Ján Ďurovčík
Spája prvky slovenského ľudového tanca s emocionálnou výraznosťou, ktorá oslovuje každého diváka – napísal newyorský Dance Magazin. Božský tanečný živel, hviezda choreografického neba, šokuje, rúca konvencie a obecenstvo buráca – zneli titulky v slovenských novinách. Zapamätajte si jeho meno, ešte o ňom budeme počuť – odporúčalo periodikum Gazette van Antwerpen. Netreba si však namáhať pamäť, meno Ján Ďurovčík sa vám pri spojení mladý úspešný choreograf a režisér ponúka samo.
Vyštudovali ste choreografiu u profesora Štefana Nosáľa, tancovali ste v Lúčnici, robili choreografiu pre viaceré folklórne súbory. Kedy ste sa rozhodli, že budete študovať práve tento odbor?
– Že budem choreografom, som sa rozhodol v štrnástich rokoch. Problém bol však v tom, že som študoval na strednej ekonomickej škole. Za totality sa totiž dalo pokračovať v štúdiu na VŠMU len z konzervatória. Zisťoval som teda, za akých okolností sa na túto školu môžem dostať. V podmienkach prijatia bola okrem iného aj minimálne trojročná choreografická prax. A aby som sa mohol hlásiť z ekonomickej školy, musel som mať za sebou špeciálny úspech v rámci umeleckej brandže. Preto som vlastne začal už v pätnástich rokoch robiť choreografie pre súbory na východnom Slovensku. Jednak som chcel a jednak som túto podmienku na prijatie na VŠMU bral veľmi poctivo. Diplom som získal z choreografie ľudového tanca, ale už od druhého ročníka som sa venoval modernému tancu a baletu. Moderný tanec som študoval aj na Institute for Dance and Dance Instruction v belgických Antverpách.
Vaša spolupráca so SĽUK-om pokračuje aj naďalej. V súčasnosti pripravujete nový netradičný program Cirkus svet, ktorý nielen odzrkadľuje moderné trendy spracovania folklóru, ale je založený aj na ozvláštnení tradičných motívov inými kultúrnymi a umeleckými prvkami. Ste režisérom tohto programu.
– Po dvoch rokoch ma zo SĽUK-u opäť oslovili, že by tentoraz chceli program, ktorý by bol úplne iný, chceli akýsi showidný žáner. Cirkus svet je ďalším exkurzom, čo všetko sa dá na základe slovenského tanca, ľudovej melodiky a krokov a filozofie urobiť. Premiéru bude mať v polovici apríla.
Má slovenský folklór v takejto forme šancu osloviť aj tých, ktorí doteraz nemali možnosť či záujem spoznať alebo stretnúť sa so slovenskou folklórnou tradíciou?
– Folklór sveta je prepojený. Naposledy som robil Gréka Zorbu v DAB v Nitre. Pri pozeraní známeho filmu som zo začiatku nevedel, čo to ten Grék tancuje. Až postupne som rozoznal, že ide o karpatské, horalské motívy. Overoval som si to u odborníkov, ktorí mi potvrdili, že mám pravdu. Kréta, to je dokončenie karpatského oblúka a v podstate tradičná vrchárska kultúra ako u nás v Hriňovej, len s malými odlišnosťami. No bez ohľadu na to, či robím muzikál, operu, balet, činohru alebo film, viem, že osloví len dobrá práca. Nič iné pre mňa neexistuje. Keď je opereta dobrá, má svoje miesto. Ak je muzikál dobrý, treba ho hrať, ak je zlý, nemá na scéne čo robiť. Neexistuje niečo dopredu odsúdené alebo vyzdvihnuté.
V ktorej polohe sa cíti Ján Ďurovčík najlepšie – ako režisér, choreograf, scenárista?
– Samozrejme, že ako režisér, keď môžem napĺňať zmyslom všetky kroky. To je tá najlepšia, najkrajšia a najvzrušujúcejšia poloha.
Kde a ako sa začala vaša kariéra režiséra?
– Moju kariéru po všetkých stránkach odštartoval bývalý riaditeľ DAB v Nitre František Javorský, kde som mal po prvýkrát možnosť robiť malú réžiu. Javorský ma oslovil potom, čo som v Nitre robil niekoľko muzikálových choreografií, a potom, čo videl moju režijnú prácu v balete Torzo. Oslovil ma na veľmi malý pôvodný muzikál, ktorý sme spolu s pani Liptákovou a Henrichom Leškom sami napísali. Za málo peňazí, v komornej sále, s niekoľkými ľuďmi – ako skúšku. Muzikál sa ujal. Hneď som dostal ďalšiu režijnú ponuku – Malý obchod hrôzy, prvý veľký muzikál v Nitre, jeden z najťažších speváckych muzikálov. Nitra pre mňa znamenala akýsi režisérsky štartovací oblúk. Druhým zdrojom boli telesá, ktoré som vtedy zakladal. V prípade baletu Torzo sme sa po prvýkrát pokúsili o založenie poloprofesionálneho súboru. Neskôr nasledovalo Bratislavské divadlo tanca, kde som pripravil produkcie ako Vták Ohnivák, Rómeo a Júlia, Janko Hraško.
V roku 2000 ste založili divadelno-tanečnú spoločnosť JAN. Vaším prvým programom bolo predstavenie …na Vaše hroby, ktoré sa hralo na Novej scéne. Prečo ste si vybrali práve Borisa Viana, pomerne náročného autora?
– Predstavenie bolo len inšpirované dielom Borisa Viana. S Nikitom Slovákom, spoluautorom scenára, sme napísali úplne nové dielo. Dielo inšpirované tým, čo vo mne Vian a život zanechali. V predstavení bol preto aj môj život. A prečo Boris Vian? Lebo je úžasný, jeho dielo Napľujem na Vaše hroby ma úplne položilo, hodilo sa k môjmu vtedajšiemu psychickému rozpoloženiu. Inak sa to nedá definovať. Vian bol človek, kvôli ktorému som vtedy v noci nespával a ktorý vo mne prebudil určité veci.
Na základe čoho si vyberáte z ponúk na spoluprácu? Čo je tým hlavným dôvodom, že sa pre niektorý titul rozhodnete?
– Kedysi u mňa bolo meradlom, a to si sebakriticky a egoisticky priznám, že keď vás oslovia z národného divadla, tak neodmietnete, aj keď si nie ste istý, či je to to pravé, čo by ste mali robiť. Ja som takto neodmietol ponuku robiť Z rozprávky do rozprávky v SND, lebo to bola ponuka z prvej scény. Alebo keď po prvýkrát prišla ponuka z pražskej Štátnej opery. Takéto veci sa neodmietajú, aj keby to bolo čokoľvek. Takto však robíte dovtedy, kým dosiahnete svoj cieľ a kým dospejete. V tejto chvíli mám síce ešte pár projektov, ktoré musím dorobiť, lebo som s nimi súhlasil ako mladý, ale dnes ma už v prvom rade zaujíma, o aký titul ide, s akými ľuďmi budem na ňom robiť, v akom divadle.
Rozhodujú aj peniaze? Vraj ste najdrahší…
– Je to milión okolností, ale nie sú to peniaze. Ľudia vedia, čo stojí moja práca.
Patríte k slávnym Slovákom pôsobiacim v Prahe. Ako si vás pražská scéna našla?
– Dostal som sa tam paradoxne. Niekto videl predstavenie Malý obchod hrôzy a na základe toho som dostal ponuku režírovať. V tom čase som tiež začal pripravovať pre brnenské národné divadlo predstavenie Vodník a na scéne baletu v Plzni Mozartovu Čarovnú flautu. Okamžite som začal pracovať pre Českú televíziu a keby sa nezastavila odkladaná premiéra muzikálu Hriešneho tanca, už by som asi na Slovensku nerobil.
Lebo ako sa hovorí, doma nie je nikto prorokom?
– (smiech)
Nie je vám ľúto, že sa tento muzikál ešte nehrá?
– Súkromné muzikálové produkcie sú obrovský biznis a človek do toho vstupuje a netuší, ako to dopadne. Veľké muzikálové produkcie sú vždy vec náhody. O to radšej mám kamenné divadlá. I keď na Slovensku už ani kamenné divadlo nie je žiadna istota.
Nastalo u vás niekedy tzv. hluché obdobie, že ste nemali čo robiť?
– Že by som nemal čo robiť, to sa mi nestalo. Práve naopak. Avšak už od premiéry Hrobov mám až doteraz hluché obdobie, lebo som sa nedostal k práci, kvôli ktorej by som, takpovediac, skákal z mosta, ešte že mi to vynahradzujú spolupráce s dobrými režisérmi. V poslednom čase sa ma každý pýta, ako sa mám. A všetci si za mňa odpovedajú, veď ty sa máš výborne. To, že sa objavujete v spoločenských rubrikách časopisov, neznamená, že sa máte výborne. Ani to, že idete z premiéry do premiéry, neznamená, že sa máte výborne. Dokonca ani to, že vám ľudia tlieskajú, neznamená, že sa musíte mať vždy výborne. Zažívam akési obdobie očistenia vlastnej duše, musím si povedať, čo vlastne v živote chcem.
Kým alebo čím sa inšpirujete?
– Celkove sa nechávam inšpirovať všetkým – týmto rozhovorom, životom. Aby ste sa dostali ďalej, musíte najprv čerpať, rozoberať, dívať sa na diela iných ľudí. Nielen si povedať, že je to dobré, ale aj si pomenovať, prečo je to dobré. Hľadať, nájsť a naučiť sa tou abecedou rozprávať. A keď pochopíte základ a princíp, potom môžete počúvať, negovať, hľadať cestu. Hľadáte a zisťujete, prečo funguje aj niečo, čo by podľa teórie zdanlivo fungovať nemalo.
Akého diváka by ste chceli mať?
– Múdreho s vlastným názorom.
Máte scénu, ktorú by ste chceli dobyť?
– Mal som taký sen – robiť pre parížsku operu alebo aby sa mi aspoň jeden titul hral v opere v Sydney, ha, ha, ha… Dnes už viem, že jediné podstatné je robiť prácu, ktorá vás baví. A ja pôjdem za tou možnosťou. Budem hľadať, za každú cenu, miesto na zemi, kde budem môcť robiť svoju prácu. Už mi nebude záležať na tom, aby to bolo medzi Tatrami a Dunajom.
Ako by ste zhodnotili svoju doterajšiu kariéru?
– Podľa toho, ktoré predstavenia sa mi hrajú a ktoré upadli do zabudnutia, zisťujem, že tomu asi nerozumiem.
zhovárala sa Martina Pavlíková
