AZERBAJDŽAN
V Azerbajdžane žije 7,581 milióna obyvateľov, z toho 85,4 % Azerbajdžancov, po 4 % Rusov a Tatárov, po 2 % Arménov a Lazgov. Okrem nich tu našli domov Ukrajinci, Gréci, Kurdi, Židia a iní. 90 percent obyvateľov sa hlási k moslimom, z toho 58,5 % k šiítom a 31,5 % k sunnitom. Asi 1,1 % k pravoslávnym a k arménskym kresťanom. Mimo vlasti najviac Azerbajdžancov žije v severnom Iráne (6 mil.), Arménsku, Gruzínsku a v Dagestane.
Západné pobrežie Kaspického mora bolo osídlené od nepamäti. V 2. storočí sa územie začína christianizovať a v 4. st. sa kresťanstvo stalo oficiálnym náboženstvom. Po troch storočiach Azerbajdžan obsadili Arabi, ktorí obyvateľstvo islamizovali. Po nájazdoch Mongolov, Turkov, Peržanov a Rusov si začiatkom 19. storočia sever krajiny pričlenilo Rusko a juh Perzia. Nálezy ropy zmenili ráz územia – v r. 1901 sa v oblasti Baku ťažilo 50% svetovej produkcie ropy. V Baku bolo veľa ruského obyvateľstva, ktoré inklinovalo k sociálnym demokratom a ľavým eserom. Moslimský vidiek sympatizoval s nacionalistami z Musavatu. Vo februári 1918 vyhlásil zakaukazský snem Zakaukazskú federatívnu demokratickú republiku. Vo vláde na čele s gruzínskym menševikom Čchenkelim, sedelo päť arménskych dašnakov, gruzínski menševici a azerbajdžanskí musavati mali po štyroch ministrov. Náboženské a etnické rozpory spôsobili, že spoločný štát zakaukazských národov sa rozpadol a v Tbilisi vyhlásili nezávislú Azerbajdžanskú republiku. Po bojoch s Turkami si v nej vplyv zachovali Briti Po odchode ich armády v apríli 1920 vznikla Azerbajdžanská sovietska republika. V roku 1922 vznikla Zakaukazská sovietska socialistická republika, koncom r. 1936 Azerbajdžanská sovietska socialistická republika.
30. 8. 1991 vyhlásilo Baku nezávislosť. Moci sa ujal nacionalistický Ľudový front, vedený Abulfazom Alcibeyom. V júni 1993 ho zvrhol po vojenskom puči Suret Huseyn, ktorý umožnil nástup postkomunistu Gejdara Alijeva na post hlavy štátu. Na prelome rokov 1994/95 sa uskutočnil neúspešný pokus o prevrat proti Alijevovi. Za sovietskej éry bol súčasťou republiky aj Karabach. V r. 1988 konflikt medzi azerbajdžanskou a arménskou komunitou prerástol do vojny. Do udalosti zasahoval Jerevan aj centrálna moc v Azerbajdžane, kde došlo k masakrom miestnej arménskej komunity. V r. 1991 bola vyhlásená samostatná Náhorná karabašská republika. Rusi sa usilovali o sprostredkovanie, neskôr medzi znepriatelené strany vyslali aj vojenské jednotky. V máji 1994 bolo vyhlásené prímerie. Krajina, ktorá bola súčasťou Azerbajdžanu, je fakticky prepojená s Arménskom neoficiálnymi väzbami, pripomínajúcimi konfederáciu.
Prezident sa volí ľudovým hlasovaním na 5 rokov. Gejdar Älirza oglu Älijev (v roku 1993 dostal 98,8 % a o 5 rokov neskôr 76,1 % hlasov) je členom etatistickej JAP. Za sovietskej éry bol republikovým prvým tajomníkom KSSZ, podpredsedom federálnej vlády a členom predsedníctva KSSZ. Od r. 1996 je premiérom Artur Rasi-Zade. Nominovala ho JAP – Jeni Azerbajcan Partijasi (Strana nového Azerbajdžanu), vládnuci autoritatívny centristický subjekt. Od založenia v r. 1992 do r. 1993 bola v opozícii voči vláde Národného frontu a Musavatu. Má 140 000 členov, ktorým predsedá prezident republiky Älijev (10. 5. 1923).
K opozičnému pravému stredu patrí ACC – Azerbajcan Chalq Cabhasi (Ľudový front Azerbajdžanu), ktorý vznikol v r. 1989 a združuje umiernených socialistov na čele s Abul faz Elčibejom. AMIP – Azerbajcan Milli Istiqlal Partijasi (Azerbajdžanská národná strana nezávislosti) reprezentuje nacionalistov. Vznikla v októbri 1991 a vedie ju Etibar Mamedov. JMP – Jeni Musavat Partijasi (Nová strana rovnováhy) má pokrokársko-centristický charakter. Vedie ju Isa Gambov. Opozičný ľavý stred predstavuje SSO – Strana sociálnej obnovy Azerbajdžanu, ktorá vznikla v roku 1994 a vedie ju Hanhüsejn Kjazymy. Z mimoparlamentných strán sú najväčšie AIP – Azerbajcan Istiqlal Partijasi (Strana nezávislosti Azerbajdžanu) a SOS – Strana občianskej solidarity (reprezentuje opozičný pravý stred).
Pre vstup do parlamentu je potrebné minimum 6 % hlasov. Milli Mejlis (Národné zhromaždenie) má 125 členov volených na päť rokov. 100 z nich je volených väčšinovo v jednomandátových obvodoch, 25 proporčným spôsobom. Posledné voľby sa uskutočnili 5. 11. 2000 so 60-percentnou účasťou. JAP získal 92 mandátov, AMIP 7, ACC 4, JMP 1, Sociálna obnova 1 a nezávislí 20 mandátov.
(V skrátenej a upravenej forme prebraté z publikácií Svetozára Krna)
