Ak krajina Viliama Tella, tešiaca sa vari najdlhšej slobode, mieru a neutrality medzi večne rozhádanými deťmi Európy, 1. augusta oslavovala tieto závideniahodné vlastnosti, nie je to iba pre prípitok k jej štátnemu sviatku, ale aj pre príležitosť schuti sa zasmiať na vlastných slabostiach.
Pre vyjadrenie slobodného slova síce umelci neriskujú životy ako kedysi Savonarola či Jan Hus, no musia so sebou prekonávať bariéry ľahostajnosti. Tie postihujú veľké i malé národy. Veľmoci, ale aj malé krajiny, pyšné na svoje záhradky blahobytu, nerady otvárajú okná zvedavcom. Tobôž ak sa za okrasnými muškátmi v oblôčikoch, či medzi palácmi bánk skrýva malomeštiactvo, pohŕdanie cudzincami, či tučné zárobky z chudoby iných. No výnimka potvrdzuje pravidlo v prípade, ak zvedavým nazeračom nie je po blahobyte hladný cudzinec, ale sám krajan, teda ten, čo všetky zaprášené komory i vyblýskané domy dôverne pozná.
Trinásty film Daniela Schimdta Od čias Chaplinovej Modernej doby nevideli sme také ostré zrkadlo, ktoré v humornej a satirickej podobe nastavuje nešvárom vlastnej krajiny čierna komédia Daniela Schmidta Posledné dni Švajčiarska. Pravda, v Rooseweltovej ére rozmachu humanistického a pravdivého filmu aj Amerika, dnes vyvážajúca vagóny odpadu do trpiacej Európy, bola skutočná umelecká veľmoc. Mala filmy Päť Sullivanovcov, Bol som lynčovaný, Najlepšie roky života – hlboké, ľudské sociálne analýzy, o akých dnes ani nesníva. Francúzi nakrútili viaceré satiry na kšeftárske fígle s pútnikmi v Lourdoch, aj na bankové šibalstvá malých i veľkých podvodníkov.
Ale humor, pri ktorom diváci vybuchujú krátermi smiechu, a láva satiry zaplavuje všetky generácie, to je dnes rarita. Ešte i prezidentka Švajčiarskej konfederácie Ruth Dreifussová netají svoj obdiv pri premiére na Piazza Grande: „Magnetom pre publikum môže byť film, iba ak ho vytvoria ľudia, ktorých povolaním je vášeň pre úprimnosť, a tvoria ho pre divákov, čo hľadajú osvieženie zo všednosti a nájdu ho. Ja som ho pri tomto filme našla.“
Švajčiari sa teda vôbec nehnevajú. A ich najnáročnejší susedia už neohŕňajú nos nad „ementálovým a hodinkárskym umením“ nudnej, idylickej krajinky, no ako buráca obávaný Olivier Ségueret v Libératione: „Už roky sme nevideli na plátne taký otvorene politický a politicky veselý film.“ Máme čo závidieť.
Callgirl a kráľovná Ako rozvrátiť štát, kde sú všetky tajomstvá pod povrchom a ani mráčik pochybností nezatieni nalakovanú žiarivú oblohu? Jednoducho: Cherchez la femme! Za všetkým hľadaj ženu! Hľadajte. A ak nenájdete, príde sama. Prišla. Do vysnívanej švajčiarskej krajiny prichádza až z Ruska rozprávkovo krásna deva Irina. Zamestnanie: callgirl, ako sa tomu vo vyspelom svete vraví. Obdivuje všetko – od dolín po čnejúce štíty Jungfrau a Matterhornu. Aj ju obdivujú všetci – od najskrytejších tajomných miestočiek až po tie najodhalenejšie.
Rozprávka sa začína a rozvíja sa nečakane. Kde bolo, tam bolo, nevrhne sa na Červenú Čiapočku zlý vlk, ale ziskuchtivý advokát, predavač krásy a politiky. Pomôže mladej, ešte málo skúsenej na nohy, aj do postelí s osobitnou klientelou: čo milenec, to vplyvný politik, dôstojník, rozviedčik, bankový či hospodársky magnát. Karkulka vybaľuje z košíčka nielen naozaj exportné vnady, no i zaujímavé príbehy plné tajomstiev, ťažko utajnených v posteliach. Ale vlčisko-fiškálisko chce stále viac a ešte na svoju obeť nasadí babičku – priateľku Šarlotu. Irina stúpa a stúpa. Má prisľúbený, dokonca na počkanie, švajčiarsky pas, ale nemá nové informácie. A tak si vymýšľa…
Čierna komédia začína byť kruto vážna, no len na chvíľu. Keď Irine vrchný generál, obranca vlasti, ponúkne sobáš, zatiaľ čo zradený advokát ju chce vydierať a vykázať zo Švajčiarska, nevypukne škandál, ale maličkosť: revolúcia. Čírou náhodou sa dá do pohybu prísne utajovaný pokus o prevrat pod heslom Berezina. Ruska, pravnučka Kutuzova, vysloví toto v rodine frekventované slávne slovo a mašinéria pučistov sa dá do pohybu. Zvrhne vládu a dejiny sa prevalia.
Ako to už v každej správnej rozprávke býva, aj v tejto má srdce princeznej zakotviť v správnej dlani a na správnom tróne. Čo robiť? Bezradní Švajčiari, začiatočníci v revolúciách, potrebujú tú svoju nežnú zavŕšiť nežnou korunováciou. Hádajte, koho si zvolia za kráľovnú?
Režisér a Ruska Režisér pôvodne vôbec nebol režisér. Bol „iba“ literát a historik. Pôvodne nie je ani žartovník, ale idúc v stopách Wernera Fassbindera nakrútil diela vážne, sociálne, hodné zamyslenia: Robte všetko po tme – ušetríte svetlo Pánubohu, Tiene anjelov, Popísaná tvár, Bozky Toscy, Notre Dame na Croisette. Vášeň, žiarlivosť, chamtivosť, falošné lesky prišpendlených hviezd, túžba po čistote detstva.
Posledné dni Švajčiarska sú posledným filmom z jeho doterajšej trinástky, z ktorej by sme si rozhodne mali pozrieť aj La Palomu, čiže Spev smrti a radosti o morbidnom vzťahu aristokratky k tanečnici z nočného lokálu a Dnes v noci alebo nikdy, kde prerozprával údajne starú českú tradíciu, keď si páni so sluhami na noc vymenia svoje úlohy vo všetkom, vrátane žien. Daniel Schmidt, dnes takmer šesťdesiatnik, prevalcoval literatúru, herecky okúsil všetko, od štýlu japonského divadla Kabuki po moderné prúdy, a nikdy nezaprel svoje túlavé detstvo, strávené v hotelových izbách. Právom dostal „čestného leoparda“ v Locarne za celoživotné dielo, ktoré nie je, dúfajme, uzavreté.
V jeho čiernej komédii hrá Géraldina Chaplinová, dcéra najsatirickejšieho satirika všetkých čias, aj Ivan Darvas, maďarský predstaviteľ kráľa komediantov Moliéra. Ale po celej oblohe plátna žiari z Ruska unesená krásna Helena, pre ktorú musí padnúť Trója. Jej meno je Elena Panovová. Schmidt kuje svoje železo najjednoduchšie: nechá diváka, aby sa na ňu díval. Je na čo. V tom spočíva vážny trik veselohry. A ona, verná domovine, stane sa švajčiarskym Chlestakovom. Film vznikol vo švajčiarsko-rakúsko-nemeckej koprodukcii, hovorený v reči Goetheho, no je vo všetkom chorošo.
A čo pod Tatrami? „Preto bolo dobre zavčasu nakrútiť Posledné dni Švajčiarska, aby sme im predišli a aby nikdy nenastali,“ pochvaľovala si prezidentka Dreifussová. Ku gratulácii, ktorú posielame pod Alpy, prikladáme vlastné želanie, aby aj naši umelci našli odvahu nakrútiť film – nie podľa Gogoľa, ale podľa vlastných skúseností krajiny Kocúrkova – s témou Predposledné dni Slovenska. Diváci by sa nemračili, no schuti by sa zasmiali a náš prezident by mohol vyhlásiť: „Chvalabohu, teraz verím, že nikdy neprídu posledné dni Slovenska.“
Autor (1921) je spisovateľ a publicista
