Poslanci nie sú stotožnení s odkazom SNP

Karol Pitka, predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Hoci tvrdí, že sa v antifašistickom odboji nezúčastnil pre svoj nízky vek, nie je to celkom pravda. Možno mu vtedy išlo najmä o dobrodružstvo, ale už ako 14-ročný poskytoval partizánom cenné informácie. Dnes pred ním stojí nemenej „bojová“ úloha: zreformovať SZPB tak, aby mohol fungovať aj v 21. storočí. Sám priznáva, že fašizmus či nacizmus nie sú len historické pojmy, ale i dnes ohrozujú najmä mládež. Aj na Slovensku. Jedna z typických čŕt Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (SZPB) bola, resp. stále je, že združuje predovšetkým priamych účastníkov antifašistického boja a odboja z čias druhej svetovej vojny. Kde ste bojovali vy? – Nebojoval som. Vzhľadom na svoj vek – mám 63 rokov – už nie som priamym účastníkom, ale patrím, hoci to možno vyznie pre mladých ľudí trochu zábavne, do mladšej generácie členov SZPB. Ale doteraz boli všetci predsedovia zväzu priamymi účastníkmi, nie? – Áno, ja som sa stal novým predsedom SZBP začiatkom tohto roku a moje zvolenie môže byť symbolom novej etapy z v živote zväzu, ktorá nevyhnutne musela nastúpiť, lebo je samozrejmé, že čím sme od druhej svetovej vojny ďalej, priamych účastníkov je čoraz menej a tí sú čoraz starší. Predpokladám však, že vaše členstvo v SZPB vyplýva z vášho rodinného zázemia, pokiaľ ide o účasť na bojoch v druhej svetovej vojne… – Keď koncom marca 1939 Maďari nečakane zaútočili na Slovensko, došlo k rýchlej mobilizácii a množstvo záložníkov aj z našej dediny nastúpilo do zbrane, medzi nimi aj môj otec, ktorý mal vtedy 41 rokov. Keďže nás bolo 12 detí a otec bol vekovo starší, nezúčastnil sa na ďalších mobilizáciách za slovenského štátu v rokoch 1939 až 1945. Najstarší brat Martin po mobilizácii v roku 1945, keď bol oslobodený Poprad a front zastal pri Liptovskom Mikuláši, bol mobilizovaný a pripravovaný už v rámci 1. čs. armádneho zboru. Pochopil som, že vojnu ste prežívali ako dieťa. Ako sa vás dotkla? – Počiatky vojny som začal poznávať v spomínanom marci 1939. V tom čase som nemal ani 9 rokov. Dobre si však pamätám vyvrcholenie protifašistického boja v SNP, keďže som mal už skoro 14 rokov. Poznáme príbehy, keď aj takí malí chlapci pomáhali partizánom. Je to aj váš prípad? – Ako chlapci sme sa stretávali s príslušníkmi partizánskych skupín. Dávali sme im informácie najmä o pohybe nacistickej armády, jej vojakov, ktorí vykonávali prieskumnú činnosť i prepady. To boli prvé konkrétne styky so skutočnou vojnou, s bojovnými akciami, ktoré prebiehali v našom regióne. O ktorom regióne hovoríte a ako vyzerali partizánske boje tam, kde ste vyrastali? – Hornádska dolina končí vo Vikartovciach (tu vyviera aj Hornád), pričom hranica obcí Vikartovce a Liptovská Teplička je vo vzdialenosti viac ako 5 km od Vikartoviec a tvorí ju rieka Čierny Váh, ktorý sa už nachádza v Nízkych Tatrách. V tejto oblasti pôsobila partizánska brigáda K. Gottwald, ktorej veliteľom bol V. A. Kvitinskij. Ten poveril rotu nadporučíka Tatúra diverznou činnosťou v priestoroch Kežmarok, Spišská Nová Ves, Poprad a okolie. Do diverznej činnosti Tatúrovej roty patrili aj Vikartovce, ktoré mali obsadiť. V dedine sa neusadili, ale v okolitých horách. V priebehu SNP sa v obci striedali partizáni i jednotky nacistickej armády a pri stretnutiach dochádzalo medzi nimi k boju. Pri jednom takom stretnutí v boji padol aj nadporučík Tatúr. Neďaleko Liptovskej Tepličky, Pod Stanikovom pri rieke Čierny Váh, mala stanovište partizánska brigáda Jánošík, ktorej veliteľom bol nadporučík Ernest Bielik. Toto všetko ste asi nezistili ako malý chlapec. Ľudia vo zväze o vás hovoria ako o človeku, ktorý sa vyzná v širokej problematike priebehu a dejín 2. svetovej vojny. Ako ste sa k tomu dostali? – Už počas štúdií som sa hlbšie zaujímal o problematiku druhej svetovej vojny v rámci štúdia aj z osobného záujmu. Zaujímal som sa o priebeh 2. svetovej vojny, v čom dominovalo poznávanie vzťahu nacistickej ideológie a jej realizácie ako vulgárnej nacionalistickej politiky s výraznými ekonomickými záujmami. Tým, že som sa hlbšie zaujímal o priebeh a problematiku dejín 2. svetovej vojny, že som ju podrobne študoval, a špeciálne vyvrcholeniu nášho odboja v protifašistickom vystúpení v SNP, získal som širokospektrálny pohľad na túto časť dejín v celej jej šírke i hĺbke. Bol som dlhoročným lektorom, pričom svoje poznatky, okrem historických aspektov, som podopieral aj po stránke filozofickej, ideologickej, politickej atď. Z toho, čo hovoríte, prirodzene vyplýva aj vaše členstvo v SZPB. Čím ste v ňom doteraz prešli, kým ste sa stali jeho predsedom? – Moje prvé skúsenosti z pôsobenia v náročnej názorovo-spoločenskej funkcii nie sú prevratné ani prekvapujúce, keďže som dlhodobo a aktívne pôsobil v SZPB: začínal som ako funkcionár ZO SZPB, neskôr ako predseda Historicko-dokumentačnej komisie pri oblastnom výbore SZPB a dve funkčné obdobia ako člen Predsedníctva ÚR SZPB a pléna ÚR SZPB, atď. Mám za sebou aj rozsiahlu publikačnú činnosť, a to aj o závažných aspektoch riadiacej práce, keďže som stál i na čele výrobných podnikov i spoločenských organizácií a na školách, a tak som získal aj mnoho praktických skúseností v oblasti riadenia. V terajšej funkcii som nezačínal od nuly, neprišiel som ako pionier priamo do vrcholnej, štátnickej funkcie. Veľmi rýchle som zistil, kde sa nachádzame, aj „diagnózu“ riadeného subjektu. Hlavne to, v akom stave sa tento špecifický subjekt nachádza, a predostrel som možné prognostické riešenia. SZPB sa pripravuje na svoj 13. zjazd. Už aj to číslo svedčí o úctyhodnej histórii, preto je dosť prekvapujúce, že sa začalo hovoriť aj o ukončení jeho činnosti. Bude nasledujúci zjazd posledný? – Zvažovanie a úvahy o prípadnom generačnom zavŕšení činnosti nášho SZPB vyplývalo z pomerne neskorej transformácie tejto organizácie a tiež z nepochopenia podstaty tejto transformácie, v ktorej sa naša organizácia nachádzala. V čom je podstata problému? – Už dávnejšie sa mala otvoriť a postupne transformovať členská základňa. Priberať členov nielen z priamych účastníkov protifašistického odboja, teda ľudí, na ktorých sa vzťahuje zákon č. 255 z roku 1956, ale aj ich manželky, manželov, deti a ďalších rodinných príslušníkov. No a samozrejme, i z radov tých, ktorí sa stotožňujú s protifašistickým bojom, najmä s vyvrcholením protifašistického odboja v SNP, vnímajú jeho význam ako dejinný míľnik Slovákov. Koho máte na mysli? – Ide o historikov, učiteľov dejepisu, výskumných pracovníkov, funkcionárov štátnej správy, samosprávy i jednotlivých politických subjektov a ďalších, napríklad vojakov, dôchodcov atď. Nie sú úvahy o zániku SZPB aj reakciou na spoločenské zabúdanie na antifašistický odboj? – Priami účastníci protifašistického odboja si veľmi dobre uvedomujú odkaz protifašistického odboja. Sú však sklamaní, ako sa tento odkaz plní v širších súvislostiach nášho vývoja počnúc rokom 1945, a najmä ako sa to prejavuje v súčasnosti. Je potrebné urobiť hlbokú analýzu a prijať variantné riešenia možností a aplikácie v nových, zmenených podmienkach, keď časť politického spektra dovolí degradovať objektívne pravdivý odkaz protifašistického odboja ako celku a jeho vyústenie v SNP. V tom musíme byť optimisti, vyžaduje si však to cieľavedomú činnosť a systémový prístup, uváženú a správne zameranú aktivitu, komplexne a v jednotlivých oblastiach našej práce. Môžete v tomto smere čerpať aj aktuálne skúseností svojich zahraničných partnerov z medzinárodných antifašistických organizácií? – Pokiaľ ide o činnosť medzinárodných antifašistických organizácií FIR, FMAG atď., aj tu je potrebné prehodnotiť ich obsahové za-meranie, metódy činnosti a najmä spoluprácu v rámci Európskej únie i mimo nej. Podľa mojich skúseností z účasti na niektorých medzinárodných konferenciách je potrebné všetko zdynamizovať a seriózne brať do úvahy meniace sa podmienky, skutočne chápať a rešpektovať spoločenský vývin. V poslednom období sa opäť viac hovorí o odškodnení tých, ktorí počas druhej svetovej vojny bojovali proti fašizmu a nacizmu. Aký je váš postoj v tomto dosť citlivom probléme? – Osobne som toho názoru, že určité zvýhodnenia, ktoré priami účastníci protifašistického odboja právom dostali a boli uzákonené, nijaká vláda nemôže svojvoľne likvidovať. To je nesprávne a nespravodlivé. Odškodňovacie aktivity budú smerovať k vráteniu niektorých odobratých zvýhodnení, ktoré bolo vhodné a potrebné ponechať doživotne. Vo finančnom odškodnení budem osobne požadovať, aby Ministerstvo spravodlivosti SR dodržiavalo termíny vyplácania odškodného, a na druhej strane aby bolo zrušené striktné dodržiavanie termínu podania žiadosti. Ak sa žiadosť nepodá do stanoveného termínu, tak možno urobiť napríklad aj posun vyplatenia odškodného. Treba rešpektovať, že ide o starých ľudí. Stáva sa, že sa aj so žiadosťou oneskoria, hoci predpis, resp. daný zákon je už dlhšie známy. Keďže sme hovorili o postoji súčasnej slovenskej spoločnosti k antifašistickému odkazu, nemožno nespomenúť aktivizáciu strany Slovenská pospolitosť. Neostal SZPB v tejto súvislosti akosi ticho? – Jedna vec je, ako sa naše stanovisko medializovalo, ale neostali sme ticho. Naše stanovisko k mimoriadne neadekvátnym spoločenským postojom Slovenskej pospolitosti sme zaujali v týždenníku Bojovník. Stanovisko sme schválili na plenárnom zasadnutí ÚR SZPB 8. septembra v 2005 v Bratislave a poslali sme ho prezidentovi SR, predsedovi NR SR, predsedovi vlády SR a všetkým parlamentným politickým stranám. Ministerstvu vnútra sme poslali stanovisko s tým, aby po preskúmaní tejto „pospolitosti“ a jej činnosti bola po prerokovaní s Generálnou prokuratúrou zrušená jej registrácia na MV SR. Ste odborník na históriu 2. svetovej vojny. Môžete potvrdiť, že Slovenská pospolitosť nadväzuje na obdobie, ktoré celý civilizovaný svet odsúdil ako zločinecké? – Ide o ideové a politické zdroje, ktoré siahajú do doby slovenského štátu 1939 – 1945 a jeho režimu, ktorým niekto, kto stojí v pozadí, oživuje vtedy jestvujúce nacistické organizácie (HG, Domobrana). Tie sa prejavili najmä v roku 1943 po Stalingradskej bitke, a úplne otvorene aj vo forme represálií v roku 1944, pred SNP, v jeho priebehu a po zatlačení SNP do hôr, ktoré vykonávali spolu s nacistickou armádou. Je potrebné zdôrazniť, že režim Slovenského štátu vyrastal zo základov položených počas autonómie (6. 10. 1938). Snem sa utvoril z autonómneho snemu už 14. marca 1939. Voľby doň sa už neuskutočnili, poslancov menoval J. Tiso. Ústava prijatá snemom 21. júla 1939 dala slovenskému štátu oficiálny názov Slovenská republika. Zakotvila vládu jednej strany. Obyvatelia Slovenska po celý priebeh rokov 1939 – 1945 nemali možnosť voliť. Slovenský štát teda nemohol byť republikou, keďže sa po jeho vyhlásení neuskutočnili voľby a občania sa nezúčastňovali na riadení verejných vecí. Občania sa teda nezúčastňovali ani na vzniku, ani na spravovaní tohoto vojnového „slovenského štátu“. A politický režim Slovenského štátu podstatnú časť výstavby strany HSĽS, armády, HG, HM prebral od nacistického Nemecka. Je svojím spôsobom paradoxné, že „mladoľudáci“ vo svojom manifeste z piešťanského zjazdu v januári 1945 žiadali ešte užšiu spoluprácu s nacistickým Nemeckom, dokončenie židovskej a českej otázky a vysporiadanie sa s oponentmi režimu. Toto všetko a mnoho iného z dejín protifašistického odboja naša mladá generácia nemá osvojené. Chcete tým povedať, že nie je náhoda, že v Slovenskej pospolitosti sa angažujú práve mladí ľudia, ktorí o slovenskej realite v čase 2. svetovej vojny skoro nič nevedia? – Slovenská pospolitosť reprezentuje dnes svojimi vystúpeniami všetko reakčné, nacistické a všetko to, čo pôsobilo v rokoch 1939 – 1945 za slovenského štátu, ktorý bol totalitným štátom, nebol nikdy republikou, ale vazalským štátom z vôle A. Hitlera, slúžil čoraz viac jeho cieľom, ktorým slúžil až do svojho konca. Porážkou fašizmu končil aj slovenský štát rokov 1939 až 1945. V tejto súvislosti chcem pripomenúť, že prvým krokom Slovenskej národnej rady v období Slovenského národného povstania bola likvidácia klérofašistického režimu. Už v prvý deň prevzatia moci vydala nariadenie o rozpustení všetkých fašistických strán a organizácií a v jej pôsobení aj orgánov štátnej správy, ktorými boli HSĽS reprezentujúca diktatúru slovenského štátu, ďalej Deutsche Partei na čele s vodcom Ing. Franzom Karmasinom, Magyar Párt na čele s grófom Jánosom Esterházym a tiež Hlinkova garda, Hlinkova mládež, Domobrana, Ústredňa štátnej bezpečnosti atď. Týkalo sa to mnohých ďalších organizácií registrovaných, ale aj neregistrovaných na Ministerstve vnútra SR v rokoch 1939 až 1945. Všetky tieto organizácie boli postavené mimo zákon. Takže si myslíte, že mimo zákon treba postaviť aj Slovenskú pospolitosť? – Niet dôvodov nechať v dnešnej Slovenskej republike pôsobiť Slovenskú pospolitosť, pretože svojím obsahovým zameraním drzo a agresívne kopíruje režim slovenského štátu v rokoch 1939 až 1945. Niektorí politici sa usilujú existenciu neofašizmu a neonacizmu bagatelizovať. Myslíte si, že dnes už naozaj nepredstavujú nebezpečenstvo? – Môžeme nadväzovať výlučne iba na protifašistický odkaz a rozvíjať demokratický odkaz toho Slovenského národného povstania, vďaka ktorému sme sa zaradili do protifašistickej koalície a medzi víťazné národy, ktoré sa pričinili o porážku fašizmu v druhej svetovej vojne. No žiaľ, musíme ďalej bojovať proti neonacizmu, neofašizmu. To však je už skôr hlavná úloha pre mladú, demokraticky zmýšľajúcu generáciu študentov, intelektuálov a všetkých mladých, ktorým záleží na demokratickom rozvoji nášho štátu. Je potrebné zdôrazniť, že v protifašistickom odboji aj v SNP bojovali so zbraňou v ruke predovšetkým vtedajší mladí ľudia a dnešná mladá generácia. Ak chce žiť v demokratickom štáte, musí bojovať proti neonacizmu, neofašizmu. SZPB nadväzuje na odkaz SNP a dnešná republika nemohla nadväzovať na SR z rokov 1939 – 1945, ale na demokratický odkaz Slovenského národného povstania. Dnešná mládež sa nesmie dať pomýliť Slovenskou pospolitosťou, resp. rôznymi neonacistickými skupinami, ktoré chcú oživovať vazalský slovenský štát. Štát môže túto stranu zakázať, ale myslíte si, že to stačí na to, aby sa mladí ľudia dozvedeli celú pravdu o fašizme a nacizme? Nemyslíte si, že by sa v tomto smere malo zmeniť pôsobenie nášho školského systému? – Z Národnej rady SR a vlády SR skutočne musí zosilnieť tlak na ministerstvo školstva, aby učebnice dejepisu obsahovali pravdivý obraz o protifašistickom hnutí a aby sa do školských knižníc nedostávali publikácie, ktoré neprávom dehonestujú SNP a glorifikujú predstaviteľov ľudáckeho režimu, pričom zároveň deformujú historické vedomie mladej generácie, ktorá túto históriu spoznáva sprostredkovane, veď bezprostredne ju už nemôže poznať. A prečo tento tlak zo strany politikov neexistuje už teraz? Nie je vari aktivizácia neofašistických živlov, nedávna smrť nevinného študenta dostatočným impulzom? – Podstatná časť poslancov Národnej rady SR odkaz protifašistického odboja nepozná, mnohí tento odkaz, najmä dejiny a priebeh Slovenského národného povstania, poznajú deformovane, prekrútene a nie sú s ním stotožnení. Nemal by práve preto SZPB budúci rok nejakým jasným spôsobom zaujať stanovisko aj k parlamentným voľbám, resp. stranám, ktoré v nich budú kandidovať? – Pokiaľ ide o platformy politických strán a uplatnenie efektívnej metodiky hodnotenia ich programov, tak tu budeme posudzovať konkrétne vzťahy teórie a praxe. Celé politické spektrum je problematické, a to pokiaľ ide o realizáciu politických programov aj smerom k SZPB. Politické strany v Národnej rade SR, vo vláde neboli schopné presadiť oprávnené požiadavky SZPB, najmä vo vzťahu k priamym účastníkom protifašistického odboja. Naopak, niektoré výhody, ktoré im boli priznané na základe zákona č. 255/56, postupne sa im úplne zrušili, pričom podľa nášho názoru a stanovísk mali im byť ponechané doživotne. Odškodné, ktoré bolo uzákonené, sa časovo neplní a je množstvo výhovoriek, ktoré nie sú opodstatnené. Budeme porovnávať obsahovú náplň, fungovanie a opatrenia SNR 1943 – 1944 so súčasným stavom, najmä pokiaľ ide o sociálne otázky, školstvo atď., ako aj to, ako sa k tomu stavajú jednotlivé politické strany, resp. či to vôbec poznajú! Práve vaša posledná veta naznačuje, že vás nezaujíma len úzko deklarovaný vzťah k protifašistickému odboju. Myslíte si, že aj táto problematika súvisí vôbec s celospoločenskými zmenami u nás a ako sa na ne pozeráte? – Je potrebné detailne analyzovať, prehodnotiť a pochopiť, čo je v našej stupnici hodnôt relatívne a čo trvalé, pochopiť zmysel života. Nemôžeme súhlasiť s dnes už zakorenenou túžbou bezprácne získavať majetok s honbou za „krásnym životom“ a osobnými pôžitkami, ktoré sa, samozrejme, dejú na úkor spoločnosti. Ak sa tieto požiadavky uplatňujú zvrátene, ak dokonca narúšajú ľudské vzťahy i názory na život, jeho cieľ a zmysel, tak sú protispoločenské. Dnes je týchto rozporov v našej spoločnosti viac ako dosť. Občania sú sklamaní, znechutení, otrávení, veď začína u nás vládnuť lesk, ale aj skutočná bieda. Ako hodnotíte vlastné sily a možnosti zvrátiť ten nepriaznivý spoločenský trend „zabúdania“ na obdobie fašizmu? – Ak by sme mali hodnotiť vlastné inštitucionálne nástroje v oblasti výskumu, edičnej činnosti, pomníkovej tvorby, tak musím zdôrazniť, že Bojovník, Ročenka, Spravodajca a príležitostné publikácie, ktoré vydávame prostredníctvom a za spolupráce autorov – odbojárov sú pomerne široké. Potrebujeme však spracovať analýzu tejto publikačnej činnosti a na základe toho zmeniť jej štruktúru v rámci potrieb vyplývajúcich zo súčasnej spoločenskej situácie. Čiže v prvom rade nám pôjde o využitie vlastných možností. Zároveň musíme zaktivizovať aj činnosť Historicko-dokumentačnej komisie (HDOK) pri Ústrednej rade SZPB, tlačovej komisie, ako aj všetkých komisií pri oblastných výboroch SZPB. A pokiaľ ide o spoluprácu so subjektmi mimo vášho zväzu? – Žiada sa zintenzívnenie spolupráce s Múzeom SNP v Banskej Bystrici, ktoré počas svojho trvania dosiahlo vysokú úroveň po stránke odbornej, ako aj z hľadiska didaktických a technických prostriedkov. Platí to zároveň aj o múzeu vo Svidníku, ktoré sa podrobne a v širších súvislostiach zaoberá Karpatsko-dukliaskou operáciou, ďalej s Vojenským historickým ústavom, Historickým ústavom SAV, Ústavom politologických vied SAV a ďalšími inštitúciami na ústrednej a oblastnej úrovni. Nepochybne by bolo potrebné rozšíriť výskum i ďalšiu edičnú činnosť najmä v rámci našej HDOK. To všetko však v podstatnej miere závisí od personálneho vybavenia a najmä od možnosti finančného zabezpečenia. Takže považujete poslanie SZPB za stále aktuálne aj v dnešnej dobe, keď vyrastá už tretia povojnová generácia? – Slovenský zväz protifašistických bojovníkov je otvorenou, demokratickou organizáciou pre všetkých, ktorí chcú plniť odkaz protifašistického odboja, najmä jeho vyústenie v SNP, a chcú bojovať proti všetkým formám neofašizmu, neonacizmu, xenofóbii, extrémnemu nacionalizmu. Samozrejme, že naše poslanie je aktuálne. Len si predstavte, čo by bolo znamenalo riešenie národnostnej otázky na ideovej báze fašizmu, resp. nemeckého nacizmu. Nacionálny šovinizmus je iba slabé slovo pre niekdajšie a dávno porazené agresívne ambície najreakčnejšej, malej, extra pravicovej časti slovenskej spoločnosti, úplne spriaznenej s nemeckým nacizmom. Fašistický kult národa, kult vodcu sa ukázali ako smrteľné nebezpečenstvo pre národy sveta, keďže splodili zločiny, aké nemajú v histórii obdoby. Slovenské národné povstanie je vo svojich ideových zreteľoch dokladom toho, že slovenský ľud odmietol riešenie národnostnej otázky na báze ľudáckeho klerikalizmu a fašizmu a neváhal obetovať životy, aby demonštroval pred svetom charakter svojej národnej svojbytnosti. Na báze demokracie, slobody a skutočného humanizmu smerujúceho k maximálnej sociálnej spravodlivosti.