„Raz darmo,“ povedal strýko Pytlíček, „na tom Západe sú predsa len múdri ľudia. Vôbec sa nečudujem, že na nich tak často upierame zrak.“
„Čo sa stalo?“ vyľakala sa tetka Kahanková. „Že by ste zmenili svetonázor? Nie ste chorý?“
„Čo by sa stalo?“ odpovedal protiotázkou strýko. „Keď človek pozorne číta dennú tlač, zaraz musí konštatovať, že v mnohých veciach sa mýlil. Napríklad tu nám vysvetľujú, prečo to na tom Slovensku nejde a nejde. Tuhľa píšu, že podľa štatistických výskumov sú najmúdrejší, najschopnejší a najlepšie platení ľudia s vyššou postavou.“
„No a?“ nechápala tetka.
„Aké – no a? Veď sa len pozrite na postavy slovenských predstaviteľov,“ vysvetľoval Pytlíček. „Predseda vlády, predseda parlamentu, no skrátka na najvyšších postoch sú ľudia, ktorí tam nepatria. Jednoducho nemajú dosť centimetrov.“
„Tak v tom vám musím oponovať,“ nedala sa Kahanková. „Odkedy, prosím vás, sa schopnosti merajú v centimetroch?“
„No,“ usmial sa popod fúzy strýko, „napríklad takí tvorcovia pornografických filmov by o tom vedeli rozprávať…“
„Ste nechutný,“ odfrkla Kahanková. „Parlament a vláda predsa nie sú pornografický film…“
„Hoci zavše tak pôsobia,“ doplnil rýchlo Pytlíček. „Spôsobom činnosti sa na tieto dielka veľmi ponášajú. Iba ten výsledok sa akosi stráca.“
„Len sa vy pekne vráťte na pevnú zem medzi slušnú spoločnosť,“ hrmela tetka.
„A kde ju tu, prosím vás, nájdem?“ opáčil strýko.
„A keď sme už pri tých centimetroch,“ pokračovala Kahanková, „musím vám pripomenúť, že v dejinách bolo viacero mužov neveľkých postavou, ale veľkých svojimi činmi. Napríklad Napoleon Bonaparte.“
„Lepšie ste ani nemohli vybrať, tetka,“ zasmial sa Pytlíček. „Veď ten iba potvrdzuje moju teóriu, že malí ľudia dokážu narobiť veľkú paseku. Keď sa tak nad tým zamýšľam, myslím si, že namiesto toho povestného morského dna sme mohli radšej kúpiť ostrov svätej Heleny. Kým okolo nerastov na morskom dne sa stále iba špekuluje, z tejto kúpy by bol zisk okamžitý!“
„Vy by ste chceli na akýsi ostrov vyvážať naše najlepšie know-how?“ blysla sa Kahanková výrazom z importu.
„Nuž, pravdupovediac, neviem, ako žijú tamojší ľudia,“ povedal Pytlíček, „a boh mi je svedkom, že mi v ničom neublížili, no nazdávam sa, že týmto vývozom by sme im zabezpečili, aby po niekoľko generácií mohli iba zavýjať to známe know hooow, know hooow.“
„Teraz ste ukázali svoju vnútornú dutosť,“ odviazala sa Kahanková. „Ja si naopak myslím, že naša vláda a parlament by sa nestratili nikde na svete.“
„No oni by sa naozaj nestratili,“ priznal Pytlíček, „len všetci okolo nich by stratili i posledné zvyšky nádeje. A je takmer isté, že v krátkom čase by sa celá fauna ostrova svätej Heleny pridala na stranu protestujúcich proti hospodárskej globalizácii.“
„Myslíte si skutočne, že by sa tam nenašiel ani jediný sympatizant?“ nedôverčivo sa spýtala Kahanková.
„Naopak, myslím si, že dajaký ten sympatizant by sa našiel aj tam,“ vysvetľoval Pytlíček. „Napríklad povestný chrobák nazvaný zlatý skarabeus. Ten jediný by vari pochopil, prečo je tvor, navonok pokrytý zlatom, najspokojnejší, keď si pred sebou gúľa svoju súkromnú lukratívnu guľôčku, s prepáčením – trusu. A navyše, povedzme si pravdu, ani skarabeus priam nevyniká statnosťou postavy.“
