V súčasnosti prebieha na stránkach novín, rozhlasu, televízie a parlamentu diskusia a hľadá sa liek ako zabezpečiť zamestnanosť a nestrácať pracovné miesta.
Na udržanie a vytvorenie nových pracovných miest vynaložili predchádzajúce aj terajšia vláda miliónové čiastky vo forme rôznych stimulov a dotácii. Napríklad za posledných desať rokov Slovensko udelilo stimuly v hodnote 1,4 miliardy €, ktoré mali vytvoriť 45 000 pracovných miest pri nákladoch na jedno pracovné miesto viac ako 30 000 €. Podpora je udeľovaná aj podnikom, ktoré svoje zisky odvádzajú svojim matkám do zahraničia. Len tak je možné, že napr. Informačné a komunikačné spoločnosti (IKT) prispeli do štátneho rozpočtu na daniach z príjmu v roku 2009 čiastkou 170 miliónov €, čo je viac ako všetky firmy (aj dotované) z celého slovenského priemyslu dohromady (SARIO, sektorová analýza IKT za rok 2011)
K zvýšeniu zamestnanosti má prispieť
aj rozvoj živnosti, malých podnikov, administratívne odbúravanie byrokracie atď. Či je spoločenská objednávka na Slovensku na rozvoj týchto služieb, nikto zodpovedne nepreukázal, zvlášť v období, keď za rok 2012 sa zvýšila priemerná mzda v hospodárstve SR ročne o 2,4 % na 805 €, ale po zohľadnení rastu cien reálna mzda poklesla o 1,2 %. To sa prejavilo napr. poklesom spotreby na Slovensku za posledný štvrťrok o 1 %. Všeobecne sa konštatuje pokles kúpyschopnosti obyvateľstva, a to napriek rastu zadlženosti a následne neschopnosti splácať úver, čo vedie k desaťtisícom exekúcií v mnohých prípadoch aj u dôchodcov.
Všeobecne je prezentovaná teória, že zamestnanosť na Slovensku predovšetkým závisí len od oživenia trhu v zahraničí ako ekonomiky prevažne založenej na exporte (export 80 % produkcie) a že na vysokom počte nezamestnaných má prinajmenšom 90 % podiel svetová hospodárska kríza (V. Baláž, SAV).
Je na mieste otázka, či skutočne jedinou a podstatnou príčinou vysokej nezamestnanosti na Slovensku je len globálna hospodárska kríza a s tým spojená nízka kúpyschopnosť obyvateľstva.
Odpoveď na túto otázku musíme hľadať predovšetkým v rozvoji hospodárstva po roku 1990.
Podľa SARIO sa najviac investovalo
do automobilového, elektrotechnického a kovospracujúceho priemyslu, v ktorom našla zamestnanie prevažná časť pracovníkov zrušeného zbrojárskeho priemyslu. Nebývalý rozvoj zaznamenalo čo do počtu zamestnaných bankovníctvo, poisťovníctvo a zvlášť služby. Napr. ak ku koncu roka 1989 pracovalo na Slovensku v bankovníctve a poisťovníctve 9 559 zamestnancov s priemernou mzdou cca 102 € mesačne, potom k 31. 12. 2012 pracovalo v tomto odvetví 41 949 zamestnancov pri priemernej mzde 1 605 € mesačne (ŠÚ).
Zatiaľ čo nové odvetvia priemyslu a služieb prosperovali a podstatne zvyšovali HDP, poľnohospodárstvo (prvovýroba, potravinársky priemysel a služby) sa hlboko prepadlo aj vďaka teórii ekonomickej elity národa, ktorá bola presvedčená, že poľnohospodárstvo s nepatrným podielom na HDP pre národne hospodárstvo nemá význam a aktívne saldo v zahraničnom obchode umožní nakupovať lacné potraviny zo zahraničia. Túto teóriu si osvojili všetky vlády a poľnohospodárstvo sa dostalo na okraj záujmu. Podmienky vstupu do Európskej únie len túto tendenciu potvrdili.
Napriek tomu, že poľnohospodárstvo nepatrne prispieva k tvorbe HDP (cca 3 %) jeho význam z hľadiska zamestnanosti a následne rozvoja vidieka, ochrany životného prostredia, ochrany pôdy, vody a z hľadiska bezpečnosti potravinových zásob je nezastupiteľný. Nedocenenie týchto faktorov má katastrofické dôsledky pre krajinu (štát), konkrétne na zamestnanosť a prírodu (napr. povodne atď.) a potravinovú bezpečnosť.
Poľnohospodárstvo bolo do roku 1989 konsolidované
a zabezpečovalo zamestnanie pre cca 350 tisíc pracovníkov, t. j. 17 % všetkých pracovníkov v odvetví hmotnej výroby. Vďaka dotačnej politike štátu sme mali lacné potraviny a viac ako 98,5 % potravín bolo z domácej produkcie. Na tvorbe hrubého spoločenského produktu sa poľnohospodárstvo podieľalo 10,7%.
Už v prvej vlne agrárnej reformy v roku 1993 došlo o zamestnanie viac ako 140 tisíc osôb. V nasledujúcich rokoch, ako sa zvyšoval podiel dovozu potravín na domáci trh, tak úmerne klesal počet zamestnaných v poľnohospodárstve. Tomuto trendu prispel tiež nekontrolovaný rozvoj obchodných reťazcov, ktoré v plnej miere ovládli trh s potravinami aj vďaka úprave noriem kvality na potraviny, bez ktorej by masový dovoz lacných potravín nebol možný.
Na Slovensku v poľnohospodárstve ku koncu roku 2012 pracovalo cca 56 tisíc pracovníkov a len v rokoch 2010-2011 poklesol počet cca o 14 tisíc. Poľnohospodárstvo sa na tvorbe HDP sa podieľa cca 3,2 %. Saldo zahraničného obchodu v roku 2011 bolo 762 mil. €, pričom podstatnú časť dovážaných komodít vieme vyrobiť doma. Saldo zahraničného obchodu kladne ovplyvňuje vývoz prvotných surovín do zahraničia, ktoré sa nám s pridanou hodnotou vracajú späť!
Za obdobie od roku 1989 sme stratili v rezorte poľnohospodárstva (predovšetkým na vidieku) bezmála 300 tisíc pracovných miest, z ktorých podstatná časť vytvára skupinu trvale nezamestnaných. Toto potvrdzuje aj analýza uchádzačov o zamestnanie podľa veľkosti obcí-miest – podľa ŠÚ SR, rozbor za rok 2008. Konkrétne v 2 486 obciach do 2000 obyvateľov bolo 102 790 uchádzačov o zamestnanie z celkového počtu 1 639 292 obyvateľov, čo je 6,27 % a tvorí skupinu 41,4 % uchádzačov o zamestnanie na Slovensku. Zatiaľ čo mestách nad 50 000 obyvateľov (11) bol počet uchádzačov o zamestnanie 29 547 z celkového počtu obyvateľov 1 291 496, čo je 2,28 % a tvorí skupinu 11,9 % uchádzačov o zamestnanie na Slovensku.
Podľa GfK za rok 2008 najvyššia kúpna sila na Slovensku bola v Bratislavskom kraji – 8 933 €, zatiaľ čo najnižšiu kúpnu silu mali regióny na východnom (5397€) a na strednom Slovensku (5 771 €), čo korešponduje s mierou počtu uchádzačov o zamestnanie.
Je zrejmé, že kľúč k zvýšeniu zamestnanosti
na Slovensku treba predovšetkým hľadať vo vytvorení nových pracovných miest na vidieku. Keďže najprirodzenejšou činnosťou na vidieku je hospodáriť na pôde a chovať dobytok, musíme podporiť našich poľnohospodárov tak, ako sa starajú o svojich občanov v starých štátoch EÚ.
Sídelná štruktúra s počtom obcí do 1 000 obyvateľov je na Slovensku cca 66 % a podobnú štruktúru majú napr. Francúzsko (cca 70 %), Nemecko (cca 50 %) atď. Sú to krajiny, ktoré v maximálnej miere podporujú poľnohospodárstvo a rozvoj vidieka. Administratívne zmeny, zlučovanie obcí nezmení fakt, že máme kopanice, lazy aj roviny, na ktorých svoje miesto nájde farmár aj družstvo, aby mohlo dobre hospodáriť, len treba zabezpečiť primeranú rentu.
Ak zabezpečíme na našom trhu s potravinami podiel našich výrobkov aspoň 85-90 % potom môžeme zvýšiť zamestnanosť o desaťtisíce pracovníkov. Neporušíme žiadne pravidlá len plne produkčne, ekonomicky a sociálne využijeme potenciál krajiny. Na dovozy potravinárskych výrobkov sme vynaložili napr. len za roky 2010-2011 spolu 1,720 miliardy €, za ktoré sme mohli zabezpečiť dovoz potrebných moderných technológii napr. pre potravinárske podniky.
Kapitál podľa zákonov ekonomiky ide vždy tam, kde má možnosť zarobiť. To predpokladá zabezpečiť poľnohospodárskym a potravinárskym podnikom primerané zisky a vytvoriť podmienky na zvýšenie priemernej mzdy pracovníkov na úroveň v národnom hospodárstve, tak aby aj práca v poľnohospodárstve bola atraktívna. Nie je pravda, ktorá sa masovo prezentuje, že o prácu v poľnohospodárstve mládež nemá záujem. Áno, nemá záujem za súčasných podmienok. V roku 1989 bola na Slovensku priemerná mesačná mzda pracovníkov na družstvách (JRD) 3 387 Kčs t. j. 112,42 €, a bola vyššia ako v národnom hospodárstve, kde bol priemerný mesačný zárobok 3 111 Kčs t. j. 103,26 € ! V roku 2011 bola priemerná mzda v poľnohospodárstve 612 €, zatiaľ čo priemerná mzda v hospodárstve bol 786 €!, t. j. len 77,8 % priemernej mzdy v hospodárstve.
Cesta ako zabezpečiť tieto podmienky
vedie cez dotácie do poľnohospodárskych a potravinárskych podnikov tak, aby tieto boli schopné odolať konkurencii podnikov v starých štátoch Európskej únie.
Vláda musí robiť účinné strategické rozhodnutia pre rozvoj spoločnosti a postaviť vedu na miesto, ktoré jej patrí a nepodliehať extrémne zjednodušeným amatérskym rozhodnutiam a v diskusiách umŕtviť dôležité rozhodnutia.
Náš priemysel a prosperita v tomto odbore je plne závislá od exportu a situácie na zahraničných trhoch. Zamestnanosť je závislá od globálnej svetovej hospodárskej krízy. V poľnohospodárstve a potravinárskom priemysle a službách pre poľnohospodárov sa otvára možnosť zamestnať desaťtisíce pracovníkov na výrobe potravín, ktoré budú vždy potrebné, ak chce národ prežiť. Nemusíme kupovať televízory, autá, ale kúpiť potraviny je podmienkou prežitia. Zamestnanosť v poľnohospodárstve, potravinárskom priemysle a službách pre poľnohospodárov je závislá len od podpory vlády tomuto odvetviu. Toto, bohužiaľ, od roku 1990 ani jedna vláda ani terajšia doteraz neurobila.
Slovensko je veľmoc vo výrobe áut. Hrdosť na to, že sme automobilová veľmoc sa stráca pri myšlienka, že v prípade krízy kúpu auta ľudia odložia. Prosperita národného hospodárstva založená tomto strategickom rozvoji vytvára nebezpečie, ktoré aspoň čiastočne môže eliminovať renesancia poľnohospodárstva ako odvetvia, ktorému sa otvára priestor zaplniť vlastnou výrobou schodok v potrebe potravín, ktorý kryjeme dovozom zo zahraničia. Zamestnanosť v malých obciach zvýši kúpyschopnosť obyvateľstva a následne aj požiadavku na ďalšie služby a oživí rozvoj vidieka. Zvýšenie zamestnanosti na vidieku otvára priestor aj na zamestnanie trvale nezamestnaných predovšetkým pre rómsku komunitu, ktorá stratila trvale pracovné návyky, ktoré sa môžu získať napr. zriadením poľnohospodárskych sociálnych podnikov na ktoré upozorňuje profesorka Korimová z EF UMB v Banskej Bystrici.
Slovensko má bohatú tradíciu a schopných pracovníkov v poľnohospodárstve „Národný protikrízový program pre poľnohospodárstvo“ by mohol naštartovať novú éru obnovy poľnohospodárstva ako odvetvia, na ktorého rozvoj má Slovenská republika všetky predpoklady.
Je vecou politiky a poslancov z celého politického spektra, aby zhodnotili svoj podiel, kam až doviedli Slovensko, krajinu, ktorú Boh obdaril krásnou prírodou, ktorá umožňuje zabezpečiť min. 98 % sebestačnosť v potrebe potravín a dnes je v poľnohospodárstve príveskom, ak nie kolóniou v Európskej únii.
Autor je inžinier poľnohospodár
