V tom horúcom lete 2011 nám 22. júla prebehol mráz po tele. Po prvý raz sme videli obyčajnú tvár človeka, ktorý sa rozhodol mať moc nad životmi. Nad životmi detí! Anders Breivik, vtedy tridsaťdvaročný, odpálil nálož vo vládnej štvrti v Osle. Výbuch zabil ôsmich ľudí.
V meste vypukla panika, videli sme zábery zdesených ľudí, nikto nevedel kto a nikto nevedel prečo. Breivik unikol, nasadol do člna a vylodil sa na brehu nórskeho ostrova Utøya.
Prázdninovali tam dievčatá a chlapci. Breivik išiel cielene zabíjať deti s ideálmi sociálnej demokracie. Bol to tábor Robotníckej strany. S vražednou zbraňou v rukách strieľal ľudí ako svoje politické ciele! V priebehu 72 minút zastrelil 69 mladých ľudí. O tomto zločine nakrútil Erik Poppe film s názvom Utøya. Nedá sa na to pozerať.
Nech zhnije v base, pomysleli sme si asi mnohí. Lenže život tým deťom nikto nevráti a bolesť ich rodičov nevylieči. Neviem si ani len predstaviť, čo museli podstúpiť a ako prijali rozsudok o výške jeho trestu: masový vrah dostal 21 rokov s možnosťou opakovaného predlžovania o päť rokov, kým bude považovaný za nebezpečného pre spoločnosť. Viac nórsky zákonodarný systém neumožnil. Nikto ani v tomto prípade nepocítil potrebu ohnúť trestný poriadok a vyhovieť ľudovému hnevu. Spoločnosť zločinca vylúčila zo svojho stredu, vyhnala ho do osamelosti. Ale nemstila sa. Lebo pomsta nie je spravodlivosť.
V roku 2014 sa Breivik spoločnosti opäť pripomenul. Sťažoval sa na podmienky väzby. Poukazoval na údajné znevýhodňovanie oproti ostatným väzňom v zariadení, kde si odpykáva trest. Okrem iného na zadržiavanie na samotke a odopieranie videohier, pohovky či telocvične požadovanej úrovne. Myslím si, že málokým nezalomcoval hnev. A čo by ešte chcel?!
Podľa správ má vo väznici Skien Breivik k dispozícii tri cely – obytnú, pracovnú a tréningovú s celkovou plochou 30 metrov štvorcových. Po celý deň sa môže medzi nimi slobodne pohybovať. Má tiež dostatočný prístup k dennému svetlu. V celách má okrem iného písací stôl, televíziu s DVD prehrávačom, X-box, elektronický písací stroj či bežecký pás. Po zamietnutí jeho sťažnosti najvyššími nórskymi súdnymi inštanciami sa vrah s dokázanou vinou obrátil na Európsky súd pre ľudské práva.
I keď nám kypí žlč, v civilizovanej spoločnosti musíme prijať, že aj toto môže. Aj odsúdený je človek.
Po teatrálnych zatýkaniach sudcov a vysokých štátnych činiteľov sa slovenský facebook stal vysokou školou práva. Všetci vieme, čo by mali robiť prokurátori, advokáti, sudcovia. Cítime čudnú príchuť slova kajúcnik – teda ten, kto si priznáva vinu a chce prijať trest. Nie odmenu! Do rozjatreného vedomia vstúpi ministerka ako herečka v mydlovej opere. Ale aj pri tom internetovom vzdelaní by sme azda mohli mať na pamäti, čo je účelom trestu. Že je to ochrana spoločnosti. Politicky bývajú politici „odmenení“ vo voľbách. A trestnoprávna zodpovednosť a vina sa nedokazujú v médiách. Z takých „rozsudkov“ vzniká pachuť. A túžba po pomste… Donekonečna.
(Text vyšiel na Pravda.sk 27. 1. 2021)
