Žijeme vo veľkej neistote. Okravatovaní politici sedia v klimatizovaných sálach a rozprávajú o Grécku, o tej veľkej tragédii, kde ľudia vo voľbách dali hlas voľajakému marxistovi. Ktorý chce rozvrátiť ten náš dobre zabehnutý systém. Kde – nebyť Tsiprasa a Varoufakisa – aj to Grécko by sa „poriešilo“. O čom sa rozprávajú, keď sa vypnú mikrofóny? Majú voľajaké plány A a plány B, vedia, že sú na všetko pripravení, ale nemôžu ľudu prezradiť viac. Zato vševedkovia v diskusiách pod článkami o Grécku, samozrejme, vedia ešte viac: Grékov treba vyhodiť, Európsku úniu rozpustiť, úradníkov vyhnať, komunistov a iných marxistov zavrieť. Nikomu nič nedať, ako nám dobre radil Sulík, ale nikto ho nepočúval. Dlhy narástli, ale – ako povedala v televíznej debate so slovenským poslancom jeho nemecká kolegyňa europoslankyňa – všetky dlhy sa raz škrtnú: revolúciou alebo vojnou. (To aj Sulík zostal pozerať ako puk.)
Tak teda: Grékov von! Každý nech si žije zo svojho a za svoje. Kto je schopný, poradí si, svoje si nedáme a cudzie, ak sa podarí, uchmatneme. Veď tak nás to učia už dvadsať šesť rokov. Nás v kolóniách po bývalom Sovietskom zväze, ale aj ten dorast v Európe. Ktorý už tiež nevie presne, aký zmysel malo slovo solidarita.
Aj teraz ju skloňujú – ale musí to byť solidarita spojená so zodpovednosťou. Tí dolu sa na ňu pekne poskladajú: je to síce málo, čo môžu dať, ale je ich veľa, a ak sa pridá babka k babce… Začalo sa to „nezdravými bankami“ – tak sme sa na ne všetci poskladali, aby bohatí o nič neprišli. A pokračovalo to „reformami“, ktoré nás otvorili svetu. Ktorý sem prišiel nezištne pomáhať, ako inak… Aj v Grécku tak pomáhal: berte si naše pôžičky, kúpte si za ne naše zbrane, plaťte našim bankách svoje úroky. Výsledok je na stole.
Okravatovaní ho riešia, receptom má byť to, čo bolo doteraz čistou otravou. Ak je polovica mladých nezamestnaných (málo vzdelaní, stredne vzdelaní, vysokoškolsky vzdelaní), ak sú v európskej krajine vývarovne na jedlo, aby ľudia nezomreli od hladu, ak dlh po „ozdravujúcich“ kúrach inštitúcií rastie, tak je zrejmé, že nejde o riešenie problému Grécka, ale zastrašenie prípadných iných „dobrodruhov“, ktorí ešte stále veria, že sa dá niečo zmeniť voľbami.
Tušia tí plánovači, že môže byť aj plán C? Už bez demokracie?
SÚVISIACE:
„Boj Řeků je bojem naším.“ Plný text provolání francouzských intelektuálů
