Politické strany v SR na ceste k štandardnej politike (3.)

Azda najznámejším príkladom nevytvorenia konsenzu medzi straníckymi záujmami a záujmami voličov (občianskou verejnosťou) je problém tzv. nezaradených, resp. nezávislých poslancov v NR SR. Nezaradení (nezávislí) poslanci Treba poznamenať, že táto téma traumatizuje už niekoľko rokov politické strany i veľkú časť občianskej verejnosti na Slovensku. Nateraz sa nenašiel vhodný spôsob, ako uvedený problém riešiť. Partokratická metóda, ktorú uplatnilo svojho času HZDS vylúčením z NR SR poslanca zo svojich radov F. Gauliedera, sa prieči nášmu ústavnému systému i parlamentným zvyklostiam vo vyspelých demokraciách. Ide o nátlakové, krajne mocenské, nedemokratické riešenie. Ukazuje sa, že v pomernom systéme takmer nejestvuje optimálne riešenie uvedeného negatívneho parlamentného javu. Čiastkové, aj keď málo spoľahlivé riešenia jestvujú, čo potvrdzuje aj doterajší vývoj straníckej politiky v Slovenskej republike. Z neho vyplýva, že pri eliminácií krízových situácií v parlamentných kluboch NR SR (medzi ne treba zaradiť aj problém odchodu poslancov z pôvodných poslaneckých klubov) sú úspešnejšie strany s vyprofilovanou ideológiou, s dominantnými programovými cieľmi a s dobrou straníckou personálnou politikou. Výsledkom tejto politiky pri výbere poslancov do NR SR je, že uprednostňuje profesionalizmus a charakterový profil kandidáta na poslanca pred utilitaristicky založeným, politicky a ideovo nevyhraneným kandidátom, resp. pred politicky nezaradenými „marketingovými“ kandidátmi (známe osobnosti z oblasti športu, zábavy, umenia atď. na straníckej kandidátke), ktorí si pletú politiku s politikárčením a k riešeniu zložitých politických a verejných otázok pristupujú s insitným politickým vedomím. Je teda zjavné, že problém tzv. nezaradených (nezávislých) poslancov NR SR sa pri existujúcom politickom systéme parlamentnej demokracie s pomerným volebným systémom tak skoro nevyrieši. Predpokladám, že sa bude opakovať aj v najbližšom volebnom období. Zmena volebného systému Z dlhodobého hľadiska by mohla uvedený problém, ale nielen tento, pomôcť vyriešiť zmena volebného systému. V Slovenskej republike sa o zámere upraviť volebný systém zavedením zmiešaného (kombinovaného), resp. väčšinového volebného systému začalo hovoriť už v roku 1996 pri diskusiách o reforme územného a správneho členenia Slovenskej republiky. Keď NR SR prijala Zákon č. 221/1996 Zb. o územnom a správnom usporiadaní Slovenskej republiky, ktorým sa rozdelilo územie Slovenska na 8 krajov a 79 okresov, bolo z politického hľadiska jasné, že je otvorený priestor na vážnu diskusiu o príprave legislatívnej pôdy pre zmenu volebného systému na kombinovaný, resp. väčšinový volebný systém. Táto argumentácia vychádzala z toho, že počet novovytvorených okresov (79, pôvodne sa rátalo so 75 okresmi) približujúci sa takmer k polovici počtu 150 poslaneckých mandátov v NR SR, ako aj vymedzenie administratívnych hraníc viacerých okresov, nie sú náhodné. Politický zámer pre takúto zmenu existoval najmä v HZDS, hnutie však napokon upustilo od systémových zásahov do volebného systému a rozhodlo sa pre rekonštrukciu volebného zákona č. 80/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Pod vplyvom neúnosnej situácie v NR SR vyvolanej viacerými podozrivými odchodmi poslancov z pôvodných poslaneckých klubov medzi skupinu tzv. nezaradených (nezávislých) poslancov vznikli iniciatívy od predstaviteľov strany SMER – SD na systémovú zmenu volebných pravidiel z pomerného zastúpenia na väčšinový volebný systém. Nazdávam sa, že ide o iniciatívu, ktorá by za predpokladu priaznivej povolebnej situácie mohla prerásť do realizačnej etapy. Princíp väčšinového zastúpenia by sa dal v podmienkach Slovenskej republiky dobre nastaviť na 150 volebných obvodov. Uvedený systém by podľa mňa mohol riešiť aj vyššie uvedený problém stabilizácie poslaneckého zboru NR SR, vyváženosť straníckeho a občianskeho princípu a kryštalizáciu politickej scény. Stranícky a občiansky princíp by bol uplatnený už pri podávaní návrhov na poslaneckých kandidátov za jednotlivé volebné obvody. Pri výkone poslaneckého mandátu by v prvom rade platil – tak ako doteraz – ústavný argument o poslancovi ako zástupcovi všetkých občanov daného územného celku nie voličov, ktorí ho volili, ani politickej strany, ktorá ho navrhla na kandidáta za poslanca. Volení zástupcovia (poslanci) by takýmto spôsobom odvodzovali vykonávanie moci od občanov, ktorí sú zdrojom štátnej moci (č. 2 ods. I Ústavy SR). Voľbou svojich zástupcov by občania zase realizovali svoje politické právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí (čl. 30 ods. 1 Ústavy SR). Občania sú totiž štátotvorným prvkom, od nich sa odvíja vytváranie štátnych orgánov, oni sú základným princípom demokracie. Nazdávam sa, že z občianskeho princípu, na ktorom je založená Ústava SR, vyplýva, že občan má politické právo nielen voliť svojho zástupcu v NR SR, ale aj ho odvolať. Iniciačné právo v tomto smere môže mať nielen politický subjekt, ktorý ho nominoval za kandidáta na poslanca, ale aj jeho voliči či občania volebného obvodu, za ktorý bol zvolený do NR SR. Výkon tohto práva vyplýva z článkov 30 – 32 Ústavy SR, v ktorých sa konkretizujú práva občanov na správe vecí verejných. Výkon občianskeho práva by sa realizoval na základe petičného práva (čl. 27 Ústavy SR), ktorého podmienky by konkretizoval zákon. Problém imperatívnosti mandátu, ktorý v pomernom systéme je neriešiteľný (po roku 1990 sa ho pokúšalo partokratickým spôsobom riešiť HZDS v známej kauze svojho poslanca Gauliedera), by vo väčšinovom systéme demokratickým a ústavným spôsobom mohol riešiť občan. Stanovená hranica na odvolanie poslanca by mohla byť odvodená od počtu ním získaných hlasov vo voľbách. Konkrétny výkon tohto aktu by určil zákon. V prípade, že po voľbách vzniknú reálne možnosti na uvedenú zmenu, predpokladám, že sa v legislatívnom návrhu vytvorí aj ústavne prijateľný „odvolací“ mechanizmus. Analytický pohľad na premeny systému politických strán na Slovensku poukázal na mnohé deficity vo vzťahu medzi straníckym a politickým systémom. Júnové parlamentné voľby môžu otvoriť priestor pre nápravu chýb v tomto vzťahu. Autorka je riaditeľkou Inštitútu politológie FF PU v Prešove