Edo, svoj názor na tvoj text Prečo nie som liberál som Ti napísal už v jednom maili. Nebudem sa preto opakovať a skúsim zareagovať skôr na tému než výkon, akým sa podáva. Pretože aj Tvoj text je dôkazom, že vzťah liberalizmu a ľavice je stále Achillovou pätou našej scény. Nie raz som bol svedkom situácie, v ktorej použitie výrazu „liberalizovať“ (napríklad Slovo) vyvolávalo potrebu dodatočných a ospravedlňujúcich komentárov – podľa motta: „on to nemyslel tak, ale ináč“. Vo všeobecnosti je liberalizmus značne široký pojem. Oplatí sa preto rozlišovať a vedieť, o čom je reč, keď sa povie liberál. Že zmysel tohto pojmu nie je nijakou samozrejmosťou, ukázal aj tvoj komentár. Aby sme si rozumeli hneď na začiatku, navrhujem dve korekcie. Po prvé, liberalizmus sa nezačína kdesi v časoch Francúzskej revolúcie „oddanosťou ideálom, slobody, rovnosti a bratstva“. Je síce pravda, že výrazy liberál a liberalizmus sa začínajú používať na označenie konkrétnej sociálnej filozofie až začiatkom 19. storočia, no ich obsah je starší. Z hľadiska súčasnosti sa za štandardný učebnicový výkon pokladajú Dve rozpravy o vláde od Johna Locka, autora „slávnej revolúcie“ z roku 1688 (dostupné aj v preklade). Pamätám si, ako nám organizátori jednej debaty o liberálnej demokracii kedysi v roku 1990 poskytli svoje cambridgské vydanie zadarmo. Nerobili to náhodou. Politicky išlo Lockovi o výklad nového typu štátu, v ktorom sa mal presadiť princíp tolerancie v časoch náboženských vojen a prenasledovania neveriacich. Je to dôležité, pretože právo na slobodný život a vlastné šťastie nemusí viesť k cynizmu pri presadzovaní vlastných záujmov. V dobre organizovanej spoločnosti spravidla sloboda indivídua neznamená nárok na primitívny egoizmus. Ten by podľa raných liberálov vládol v prirodzenom stave. Naopak, princíp tolerancie a ochrany slobôd jednotlivca predpokladá limitáciu svojvôle silných – uzavretie spoločenskej zmluvy všetkých so všetkými. Tým sa mení zásadne optika veci vo výklade štátu a jeho legitimity. Nie individualizmus ako záujem egoistu, ale vláda zákona v spoločnosti, v ktorej nerozhoduje ľubovôľa násilia alebo autorita viery, je tým fenoménom, o ktorý ranému liberalizmu ide. Ak k tomu pridáme oddelenie zákonodarnej moci od výkonnej, či Lockovu požiadavku väčšinového rozhodovania o zákonoch, sme už takmer doma. Aké dôsledky má pochopenie spoločnosti na pozadí spoločenskej zmluvy? Zmluva alebo kontraktualizmus je nepísaným pozadím každej, opakujem, každej novovekej teórie demokratického štátu. Princíp liberálneho štátu, jazyk ľudských práv sa v Európe presadil po druhej svetovej vojne ako úspešná odpoveď na civilizačné úchylky a morálne katastrofy 20. storočia. Aj sociálny štát západoeurópskeho typu je liberálnym štátom. Tu sa vlastníctvo nezvrhlo na neobmedzené obohacovanie jednotlivcov. Jeho opakom je totalitný štát, v ktorom, nerobme si ilúzie, na jeho konci šlo už len o bohatnutie. V tomto zmysle rozdiel medzi socialistami v Európe a komunistami sovietskeho typu je práve v rešpektovaní slobody svedomia a vedomia každého človeka. Predstava demokrata alebo sociálneho demokrata, ktorý nerešpektuje právo na osobnú zodpovednosť a voľbu, je nezmysel. Na druhej strane aj Eduard Chmelár, ktorý volá po väčšej demokracii a dôstojnosti pre každého, nielen bohatého človeka, je slobodne mysliacim človekom. V jednom, pre nás oboch dôležitom, bode sa nemýli: keď uvažuje nad slobodou človeka v závislosti od sociálnej príležitosti jej realizovania. Má pravdu, tam kde dominuje chudoba, nevzdelanosť a bieda, potrebujú ľudia prácu, lieky a vzdelanie oveľa väčšmi než slobodu. Nepodliehajme však nebezpečnej ilúzii, že by sa preto dôstojnosť chudobného človeka mohla zaobísť bez garancie základných slobôd a práv. Ak sa šmahom ruky zahadzuje liberalizmus, môže sa ľahko stať, že s tým sa stráca aj táto sloboda. To nie je práve lichôtka pre moderného ľavičiara. Liberálny sociálny štát a spolu s ním sociálna agenda EÚ, ukázali smer, akým sa tvorí sociálna alternatíva pre pracujúceho človeka. Odlíšenie liberalizmu od libertarianizmu navrhujem ako druhú korekciu. Formálne jednotný termín liberalizmus je spojením dvoch ideálov: individuálnej slobody prejavu a vierovyznania, a demokratickej spoločnosti, kontrolovanej jej slobodnými občanmi a slúžiacej jej potrebám. Prostriedkami na podporu druhého ideálu sú progresívne dane, verejné dotácie sociálneho minima. Prvú pozíciu nazýva Thomas Nagel „libertarianizmom“, ktorý je dnes známejší pod značkou neoliberalizmu. Mnohí myslitelia, medzi nimi John Rawls odvodzujú požiadavku sociálnej spravodlivosti z druhého ideálu, a nazývajú sa liberálmi bez toho, aby sa použitím termínu odlíšili od ekonomických „libertariánov“. Zdá sa, že toto americké špecifikum spôsobuje viaceré ťažkosti aj v domácej recepcii. Poďme však k veci: Hovorme o vzťahu libertarianizmu a morálky, ale nezamieňajme si to so vzťahom štátu a slobodného trhu. Slovenská situácia je totiž o inom: o prevahe politicky garantovaného prístupu k majetku a životným šanciam. Privatizácia, ktorá prebehla pod dozorom štátnych politikov, ale mimo právneho dozoru štátu, mala a má devastujúce účinky. Celoplošný zánik štátneho vlastníctva a celoplošný vznik súkromného sektora nebol výsledkom hry „slobodného trhu“. Súkromný sektor vznikol politickou vôľou a bol záležitosťou politického rozhodnutia na štátnej úrovni. Privatizácia pochopená „za každú cenu a čo najrýchlejšie“ prerozdelila majetok, ale nezjednala rešpekt pred vlastníctvom – teda ani právom a poctivou prácou. Podľa motta „kto nekradne, okráda svoju rodinu“ a v atmosfére „zhasnutých svetiel“ štátu sotva mohlo dôjsť k legitímnym formám vlastníctva. Naopak, ako poznamenáva pražský politológ Lubomír Mlčoch, celospoločenská klíma posilnila starý Proudonov názor: „vlastníctvo je krádež“. Edo, opäť máš pravdu – tváriť sa, že v tejto situácii „menej štátu“ a „viac slobodného trhu“ znamenalo prírastok šancí pre väčšinu, je pokrytectvo. Už preto, lebo privatizácia neprispela k rozmachu ekonomického a kultúrneho kapitálu, ale opätovne viedla k posilneniu politicko-straníckeho vplyvu na zdroje bohatnutia a chudoby. Ak Peter Schumpeter videl rozdiel medzi podnikateľmi a kapitalistami v tom, že podnikatelia zhodnocujú a nielen parazitujú na výsledku cudzej práce, potom je naším slovenským výkonom prevaha kapitalistov nad podnikateľmi. Dokazujú to aj dve najväčšie slovenské finančné skupiny, ktoré zbohatli na obchodoch s akciami štátu. Povedané slovami historika Liptáka: „Politický kapitál v roku 1894 nikomu nestačil, aby sa stal zo dňa na deň milionárom, tak ako sa mohol stať v roku 1994 miliardárom.“ Neviem, či so mnou budeš súhlasiť, ale aj dnešná snaha robiť reformy „za každú cenu a čo najrýchlejšie“ je podľa mňa výsledkom prevahy politikov a ideológov nad skutočnými národohospodármi v našej krajine. Ak profesor Havlík na stránkach Listov výstižne nazval spomínanú koncepciu privatizácie „marxizmom naruby“, potom vnímam Tvoje rozhorčenie nad „reformistami“ ako súčasť takejto direktívnej tradície „zhora“. Prevaha politického nad kultúrnym kapitálom a prepojenie ekonomického kapitálu s politickou scénou, má rôzne mená. Jedným z nich je učebnicovo verná aplikácia liberalizmu na domácej pôde. No hovoriť o tom, že by za najväčšou majetkovou zmenou po Februári 48 boli liberálne princípy svojíim rešpektom práve k právnemu štátu, je prinajmenšom nekorektné. Napokon: Prečo socialista politickým liberálom? Hovorme o chudobe, ale jazykom slobody: Nerodíme sa do sveta, ako predpokladal Locke, kde je každý z nás slobodný, pretože môže využívať nelimitované zdroje a príležitosti. Nežijeme ani vo svete, kde nemusíme predávať svoju prácu, lebo máme na výber „voľnú pôdu a dostatok zdrojov pre všetkých“. Rodíme sa do sveta už obsadených zdrojov a zadaných príležitostí. V domácom spoločenskom kontrakte, pretože reč môže byť len o spoločenskej zmluve, jedna strana disponuje zdrojmi a príležitosťami, zatiaľ čo druhá nemá na výber – je prinútená existovať za nefairových podmienok. „Nemať na výber“ a „byť prinútený“ sú životné reálie, proti ktorým by musel zrejme protestovať nejeden dôsledný zástanca „slobody voľby“: Ak sloboda znamená možnosť voľby nezávisle od vôle iných ľudí, potom voľba bez sociálnej príležitosti alebo alternatívy stráca zmysel. Toto z Tvojej výpovede beriem vážne. Aj to, že izolovanosť človeka ohrozuje podstatu demokracie. Môže byť a je často iba indexom bezvýznamnosti jeho konania vo vzťahu k podmienkam vlastnej existencie. Strata dôležitosti individuálnej mienky a možnosti konať na vlastný účet je dôvodom všeobecného úpadku – zdrojom vzniku onej kultúrne bezprizornej masy jedincov, ktorá sa stala jedným z najrizikovejších faktorov politiky v 20. storočí. Dohodnime sa teda: krátkodobosť a povrchnosť privátneho individualizmu ohrozuje súdržnosť liberálnych demokracií, a tým aj sociálnu kohéziu pre ďalšiu, európskymi očami videnú integráciu. Záverom ešte jedna poznámka: rozlišujeme medzi liberálnou politickou kultúrou a liberálnymi stranami. Tento zlozvyk pokladať strany za kultúru a naopak patrí niekam do minulosti. Východiskom celej liberálnej politickej kultúry, teda tej kultúry, na ktorej stojí a padá európska idea multikulturalizmu, rešpektu k právam všetkých menšín, je autonómia individuálneho rozvrhu života. Jeho opakom je diskriminácia ľudí na základe ich presvedčenia či kolektivizácia viny, napríklad po páde komunizmu. Vyzývam, nekolektivizujme ľudské osudy na základe nejakých „izmov“. Nepokladajme politickú svetonázorovú ideu hneď za charakter, či rovno navždy hotový prototyp človeka. Rozhodne potom neplatí: ak liberáli, potom so sklonmi k vlažnej zásadovosti, ak liberalizmus, potom vždy o slovách a temer nikdy o (úspešných) činoch. Rád zdôrazňujem, že je to ten najlepší opis stavu ľavicovej scény u nás, aký som čítal. Opakujem pritom, čo vedel už v politický liberál Immanuel Kant: nijaké reči o morálke, spravodlivosti a ideáloch etc, už vôbec nie „izmy“ z nás ľavicovo uvažujúcu bytosť neurobia. Odvaha myslieť predpokladá zodpovednosť, teda uvedomenie si rizika, že opakom vlastného myslenia je uvažovanie na úrovni predsudkov a klišé. Chamtivosť a údajná nerozhodnosť liberálov je rozhodne jedným z nich. Bez individuálnej vôle prekonávať predsudky, bez vôle vzdelávať sa to určite ani naľavo fungovať nebude. Inovácie, prelomy a zlomy sa dejú vždy v „jednotnom čísle“. Myslím, že sklon k večnému „onikaniu“ – oni sú takí alebo iní, len nie spravodliví“ iba potvrdzuje podozrenie, že sa nám na tomto osvietenskom poli nedarí. Začnime konečne hovoriť o sebe.