Poštová známka je výsledkom stáročného vývoja pošty, poštovej služby. Jej vznik a civilizačnú nevyhnutnosť urýchlil prudký technický rozvoj v 19. storočí. Prvú známku vydali vo vtedy najvyspelejšej krajine sveta, v Anglicku. Označením prvá známka sveta sa preto hrdí malá čierna jednopencová známka s portrétom anglickej kráľovnej Viktórie, pomenovaná Black Penny.
Zavedenie známky navrhol poštový reformátor Rowland Hill a ako deň jej prvého úradného použitia sa uvádza 6. máj 1840. Anglický vzor prebrali postupne vo všetkých krajinách, v New Yorku vydali prvú známku v roku 1842, v Rusku 1857, na našom území bola vtedajšou uhorskou správou vydaná poštová známka v roku 1850. Neskôr začali v Amerike vydávať aj tzv. obálky prvého dňa – First Day Cover (FDC). Poštová známka, ktorá komplexne zjednodušila a zmenila poštovú manipuláciu a administráciu, sa tak stala objektom seriózneho záujmu verejnosti a vyprovokovala vytvorenie nového vedného odboru – filatelie. Známka svojím vytlačeným motívom bola nielen zrkadlom doby, ale zároveň predstavovala aj úroveň a celkový život krajiny, ktorá ju vydala. Postupne tak získala dôležité spoločenské, kultúrne i politické poslanie a začali sa o ňu zaujímať poprední výtvarníci.
Akademického maliara Jozefa Baláža verejnosť pozná ako reprezentanta viacerých výtvarných disciplín, najväčšie životné uznanie mu však priniesla práve poštová známka. Za jej tvorbu mu udelili aj vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. stupňa. V našom rozhovore si zaspomínal najmä na tých, ktorí mu v živote pomohli a posúvali ho dopredu, a nezabudol spomenúť aj medveďa hnedého, ktorý mu priniesol šťastie.
Aké šťastie máte na mysli?
– Moju prácu na známkach. V bývalom Československu sa známková tvorba stala viac-menej pražskou záležitosťou. Nebolo ľahké preraziť zo Slovenska. Moja známková tvorba sa začala roku 1957, keď v súťaži vyzvaných autorov vybrali moje tri návrhy známok na tému Tatranský národný park. Na jednej známke som zobrazil medveďa. Páčil sa a predseda poroty Karel Štika mi vtedy povedal: „Pán kolega, nezabudnite, že to bol medveď hnedý, latinsky Ursus arctos, ktorý vám pomohol do známkovej tvorby.“ Odvtedy som vytvoril 130 známok, rovnaký počet príležitostných pečiatok a kresieb na obálky prvého dňa FDC pre zberateľov.
Mali ste v rodine zázemie, ktoré vás inšpirovalo, aby ste si zvolili životnú cestu výtvarníka?
– Môj otec bol železničiar, no so sestrou sme radi kreslievali. V jej živote však nebolo toľko náhod, nestretla sa s takými ľuďmi, ako to bolo v mojom prípade, čo predurčili môj osud – profesionálneho výtvarníka. Viem, že zostávam týmto ľuďom večným dlžníkom.
Kto vám dopomohol k tomuto cieľu?
– Napríklad pezinský sudca Matej Pätoprstý. I keď som sa narodil v Hlohovci a žijem v Bratislave, zostávam stále Pezinčanom. V Pezinku som prežil detstvo aj junošstvo a vďaka tomuto vzácnemu pánovi som sa odtiaľ ako šestnásťročný dostal do Bratislavy do učenia v litografickom oddelení Slovenskej grafie na Lazaretskej ulici, kde som neskôr pracoval aj ako reprodukčný grafik a skúšal popritom vytvoriť i autorské litografické listy. Moje práce si všimli niektorí redaktori a literáti a dali mi možnosť ilustrovať noviny a časopisy. Napríklad spisovateľ Jozef Nižňanský, ktorý bol šéfredaktorom časopisu Nový svet. Moja prvá ilustrácia, ktorú si u mňa objednal, bola k poviedke o indickom dievčati Dalile. Ďalšie príležitosti som dostal od Janka Priehradníka, šéfredaktora týždenníka Slovenský svet, od redaktora Imricha Hornáčeka a básnika Jána Raka, priateľov z Pezinka. Práve oni ma vytiahli z tlačiarne do časopisu a posunuli dopredu.
Na vaše pravidelné ilustrácie na stránkach časopisu Život si dobre pamätám.
– Ako ilustrátor som so Životom intenzívne spolupracoval tridsaťosem rokov. Ilustračnej tvorbe som venoval značnú časť svojho života. Spolupracoval som s vydavateľstvami SNDK, Mladé letá, Tatran, Slovenský spisovateľ. Je pre mňa stále vzrušujúce vyjadrovať sa týmto spôsobom, zamýšľať sa nad vyrozprávaným príbehom a v zložitej kompozícii slova hľadať svoj svet v úsilí stotožniť ho s názorom spisovateľa, a tak umocniť jeho zámer. Pri listovaní knihy prvá padne do oka ilustrácia, a preto by mala byť predzvesťou príbehu či umeleckého zážitku, ktorý čitateľa čaká.
Hovoríte o tlačiarni, o časopise. Ste však akademický maliar. Ako ste sa k tomuto titulu dopracovali?
– Mnohé v mojom živote prišlo až neskôr. Študovať som začal v roku 1946 na SVŠT na oddelení kresby a maľby. Z vtedajších školiteľov – Jána Mudrocha, Dezidera Millyho, Jozefa Kostku – na mňa najviac zapôsobil Koloman Sokol. Obdivujem jeho dielo, neustále ma oslovuje jeho silná umelecká výpoveď. I keď v roku 1948 emigroval do USA, usiloval som sa s ním kontaktovať. Často naňho myslievam, podobne ako na Iľju Beškova, v ktorého ateliéri na Akadémií výtvarných umení v Sofii som dva roky študoval. Títo dvaja velikáni najviac ovplyvnili moju tvorbu.
Ďakujete mnohým, ale zabúdate na svoj talent pohotového kresliara, ilustrátora so širokou výrazovou škálou, grafika. Nemôžete sa síce chváliť monumentmi, ale umením, ktoré každodenne slúži človeku. Za vami je jemná, pedantsky odvedená práca, ktorá vás vyzdvihla medzi najlepších tvorcov poštových známok.
– Známka mi je osudom. Ako učeň som bol pritom, keď sa v Slovenskej grafii v roku 1939 začali tlačiť prvé slovenské známky.
Poštovú známku mnohí automaticky zaraďujú iba do odboru filatelie. Málokto sa zamýšľa nad tým, že je tiež výtvarným dielom.
– Súčasná známková tvorba nie je dielom anonyma, má uvedených autorov. Známka je najmenším grafickým listom. Jej miniatúrny formát si vyžaduje také isté tvorivé umelecké úsilie ako každé iné výtvarné dielo. Pri jej tvorbe treba dodržať, vyjadriť a skĺbiť štyri základné funkcie, ktoré poštová známka má: poštovné poslanie, štátnu propagáciu, úlohu na obchodnom, zberateľskom trhu a estetickú, výtvarnú hodnotu. Obraz, text a číselné označenie musia spoločne vytvoriť jednotu.
Z akej známky ste mali v poslednom období najväčšiu radosť?
– Osobne sa teším, keď pracujem na známkach, na ktorých stvárňujem svetlé bytosti našej histórie, akou je napríklad Ľudovít Štúr. Naposledy som pracoval na výtvarnom návrhu známky venovanej nedožitým osemdesiatinám Alexandra Dubčeka. Usiloval som sa verne zobraziť jeho dobrácku povahu, túžbu po lepšom, pokojnom svete. Preto je na známke spolu s ním holubica, ktorej krídla pripomínajú jeho roztvorenú náruč, ruky, ktoré mávajú na pozdrav. Vedľa jeho portrétu som umiestnil rozkvitnutú červenú ružu s niekoľkými rozvíjajúcimi sa púčkami, ktoré majú symbolizovať, že sa rozvíjalo niečo nové. V jednom francúzskom šansóne ospievali Dubčeka ako bratislavského záhradníka, tak som sa nechal inšpirovať. Osobne som Dubčeka nepoznal. Zostáva pre mňa však človekom, ktorý svoj um a ušľachtilé srdce dal do služieb spoločného boja v zápase za lepší a spravodlivejší svet ľudstva.
Pripravila Mária Šmihulová (1949), výtvarná publicistka
