Politika ako šou

Upadajúca ekonomika, rezignácie ministrov, hádky v koalícii, osobné škandály, nikdy nevysvetlené obvinenia z korupcie… Dosť na to, aby akýkoľvek premiér odstúpil a zabudol na politickú budúcnosť. Silvio Berlusconi zatiaľ z väčšiny kríz vykľučkoval a niektoré obrátil vo svoj prospech. Talianska politika v sebe akoby koncentrovala takmer všetky negatívne stránky európskej politiky – oligarchická štruktúra s prepojením ekonomických a politických elít, ktorá robí z demokracie divadelné predstavenie, obrovská sila médií využívaná v prospech ich majiteľov či premena politiky zo súťaže alternatívnych projektov na mediálny zápas. Centrom talianskej politiky – doslova i v prenesenom zmysle – je premiér Silvio Berlusconi. Na poste šéfa vlády vydržal najdlhšie v povojnovej histórii Talianska. Jeho pôsobenie pritom v podstate zosobňuje väčšinu vyššie menovaných charakteristík. Šikovné plávanie v kalných vodách Na post premiéra vstúpil ako mediálny magnát s mnohými ďalšími ekonomickými aktivitami, ktorý sa nikdy nehanbil svoje malé impérium využiť na politické ciele. Rovnica pritom funguje oboma smermi – kontrolu nad troma najväčšími talianskymi súkromnými televíziami úspešne využil na vybudovanie politickej kariéry, z postu premiéra zas dokázal viackrát zabezpečiť schválenie legislatívy, ktorá slúžila jeho podnikateľským záujmom. Najočividnejším príkladom bolo, keď parlament prijal jeho návrh na zmenu niektorých zákonov tak, aby nebol súdený v mnohých obvineniach, ktoré boli voči nemu vznesené. Krízy pritom úspešne premieňal vo svoj prospech. Obvinenia z úplatkárstva obrátil na sprisahanie „ľavicových sudcov“ voči svojej osobe. Svoje obrovské bohatstvo, z ktorého politického zneužívania ho obviňujú, prezentuje ako svoju výhodu – je martýrom, ktorý sa obetuje pre dobro ľudí a neužíva si zaslúžené plody svojho podnikania. Agresívne mediálne pôsobenie V predčasných parlamentných voľbách, ktoré sa uskutočnia 9. a 10. apríla, sa proti Berlusconimu postaví centristicko-ľavicová koalícia vedená bývalým predsedom Európskej komisie Romanom Prodim. Jej zloženie je skutočne rôznorodé – od radikálne ľavicových strán po sociálnych konzervatívcov a odštiepeneckú skupinu kresťanských demokratov. To by však nemusel byť nevyhnutne hendikep Prodiho koalície – aj Berlusconi stojí na čele dosť heterogénnej skupiny – okrem rôznych pravicových strán je v nej aj Severná liga žiadajúca autonómiu severného Talianska či znovuzavedenie talianskej líry ako paralelnej meny. Rozdielny je prístup k politike. Berlusconi šikovne využíva všetky zbrane mediálnej politiky – bez zábran, bez zodpovednosti. Zdalo by sa, že Prodiho koalícia nemôže nevyhrať. Talianska ekonomika je v biednom stave – rastie obchodný deficit i verejný dlh, Rím nedokáže plniť ustanovenia Paktu stability a rastu. Množia sa sociálne problémy spôsobené napríklad rastúcou nezamestnanosťou. Centristicko-ľavicová koalícia ponúkla 11. februára alternatívu, keď predstavila komplexný 379-stranový program ekonomickej a sociálnej obnovy. Berlusconi sa nenamáhal s jeho vyvracaním. Namiesto toho na seba strhol pozornosť médií vyhlásením: „Som Ježišom Kristom politiky. Som pokojnou obeťou. Vydržím všetko. Obetujem sám seba pre všetkých ostatných.“ Proti takmer 400 stranám argumentov a sľubov, ktoré udržiavali rovnováhu medzi rozličnými postojmi v Prodiho širokej koalícii, postavil (samozrejme, bez konzultácií s partnermi vo vláde) niekoľkobodový plán – zníženie daní, 1,5 milióna nových pracovných miest, vyššie dôchodky, väčšia bezpečnosť v komunitách, bezplatné knihy v školách, odstránenie dlhého čakania na ošetrenie v nemocniciach, predaj štátnych bytov ich majiteľom. Dostatočne jednoduché a mediálne príťažlivé na to, aby sa nik nepýtal na jeho realizáciu. Výsledok – zatiaľ čo pred mediálnym útokom strácala Berlusconiho koalícia na opozíciu 6 percent, po nej to boli už len 4 percentá. Nedostatok demokracie Fakt, že o výsledku volieb nemusí rozhodnúť to, koho ekonomický program je lepší, ale premiérove vyhlásenie, že sa až do dňa volieb vzdá sexu, vzbudzuje pochybnosti o funkčnosti modernej demokracie. To by však nebolo uvažovanie správnym smerom. Problémy Talianska (ale i mnohých iných krajín, vrátane Slovenska) pramenia v nedostatku demokracie. Ekonomický priestor má oligarchickú štruktúru. Trhové hospodárstvo (založené na „transparentnej výmene bez prekvapení, ktorej priebeh každý vopred pozná a môže odhadnúť prakticky nemenný zisk“, ako ho charakterizuje historik Fernand Braudel), reprezentuje z hľadiska objemu prerozdeľovaného kapitálu len menšiu časť ekonomiky. Dominantné je kapitalistické hospodárstvo, stojace na nerovnej výmene, kde pre konkurenciu – základný zákon tzv. trhovej ekonomiky – nie je veľa miesta a kde sa ekonomický zisk dosahuje v úzkej súčinnosti s politickou sférou. To podporuje úzke prepájanie ekonomických a politických elít, ich záujmy sú úzko komplementárne, prebieha stála premena politického kapitálu na ekonomický a naopak. Spoločnosť sa stáva pevnejšie hierarchickou a hoci platí formálne pravidlo demokratickej rovnosti hlasu, vplyv vlastníkov väčšieho množstva kapitálu na politické rozhodovanie je dominantný. Pre ostatných ostáva politika hrou, mediálnou šou. Médiá, kontrolované opäť najmä veľkými vlastníkmi kapitálu (ekonomického alebo politického), sú účinným nástrojom na formovanie politických postojov voliča. Pri súčasnom politickom vývoji v Európe sa tieto trendy skôr posilňujú než regulujú. Komercionalizácia rozširuje aplikáciu „trhových pravidiel“ (v skutočnosti je to spojenie politiky a ekonomiky charakteristické pre kapitalistické hospodárstvo), a tým aj hegemóniu dominantných vlastníkov kapitálu.