Poslanec Fajnor a demokracia na bieloruský spôsob

S veľmi zmiešanými pocitmi som v Slove č. 49 dočítal príspevok poslanca NR SR Karola Fajnora „Prečo asi Bielorusi nevolili západných pochlebovačov“. Išlo o jeho reakciu na môj článok v Slove č. 45, v ktorom som opísal svoje skúsenosti z volieb v Bielorusku, kde som sa zúčastnil ako pozorovateľ OBSE. Na obsah toho, čo Karol Fajnor v tomto príspevku napísal, by som za normálnych okolností asi vôbec nereagoval. Vzhľadom na to, že ide o ústavného činiteľa, ktorý sa spolupodieľa na rozhodovaní o budúcnosti štátu, však tak urobiť musím. V úvode svojho príspevku mi pán Fajnor vyčíta, že môj článok je napísaný na základe „dojmov“ a že som na niektoré fakty pozabudol, resp. že som ich nevysvetlil. A hneď tu sa začína jeho demagógia. Pán poslanec totiž žiaden z faktov v mojom článku vyslovene neodmietol, ba ani nespochybnil. Je pre mňa určite zadosťučinením, keď aj pán Fajnor nepoprel to, že bežnou súčasťou bieloruskej predvolebnej reality boli zákazy mítingov, záhadné vykrádanie straníckych centrál, domové prehliadky či zadržiavanie opozičných aktivistov, že výber členov volebných komisií neprebehol podľa pravidiel, ktoré by pomohli urobiť bieloruské voľby transparentnejšími a slobodnejšími, že volební pozorovatelia z opozičných politických strán, pokiaľ neboli priamo vykázaní z volebných miestností, mali často veľmi obmedzený prístup k akýmkoľvek informáciám týkajúcim sa volieb, že vo volebných miestnostiach boli bežne prítomné materiály propagujúce Lukašenka a pozitívny výsledok jeho referenda, že spôsob zabezpečenia volebných urien nebol najsprávnejší, že boli zdokumentované prípady, keď voliči dostali dopredu označené hlasovacie lístky, že počítanie hlasov nebolo zďaleka transparentné a že referendum, ktorého pozitívny výsledok umožnil Lukašenkovi uchádzať sa o prezidentský úrad aj v budúcnosti, bolo zrejme v rozpore s bieloruským volebným zákonom. Za uznanie týchto faktov pánovi Fajnorovi úprimne ďakujem. Nechápem len, ako potom mohol verejne označiť bieloruské voľby za bezproblémové a regulárne. To je už však asi jeho osobný problém. Pán Fajnor ma obvinil z nedokonalej práce s faktami, no nijako to nedokumentoval. Ja to však v jeho prípade dokumentovať môžem. Ako najzjavnejší príklad uvediem niekoľko čísel. Vo svojom príspevku pán poslanec píše: „Za poslancov 110-členného bieloruského parlamentu teda nakoniec kandidovalo 330 kandidátov.“ Podľa oficiálnych údajov Ústrednej volebnej komisie bol tento počet 406. Na inom mieste uvádza, že do parlamentu kandidovalo 155 nominantov opozičných politických strán. Podľa informácií z tohto istého zdroja bol tento počet 140. Ďalšia jeho faktická chyba sa týka nominantov za tzv. pracovné kolektívy. Pán Fajnor vo svojom príspevku píše: „Tí, čo kandidovali za pracovné kolektívy, museli mať podporu 400 podpisov.“ V čl. 63 bieloruského volebného zákona sa uvádza, že kandidát na poslanca môže byť nominovaný pracovným kolektívom, ktorý má aspoň 300 členov, a že rozhodnutie sa prijíma na zhromaždení ich nadpolovičnej väčšiny nadpolovičnou väčšinou všetkých prítomných. Vzhľadom na to, že pán Fajnor je poslancom zákonodarného zboru, jeho spôsob čítania a interpretácie tohto zákona je viac než zarážajúci. Prekvapivé je v tejto súvislosti aj to, že pán Fajnor obhajuje tento spôsob nominácie kandidátov. Dovolím si ho tu upozorniť na to, že pracovný kolektív nie je politickou kategóriou a že politika nemá čo na pracovisku robiť. Takéto vedomosti by však mali patriť k elementárnej výbave každého demokraticky zmýšľajúceho politika. Z politologického hľadiska možno tento spôsob nominácie kandidátov hodnotiť len ako volebnú anomáliu a ako priame dedičstvo totalitnej minulosti. Pán Fajnor sa vo svojom príspevku pustil aj do analýzy bieloruského mediálneho prostredia. Princíp jeho práce s faktami som už prezentoval, a preto ho už podrobnejšie hodnotiť nemienim. Upozorním však len na to, že jeho metodika asi nie je celkom správna. Takáto analýza totiž nemôže byť postavená len na základe toho, čo videl „v ponuke v stánkoch a u pouličných predajcov“, obsahu jedného ním prečítaného týždenníka a niekoľkých štatistických ukazovateľov. V tejto súvislosti mu odporúčam to, nech si napríklad zistí, koľko novín a časopisov (s politickým obsahom) bolo len za posledný rok v Bielorusku natrvalo či dočasne zakázaných, koľko z nich malo problémy so štátnymi tlačiarňami a so štátnou distribúciou tlače či koľko redakcií dostalo rôzne pokuty a prečo. V príspevku pána Fajnora je možné nájsť aj toto: „Nemusím dokonca ani súhlasiť s faktom, že niekto môže byť volený doživotne. Ale je to rozhodnutie väčšiny obyvateľov Bieloruska a nie som zástancom, že celý národ treba vymeniť.“ Tento výrok je výpoveďou sám osebe a dúfam, že ho pán Fajnor napísal len preto, že chce ašpirovať na povestné zrnko múdrosti v známej televíznej relácii. Po tomto už zrejme nemá význam podrobnejšie rozoberať ďalšie časti jeho príspevku. V závere pán poslanec Fajnor poznamenal, že obaja „máme asi iný názor na obsah slova demokracia“. Podľa neho je to „vláda ľudu, podriadenie sa menšiny väčšine, uznávanie slobody a rovnoprávnosti“. Nemám voči tomu výhrady. Chcem mu však v tejto súvislosti povedať to, že pre mňa nie je jeho definícia demokracie len bezobsažná teoretická fráza. Ním zvolené poradie slov totiž (náhodou?) až nápadne pripomína to, čo možno nájsť pri tomto hesle vo Filozofickom slovníku (hl. redaktor M. M. Rozentaľ) vydanom asi pred tridsiatimi rokmi. Aj v čase vydania tohto slovníka bola demokracia len prázdnou definíciou. Autor pôsobí na Katedre politológie FF PU