Novopečený minister obrany Ľubomír Galko zo strany Sloboda a solidarita si zobral k srdcu výhrady svojej vládnej šéfky Ivety Radičovej a už sa drví angličtinu, ba chystá sa na intenzívny jazykový kurz. Oferuje dokonca aj dovolenku, len aby po návrate z nej mohol s partnermi v NATO diškurovať o odborných geopolitických a vojenských otázkach plynulou angličtinou.
SaS ani tentoraz nesklamala. Potvrdila svoju povesť strany, ktorá si potrpí na exotické typy miništrantov vo vláde. Galko chce vraj na úrade využiť svoje bohaté skúsenosti s riadením tímu, ktorý nakupoval bravčové konzervy pre nemenovaný obchodný reťazec. Spojenci zo Severoatlantickej aliancie musia pochopiť, že Slovenská republika je mladý, no veľmi ambiciózny štát so snaživými členmi vlády. Dá sa teda predpokladať, že už o pár rokov bude Galko ministrom obrany na svojom mieste… Ak si zalistujeme v retrospektívnom prehľade vnútropolitických udalostí, dostaneme sa k ďalšiemu „potešeniu“, ktoré nám pripravila SaS. Jej líder Richard Sulík spôsobom sebe vlastným, teda arogantným a neokrôchaným (zrejme súc verný zásadám proklamovanej novej politickej kultúry) sa pustil do šéfa prezidentského paláca. Za čo? V prípade vypísania referenda so šiestimi otázkami, z ktorých štyri majú byť aj tak zahrnuté do programového vyhlásenia vlády, nemohol zvoliť iný postup, ako zvolil. Ani keby veľmi chcel. Mládenci zo SaS si referendum a svojich „120 nápadov pre lepší život na Slovensku“ načasovali ako súci predvolebný marketingový ťah a zároveň vydarený fór na tých, čo petíciu podpísali. S termínom odovzdávania petičných škatúľ a s termínom referenda tri štvrte roka špekulovali, až prešpekulovali. Teraz sa vykrúcajú zo zodpovednosti za tento priehľadný a lacný trik na naivných a dôverčivých voličoch. Ak má Sulík ako politický zajac v sebe čo len trochu súdnosti, zaiste si teraz obíja hlavu o stenu, že referendum vôbec vymyslel. Ale čo sa dá robiť? Všetko, len nie cúvnuť. Napriek tomu, že prezident, občania a ostatné inštitúcie vrátane koaličných strán nechcú tancovať v rytme, v akom kapela SaS hrá a jej kapelník píska. Bugár, kádeháci, ba dokonca i premiérka hovoria o zbytočnosti referenda a mrhaní štátnymi peniazmi. Cesta späť je nemožná, napred sa ísť musí… Čo tam po tom, že referendum v ktorého úspešnosť neverí ani sám Sulík, nás bude stať vyše sedem miliónov eur! Pri cene najdrahšieho BMW radu 7, čo predstavuje asi 102-tisíc eur, by sa za tú kopu peňazí dalo nakúpiť takmer sedem desiatok takýchto autiakov. Alebo okolo 175 vozidiel po 40-tisíc eur, za ktoré tak zápalisto brojí nový predseda parlamentu. Tomu sa hovorí liberálna politika a ešte liberálnejšia matematika! Nehovoriac už o úcte voči štyristotisíc ľuďom, ktorí podpísali petičné hárky a naleteli na sulíkovské plané sľuby. Pritom stačilo zobrať do rúk kalendár a od dňa konania komunálnych volieb, teda od 27. novembra, odrátať 120 dní. Dopracovali by sa k termínu, keď mali doručiť petičné hárky, aby sa mohlo referendum konať vedno s komunálkami. Alebo si SaS-kári ako správni politickí naivisti nebodaj mysleli, že referendum možno u prezidenta objednať ako stôl v lepšej krčme?
Autor je publicista
