Foto: Upútavka k filmu Petra Minaříka Arcibiskup s lidskou tváří , ČT 2012.
Budeme mať slovenského pápeža?
Najobľúbenejší slovenský katolícky arcibiskup v novodobej histórii Róbert Bezák z praxe cirkvi pozná, aký význam majú legendy. Ľudia im uveria a prestávajú pátrať po pravde. Preto legendy začal vytvárať. O sebe. Narodenie každého človeka je zázrak, ale, ako povedal emeritný arcibiskup, jeho narodenie bolo väčším zázrakom ako v prípade iných smrteľníkov. Keď sa narodil, vraj nedýchal a museli ho kriesiť. „Asi som tu mal zostať,“ významne povie. Potom dodá, že matka mu v nemocnici spontánne, bez porady s otcom a akoby na pokyn čohosi neznámeho, určila meno Róbert. „Ako keby to bolo niečo určené, o čom nemožno ani diskutovať,“ povedal arcibiskup a dodal: „Keď som si potom už ako mladý muž pozrel význam tohto mena, zistil som, že znamená »muž ožiarený slávou«“. Do dosiahnutia veľkosti hrdinu na úrovni Herakla už chýba iba, aby ktosi doplnil, že keď malý Róbert ležal v kolíske, vliezli do nej hady. A že hrdina ich zaškrtil. Alebo čosi podobné, tentoraz z kresťanskej ľudovej tvorivosti. Napríklad, že dokázal premeniť víno na krv nielen obrazne. Veď to urobí hociktorý kňaz na počkanie. Iná úroveň bola, keď istý baziliánsky mních v Taliansku roku 700 vraj premenil víno na skutočnú krv (údajne skupiny AB; skúšky pravosti zázraku sa mali robiť v rokoch 1970 až 1981) a hostia sa premenila na veľký kus mäsa. Bolo by zaujímavé porovnať DNA krvi, srdca, s DNA údajnej Ježišovej predkožky z Ríma a Ježišovej zázračnej krvi, povedzme z kostola vo Wilsnacku či z množstva ďalších pozostatkov Nazaretského. Možno aj z Ježišovej plienky, ktorú svojho času opatrovali v pražskom svätostánku svätého Víta…
Naspäť však k „mäsu“ z Talianska. Mali ho pribiť na kus dreva. Aby sa vysušilo. Spomínané skúšky vraj zistili, že vôbec nešlo o mäso, ale o najdôležitejší ľudský sval – srdce – a že vysušené bolo špičkovo, nie sú v ňom žiadne konzervačné látky… Srdce spolu s krvou je dodnes uložené v meste Lanciano. Keďže nemáme dôvod skúškam pravosti neveriť, verme taktiež, že dotyčný mních svojho času vybral srdce z človeka, ktorý zomrel prirodzenou smrťou…
Zatiaľ však zostaňme pri tom, že mama Róberta Bezáka akosi podvedome vycítila jeho rozhodnutie ísť na teológiu a preto nebola prekvapená. Našťastie aj otec, ktorý to nevedel prijať, sa s tým neskôr zmieril a zobral to „ako niečo, čo je dané zhora, a my to musíme rešpektovať“.
Čo nadprirodzené sily naplánovali, to sa dialo. Parafrázujúc slová arcibiskupa, Boh vie, prečo povolal do funkcie biskupa toho alebo onoho človeka, prečo ho pozval k dielu. Vedel to a všetko v tom duchu riadil až do chvíle, keď sa čosi pokazilo. Lebo Róbert Bezák mal ísť stále vyššie a vyššie. Bolo to dané a vzpierať sa osudu by pomohlo asi tak ako svojho času Přemyslovi Oráčovi. Teda nepomohlo by. Predurčenosť je predurčenosť. Podľa vytváranej legendy Bezák nechcel vystúpiť na úroveň biskupského stolca, vzpieral sa, ale nakoniec sa podriadil. V pamätnom rozhovore pre TA3 po odvolaní z funkcie spomínal (s vyhrážkou v podtóne): „Nikdy som nemal takúto ambíciu… (Byť biskupom – pozn. autora.) Tak som odmietol. Napísal som aj list. Bol som rád, že som tomu unikol a veril som, že na Starých Horách ma nikto nemôže nájsť. Nič mi nehrozí. A našli ma tam! Už som to potom bral, že to nie je také jednoduché, to moje odmietanie… K niečomu som pozvaný… Ja, Róbert Bezák, som naozaj Kristov biskup. Búchať do mňa, to môže byť búchať až do Krista!“ Na inom mieste: „Veď ja som bol farár z Radvane, ba dokonca zo Starých Hôr… Ako ma tam mohli nájsť? Veď ten mandát som odniekade musel dostať…“
Róbert Bezák uveril svojej výnimočnosti. Vrátane toho, že je predurčený stať sa pápežom. Z jeho vyjadrení to bolo cítiť častejšie, vari najrukolapnejšie o tom vypovedá nedorozumenie vo filme Arcibiskup s lidskou tváří režiséra Petra Minaříka.
Tvorca filmu sa jednoznačne a jasne opýtal, či sa biskup nebojí, že síce na štadión raz prídu na omšu tisícky veriacich, ale Bezáka napriek tomu zavolajú do Ríma a povedia: Dosť! Róbert Bezák otázku pochopil v duchu vlastného myslenia; podľa predstáv, v ktorých žil. „Ale… Do Ríma ma nezavolajú… Až také ambície nemám… Keby som do toho Ríma mal ísť, ale nechcem to zakríknuť, Boh chráň, ja som o tom nerozmýšľal, tak by som…“ Hlas spoza kamery ho síce vyvádza z omylu a objasňuje, že nemyslel, že by Bezáka povolali za pápeža, naopak… ale arcibiskup ešte stále otázku nechápe a hádže rukou, akože zaháňa neskromné návrhy… Pokračuje vo svojom sne v inej sekvencii filmu. V tej, keď sa v otvorenom okne nad Trnavou zastrája, že by mohol poslať mestu požehnanie Urbi et orbi, lebo „je to taký malý Rím“.
Aj viackrát opakované tvrdenia, v akom zapadákove si prozreteľnosť našla svojho hrdinu, nie sú ničím iným ako súčasťou vytvárania legendy.
Róbert Bezák predsa nebol neznámym kňazom, ktorý od vysvätenia po skončení vysokej školy v pote tváre robil na Ježišovom poli kdesi v zapadákove. Staré Hory, hoci majú možno len 500 obyvateľov, nie sú na konci sveta, patria medzi turisticky najvyhľadávanejšie oblasti Slovenska. Okrem toho Róbert Bezák pred tým farárčil v Detve, Žiari nad Hronom, Sklených Tepliciach, Tužine i Uľanke. Následne ako jeden z nemnohých alebo z prvých mohol študovať v Ríme, konkrétne morálnu psychológiu. Vzdelával sa v Goetheho inštitúte v Mníchove. Bol provinciálom redemptoristov. Ako šéf rádu precestoval veľa krajín, stretol sa s kdekým. Neskôr predsedal Konferencii vyšších rehoľných predstavených na Slovensku… Viac ako desať rokov učil. Na teologickej fakulte v Badíne a na Akadémii Aloisiana v Bratislave…
Nešlo teda o človeka v katolíckom svete neznámeho. Nešlo o človeka, ktorého prozreteľnosť našla na Starých Horách ako kedysi poslovia českej Libuše spomínaného Přemysla Oráča za volským záprahom… No áno, v ľudovej povesti, do ktorej svojho času z lásky k nadprirodzeným legendám vložil kus zo Starého zákona klerik Kosmas.
Bezák objektívne vysoko vyčnieva z radov rímskokatolíckej cirkvi. V kladnom zmysle slova. Niektorí síce hovoria, že viac ako o jeho veľkosti to vypovedá o biede tohto spoločenstva, ale bývalý trnavský arcibiskup je tak či onak svetlým zjavom v cirkvi. Či už ústretovým aktívnym prístupom k veriacim, k mladým alebo medzi funkcionármi slovenskej katolíckej cirkvi výnimočným opustením kruhovej obrany vojnového farského štátu a prirodzene ľudským odmietaním bolesti a utrpenia ľudí počas jeho existencie.
Bývalý trnavský arcibiskup predstavoval v dnešnom slovenskom katolíckom segmente progres. Vytváraním legiend ho umocňoval, nepatrične zveličoval. V tomto má čosi spoločného s iným rozprávkarom. Bývalým večným mládežníkom a komunistickým funkcionárom Miroslavom Štěpánom, ktorý sa koncom 80-tych rokov minulého storočia pasoval za československého Gorbačova. Samozrejme, aj Štěpán mohol predstavovať nejaký progres medzi prestarnutými straníckymi funkcionármi. Podporu si chcel získať poukazovaním na zvláštne predajne pre vyvolených, v situácii katastrofálneho nedostatku bytov v Prahe brojením proti špekulovaniu s nimi a pod. Problém bol v tom, kto mu po dlhých rokoch funkcionárčenia mohol uveriť… Jedno mu však uprieť nemožno: v neskorších pamätiach pomenúval veci pravým menom. Za svojou kariérou nevidel prozreteľnosť, ale ani podporu „pracujúcich más“. Spomína v nich, ako jeho kariéru „naštartoval“ pripitý stranícky funkcionár Drahomír Kolder. Štěpánovi, ešte ako radovému pracovníkovi okresného výboru KSČ, mal s fľašou v ruke povedať: „Ty cype jeden, ty vole jeden, tady nebudeš“. Reálne vidí aj to, vďaka komu sa stal prezidentom Medzinárodného zväzu študentov – vďaka politbyru sovietskych komunistov. Rovnako triezvo a vecne sa pozerá na to, ako a prečo sa stal členom sekretariátu ústredného výboru československých komunistov: „Z dvoch zdrojov sa mi totiž potvrdilo, že sa na mňa na stretnutí v Moskve, kde bol aj Husák, pýtal Andropov, ktorý vystriedal Brežneva. »A čo ten Štěpán v Prahe? Ako sa tam vyvíja?« pýtal sa Andropov Husáka. A on, že sa vyvíjam dobre. To už bola nová metóda práce, kde rozkazy vystriedali otázky. Už otázka znamenala pokyn, takže keď sa v Moskve takto opýtali, nikto si nikdy nedovolil odpovedať, že Štěpán pôjde do prdele. Takže aj Husák odpovedal, že so mnou rátajú…“
Rozdiel medzi Štěpánom a Bezákom môže vyplývať z viacerých skutočností, možno však aj z tej, že kým Štěpán už pri písaní spomienok o funkcie nebojoval, Bezák ešte stále dúfa. Preto navonok pokračuje v duchu budovanej legendy, v skutočnosti však postupuje v rozpore s ňou.
Živí legendu o vyvolenosti a predurčenosti, ale v skutočnosti pracuje na tom, aby Štěpánov „Andropov“ prehovoril tak, ako prehovoriť má, a zvrátil tak rozhodnutie Benedikta XVI.
Človek vychovaný legendami a nimi žijúci by očakával, že vyvolený hrdina odíde do púšte či pustovníckej jaskyne. Na úrovni doby do kláštora s ústredným kúrením a teplou vodou… Bude tam meditovať, kajať sa a spytovať sa, kde urobil chybu, keď predurčený a skutočne sľubne rozbehnutý vývoj sa zrazu zastavil, ba otočil. Takto to robili všetci legendami opradení kresťanskí hrdinovia, mnohí z nich sa vďaka tomu stali svätými.
Čuduj sa však svete, hrdina zrazu otáča, podporu a nápravu očakáva z inej strany. Nelegendárne. Od žijúcich smrteľníkov a hriešnikov. Od širokej verejnosti. Biskupom ho urobila prozreteľnosť, ona mu dala i ďalší prísľub do budúcnosti. Súdiac podľa vyjadrení hrdinu, však realizáciu prísľubu z neba zrušili zlí, závistliví, nekolegiálni a ďalšími negatívnymi vlastnosťami obdarovaní kresťania. A nie hocijakí, ale vysoko postavení. Taktiež bohom povolaní…
Iba čo od Róberta Bezáka vieme, o pomoc (ešte pred odvolaním) bol požiadať kardinála Schönborna vo Viedni, kardinála Duku v Prahe, kardinála Erdőma v Budapešti. Po odvolaní písal listy pápežovi, potom všetkým ôsmim kardinálom, ktorí sú v poradnom zbore pápeža. V úsilí nakloniť si smrteľníkov precestoval pol sveta. Napriek neochote zainteresovaných bol aj v Amerike, v Bostone. Za kardinálom Seanom O´Malleym, ktorý je vraj pozvaný k najbližšej spolupráci s pápežom. Využil dokonca i ponuku človeka pracujúceho vo vatikánskom rozhlase, že ak napíše pápežovi list, doručí mu ho. Keď nepomohlo ani to a vyššia sila neusmernila svojho pozemského námestníka, emeritný trnavský arcibiskup si obliekol mundúr, za nenosenie ktorého ho spolubratia často kritizovali, a zašiel si do Vatikánu na generálnu audienciu. Zúčastňuje sa vraj na nej aj niekoľko tisíc ľudí, ale biskupský mundúr Róbertovi Bezákovi zaručoval, že sa dostane dopredu a bude môcť pomôcť prozreteľnosti… Je ešte niečo v tomto našom hriešnom svete, čo trnavský emeritný arcibiskup pri motivovaní mlynov, ktoré vraj melú pomaly, ale isto, nevyužil?
Bezák to dobre vystihol, keď sa na okraj trápnej situácie posielania listu pokútnymi cestami, pýta, či je menej ako odsúdení vo väzení, ktorým František na Veľký štvrtok umýval nohy.
No veď áno: ide o gestá, len a len o tie legendy, o ktorých hovoríme!
Ak sa táto tŕnistá cesta prekonávania odporu smrteľníkov nakoniec vydarí a Róbert Bezák sa skutočne stane prvým pápežom slovenského pôvodu, bude to zásluhou klopania na dvere, o ktorých sa naši nasledovníci v legendách nedozvedia…
Ku zmene vetra poháňajúceho spomínané mlyny výrazne prispeli českí biskupi. „Keď som sa kedysi pýtal na Bezákove odvolanie kardinála Ouelleta, ktorý stojí na čele kongregácie pre biskupov, povedal mi, že odvolanie biskupa je »administratívna záležitosť«,“ napísal na svojom blogu kardinál Miloslav Vlk. Čo mohol, robil pre Bezáka aj ďalší český kardinál Dominik Duka. Ako napísal na sociálnej sieti, hovoril o ňom i s pápežom. V rovnakom duchu pravdepodobne pôsobili ďalší oslovení. Tlak týchto smrteľníkov na „božské sily“ je taký silný, že je nepravdepodobné, aby odolali. Na jeseň 2014 sa ukázala pomerne veľká prasklina na vatikánskom ľadovci. Zásadnou novinkou v praxi katolíckej cirkvi sa má stať pravidlo, že biskup bude ešte pred núteným odchodom musieť poznať dôvody odvolania (sic). Vo všeobecnosti banalita z najbanálnejších (že potrestaný by aspoň mal vedieť, za čo trest dostal), ale v organizácii, ktorá sa kasá, že spasí svet, je to po takmer 2000 rokoch budovania ohromný objav! Ba ktohovie, či to už aj kňazi sa dozvedia, prečo sú napríklad preložení, alebo či na demokraciu presahujúcu úzku skupinu biskupov bude treba ešte ďalších tisíc rokov!
Vytváranie legiend o Bezákovi prospeje aj vytváraniu legiend o súčasnom pápežovi. Málokomu v budúcnosti pri počutí o svätom Františkovi z Buenos Aires však zíde na um, že dobro a zlo sú relatívne. V organizácii, kde sa návrat do všednej normálnosti považuje za zázrak, nemohol taký stav nastať bez toho, aby ktosi v svätej cirkvi nekonal zlo. Nuž a ten nenormálny stav navodzovali, to zlo konali práve takí, o ktorých z legiend vieme, akí boli bohom požehnaní, dobrí a múdri. A takto to v náboženskom živote ide dokola…
Róbert Bezák budoval legendy okolo seba trpezlivo. Charakteristická je napríklad bicyklová scéna zo spomínaného filmu Arcibiskup s lidskou tváří. Iný na Bezákovom mieste by tvorcom filmu povedal: robte si vašu prácu, keď to už musí byť, mňa však nechajte robiť moju prácu. A robil by ju. Otec arcibiskup Róbert Bezák však ako cirkusový medveď túžiaci po kocke cukru krúži vo filme po dvore okolo kamery na bicykli. Rozdiel je len v úrovni tréningu. Kým dobre vycvičený medveď dokáže reagovať aj na najmenší pohyb krotiteľovho bičíka, jeho nedotrénovaná excelencia monsignor Bezák sa dovoláva pokynu, či už stačilo alebo či má v čísle ešte pokračovať…
Okolnosti a legendy spôsobili, že Róbert Bezák je pravdepodobne najobľúbenejší, najľudovejší, naj… naj… slovenský katolícky biskup, pokiaľ pamäť žijúcich siaha. Ako sa dozvedáme od jeho blízkych, vraj „sa vymykal v tom, že ľudia z neho cítili, že to, čo hovorí, aj naozaj žije“ (publicista Štefan Hríb). Ostatným biskupom vraj prekážal, lebo „ich prevyšoval“ (Štefan Hríb). Povedzme, že je to tak. Potom by to však bolo veľmi zlé s katolíckou cirkvou na Slovensku. Bolo by to ešte horšie, ako to v skutočnosti je. Lebo aj autor pozná medzi veriacimi či kňazmi katolíckej cirkvi zjednodušene povedané lepších ľudí, ako sa pred odvolaním javil Róbert Bezák.
Najobľúbenejší a najľudovejší slovenský biskup Róbert Bezák sa totiž veľmi skoro vydal cestou Pavla zo Samosaty, jedného z prvých kresťanských biskupov. Ten bol známy zásadným rozporom medzi slovami a skutkami už v čase, keď cirkev bola prenasledovaná. Rýchlo a úspešne sa stával tým, čo označujeme slovom papaláš. Podobne aj Róbert Bezák. Všimnime si hneď prvé obrazy a prvé slová spomínaného filmu režiséra Petra Minaříka. Róbert Bezák stojí pred kamerou a chce čosi povedať. Rušia ho však kostolné zvony. Keď neprestávajú, veľkopansky na kameru povie: „Zavolám farárovi, nech to zhasne, lebo ho preložím!“
Isteže, bolo to myslené ako vtip. Ale aj vtip potrebuje nejaké „podhubie“. A spolu s inými prejavmi vo filme či v živote arcibiskupa práve takéto prejavy výstižne dokumentujú myslenie vtedajšieho Róberta Bezáka.
Od prvých slov filmu prejdime k takmer záverečným. Ku koncu filmu pán arcibiskup, ktorý sa od nástupu pápeža Františka na vatikánsky trón hlási k odkazu svätého Františka, spomínal na stretnutie s istým kardinálom. Mal mu darovať podpísanú fľašu vína. „Ja som si dal tiež spraviť také biskupské víno aj s mojím podpisom!“ chválil sa Róbert Bezák, keď ešte netušil, že panujúca hlava katolíckej cirkvi sa onedlho poberie na dôchodok a budúci vladár bude chcieť premaľovať blednúcu tvár rímskokatolíckej cirkvi v očiach ľudí a papalášske gestá sa pokúsi nahradiť gestami pokory a skromnosti. Aspoň navonok, lebo o skutočnostiach ukrytých pod plášťom skromnosti katolíckeho kléru by sa dali písať romány… Vráťme sa však k prihláseniu Róberta Bezáka k vraj skromnému legendárnemu Františkovi. Ak by sme mali veriť aspoň časti z množstva legiend o Františkovi z Assisi (väčšina je evidentne vymyslená), tak potom asi tej, že keď mu opát kláštora ponúkol do vlastníctva kaplnku, František dar odmietol. Vraj sa dohodli na prenájme kaplnky za kôš rýb ročne, za produkt práce vlastných rúk. Ak by teda Bezák ako nasledovateľ Františka v „pote tváre“ dorobil vlastné víno a to rozdával, bolo by to v uvedenom duchu legendárneho Františka. V Bezákovom prípade však zrejme ani len ten podpis na fľaši vína nebol vlastný, ale vytlačený…
Je to už tak, papaláši všetkých čias sú presvedčení o svojej nadradenosti. V duchu katolíckeho kastovníctva Bezák v rozhovore v TA3 viackrát pápeža a seba tituluje ako rímsky biskup resp. trnavský biskup („ja som nikdy nebol s rímskym biskupom tak, aby mi vysvetlil dôvody,“) na inom mieste – „nezaslúži si jeden biskup stretnúť sa so svojím kolegom biskupom, aj keď je to rímsky biskup!?“ Z jeho slov cítiť, že biskup, to už je niekto, to nie je radový veriaci alebo kňaz! Alebo že aj keď rímski biskupi uchvátili moc nad ostatnými ľuďmi, taký biskup – čo aj len trnavský – je už viac ako iní a malo by sa s ním zaobchádzať podľa zvláštnych pravidiel. Pritom by sme si mali uvedomiť, že historické upevňovanie pozície biskup nebolo ničím iným ako výrazom nekresťanskej túžby po moci a majetkoch. Post vznikol ako organizačný, koordinujúci článok a prví kresťania naň volili ľudí spomedzi seba. Biskupom však moc tak zachutila, tak sa jej nevedeli nabažiť, že sa rozhodli uzurpovať si ju navždy. Na slovenskom Záhorí by povedali „enem pro nás a pro naše deti“. Niekedy doslova. Biskupský úrad sa v dejinách rímskej cirkvi často stal predmetom dedenia.
Naspäť k Bezákovi, „najdemokratickejšiemu slovenskému biskupovi“ a jeho spôsobu videnia sveta prostredníctvom kást.
Po medializovaní odvolania arcibiskupa Bezáka napísal kňaz Štefan Mordel list, v ktorom píše proti vyvolávaniu protestov a ďalším akciám. „Proti komu sú nasmerované tieto konkrétne protesty?“ pýta sa Mordel v liste. „Zrejme proti tomu, kto odvolal arcibiskupa Mons. Bezáka. Kto ho teda odvolal? Mohol to urobiť jedine jeho nadriadený, teda pápež. Takže tieto protesty smerujú proti pápežovi…“
Na inom mieste Mordel pripomína: „Samotný pán arcibiskup, pokiaľ viem, naraz odvolal všetkých dekanov, pričom nepredpokladám, žeby sa boli všetci niečím previnili. Počas troch rokov preložil istotne aj mnohých kňazov. Myslím, že vo väčšine prípadov kňazi nerobili problémy, ale poslúchli a nastúpili na nové miesta… V Cirkvi to tak nejako funguje, pretože ide tu o spoločné dobro božieho ľudu. Biskup pri vysviacke kladie kandidátovi takúto otázku: »sľubuješ mne a mojím nástupcom úctu a poslušnosť«? A kandidát odpovedá, »sľubujem«.“
Bezák list a rozhovory docenta Štefana Mordela nazýva slohové práce a pýta sa: „Ako niekto môže mne, biskupovi, hroziť? Nejaký kňaz. Odkiaľ dostal mandát, aby podobné listy písal? Ja keby som bol biskupom v mojej diecéze a nejaký kňaz sa odváži písať proti inému biskupovi, tak si ho zavolám na koberec! Ako je to možné, že ho nezavolal nikto na koberec?!“
Mnohé názory Róberta Bezáka sú mi podstatne bližšie ako staromilské a miestami až smiešne názory docenta Mordela (aj keď mám pocit, že arcibiskup inak hovorí a inak koná). Ani v prípade Mordela nejde o nejakého farárika zo Starých Hôr, akým sa robil Róber Bezák. Docent ThDr. ICLic. Štefan Mordel, PhD., nie je v katolíckom svete neznámy. Keby však bol „len“ kňaz zo zapadákova, aj tak má nárok na názor (neuznaný slovenský katolícky reformátor by asi bol prekvapený, ale má ho dokonca aj nekňaz!).
Alebo Bezákove slová „nemôžem pripustiť, aby sme v cirkvi žili nejakú totalitu rozkazu, my musíme hľadať pravdu a pravdivosť!“ platia, len keď sú určené rímskemu biskupovi a na obranu Bezáka? Autor zrejme vymedzil ich platnosť len medzi vyvolenými, teda medzi pánmi biskupmi, a nie medzi nimi a plebsom! Ako by takémuto vyvolencovi mohol byť úprimne blízky radový človek, či už veriaci alebo „neveriaci“, keď na pána biskupa sa vlastnými očami beztrestne nesmie pozrieť ani vysvätený kňaz?!
Svoj výklad hľadania pravdy a pravdivosti v katolíckej cirkvi v podaní Róberta Bezáka by zrejme vedeli podať i duchovní, ktorých bývalý trnavský arcibiskup svojho času exkomunikoval…
X X X
Nie vždy sa podarí dobre ovládnuť minulosť. Aj nepodarené legendy však často majú zázračnú schopnosť vytlačiť adresátom z hlavy všetko ostatné.
