Napísať niekoľko riadkov o problematike rasizmu a tolerancie je na prvý pohľad jednoduché. Nad počítačom to však už nebolo také jasné. V spomienkach sa mi nástojčivo vynárali rodičia. Keď som sa narodil, boli obaja už zrelí ľudia. Prežili holokaust, boli v pracovnom tábore Sereď, kde sa aj zoznámili, potom v horách. Zažili hlad, strach, ponižovanie. Možno práve preto videli veci zložito. Ich ponaučenia či príklady málokedy končili jednoznačne, takže som ich v duchu občas obviňoval z alibizmu. Keď som čakal bodku, takmer vždy prišlo ALE, ktoré sa objavovalo na konci vari každej formulácie. Zmäkčovalo jej jednoznačnosť, naznačovalo odvrátenú stránku daného problému, bránilo mechanicky prijímať akékoľvek závery, nútilo rozmýšľať. Pamätám si dodnes vetu, ktorú som vtedy celkom nechápal: „Násiliu sa treba vyhýbať, ale proti násiliu treba bojovať“ či podobnú „K ľuďom musíš byť slušný, ale nie k fašistom“… Nechýbal ani rasizmus. Otcova obľúbená nenávidená veta bola: „Je to Žid, ALE NÁHODOU slušný človek.“ V rozličných verziách som ju zažil aj ja a uvedomil som si, ako sa cítia iní, „len náhodou“ slušní ľudia: černosi, Rómovia, homosexuáli. Vďaka takejto výchove som pochopil, že zdanlivo jednoznačné pojmy ako tolerancia či rasizmus sú priveľmi zložité na to, aby sa o nich hovorilo výlučne pozitívne. Veď všetci poznáme ľudí, ktorí stáli na strane zla a dnes žiadajú toleranciu, pochopenie, hrubú čiaru za minulosťou. Keď s nimi nesúhlasíte, obvinia vás z netolerantnosti a vy sa chtiac-nechtiac začnete hanbiť a skúmať, či predsa len nemajú pravdu… Takže v každodennom živote buďme tolerantní, stavajme sa proti zlu, násiliu, rasizmu, ale nezabúdajme na ALE!
