V sobotu 24. augusta oslávila Ukrajina svoje dvanáste výročie nezávislosti. Tento deň odštartoval novú politickú éru, ktorá upúta pozornosť oboch jej najbližších susedov i Európskej únie ako celku – množstvo politických analytikov, ekonomická obec i samotní politici sa usilujú určiť, kto bude nasledujúcim prezidentom Ukrajiny. Dnes už postsovietski komunisti, ktorí strašili Európu svojím možným návratom, nie sú zďaleka takí silní ako kedysi. Petro Symonenko, líder Komunistickej strany Ukrajiny, nemá šancu zvíťaziť, aj keby ho podporili ľavicové strany (pripomeňme, že v posledných prezidentských voľbách prehral vo vyraďovacom kole s 37,8 percenta, porazil ho Leonid Kučma s 56,25 percenta). Lavírujúca „ľavica“ Stredo-ľavé spektrum prezentované Socialistickou stranou Ukrajiny (najsilnejšou v tomto sektore) teraz rokuje so všetkými potenciálnymi partnermi od sociálnych demokratov až po pravicu. Je nesprávne myslieť si, že ukrajinskí sociálni demokrati majú vôbec niečo spoločné či už so socializmom, alebo dokonca s demokraciou – iba použili značku, ktorá je v Európe veľmi populárna a, kryjúc sa heslami o rovnosti príležitostí a sociálnych istotách, rozvíjajú obchodné možnosti skupiny ukrajinskej oligarchie. Dôležitým faktom tiež je, že Viktor Medvedčuk, predseda SDPU (zjednotenej) vedie prezidentovu administratívu. To mu umožňuje šíriť vlastnú politiku medzi proprezidentskými stranami. Už v piatok 22. augusta SDPU(z) prezentovala „dohodu šiestich“. Predsedovia Agrárnej strany, Ľudovej demokratickej strany, Strany priemyselníkov a podnikateľov, SDPU(z), „Pracujúcej Ukrajiny“ a „Regiónov Ukrajiny“ podpísali dohodu o vzájomnej spolupráci počas volieb. Podľa tohto „veľdiela“ sú teraz zúčastnené strany zaviazané: – uplatniť všetky spôsoby na podporu politickej reformy začatej prezidentom (pripomeňme, že návrh reformy, ktorej cieľom je zmena Ukrajiny na parlamentno-prezidentskú republiku a zavedenie dvojkomorového parlamentu, parlament zamietol 11. júla), – nominovať jednotného kandidáta pre nadchádzajúce prezidentské voľby 2004, – navzájom spolupracovať na pôde parlamentu, čo má viesť k unifikácii politík v rozhodovaní a hlasovaní o každom predloženom návrhu zákona, – zaviesť istý spôsob vzájomnej výmeny informácií medzi stranami – účastníkmi, – spoluprácou predísť či/a riešiť sociálne, ekonomické a iné krízy (autori tohto bodu sa evidentne inšpirovali nedávnou krízou obilného trhu – ceny pečiva a obilnín vtedy dramaticky vzrástli na celej Ukrajine). Samozrejme, hlavnými bodmi dohody sú prvé dva, týkajúce sa záležitostí štátneho významu. V skutočnosti sa proprezidentské strany usilujú zachrániť za každú cenu: ak sa im podarí „pretlačiť“ politickú reformu (ktorá je pochybná), získajú parlamentnú väčšinu, ktorá volí predsedu vlády. Získali by tým dve najvyššie výkonné funcie – predsedu vlády a predsedu najvyššej rady. Prezident by sa stal len reprezentatívnou figúrkou. Stratila by sa tým potreba vydávať obrovské peňažné, administratívne a mediálne prostriedky na prezidentskú kampaň. Ak sa to nepodarí, koalícia sa bude musieť zaoberať vážnym problémom – vybrať kandidáta, schopného reprezentovať záujmy všetkých partnerov. Teoreticky to síce znie ako rozumné rozhodnutie, problémom však je, že strany, ktoré podpísali túto dohodu, síce chcú nominovať jednotného kandidáta, každá má však pripraveného svojho. Pravica hľadá spoločnú reč Situácia v pravicovom spektre sa veľmi nelíši. Hlavné politické rokovania sa majú uskutočniť v septembri až októbri 2003. Blok Naša Ukrajina, vedený Viktorom Juščenkom, ktorý stojí na čele všetkých celoštátnych rebríčkov popularity, je najstabilnejší. Aj preto, že predsedovia najsilnejších strán tvoriacich tento blok – Ľudové hnutie Ukrajiny, Ukrajinské ľudové hnutie, Strana reforiem a poriadku, Strana solidarity – sa usilujú prezentovať Juščenka ako jednotného kandidáta. Juščenka možu teoreticky podporiť aj partneri z „antiprezidentskej skupiny“ – komunistická strana a socialistická strana. Ešte pred piatimi rokmi by sa to zdalo nielen nemožné, ale spôsobilo by to aj hysterický smiech. Lenže teraz, keď pravica a ľavica stoja pri sebe, aby odvrátili narastajúcu silu parlamentných oligarchov, nevyzerá takýto tandem vôbec absurdne. Na druhej strane, stále to môže byť nesplniteľná úloha, keďže lídri komunistov a socialistov by nikdy neprehltli svoje ambície len preto, aby pomohli Juščenkovi vyhrať. Keď je reč o ostatných pravicových stranách, treba spomenúť aj „ukrajinskú Janu z Arcu“ – Juliu Tymošenkovú. Je známa tým, že jej súčasný prezident „ublížil“ – v podstate súhlasil s jej uväznením a prenasledovaním jej stúpencov. Blok Julie Tymošenkovej (ByuT) je nateraz skôr nepravdepodobným politickým hráčom, keďže jeho finančné a administratívne kapacity nie sú na zabezpečenie víťazstva vo voľbách dostatočné – napriek silnej morálnej podpore krajanov. Navyše obaja, socialisti aj ByuT, iba „vydierajú“ Juščenka svojou možnou alianciou s komunistami, ktorá by vytvorila pomerne široko podporovanú politickú skupinu. Otázkou však ostáva, kto bude jednotným kandidátom? Bezpochyby sa možnosti ponúkané týmito stranami nezhodnú.
Prieskum pred bojom Indexy prieskumov verejnej mienky prezrádzajú veľa. Výsledky prieskumov organizovaných množstvom agentúr sa vo všeobecnosti veľmi nelíšia – ak by sa voľby konali túto nedeľu (31. augusta) Viktor Juščenko by mal 21,4 percenta hlasov, jeho najbližší súper Petro Symonenko by dosiahol 13,2 percenta a najsilnejší proprezidenský kandidát Viktor Janukovyč – predseda ukrajinskej vlády, len 7,2 percenta. Hoci pred skutočnými voľbami sa tieto postoje možu mierne zmeniť, ani celková hodnota dosiahnutá všetkými proprezidentskými stranami neprekročí Jučšenkových súčasných 21,4 percenta. Jedinou cestou k moci je prijatie dodatku k ústave, ktorý by obmedzil silu prezidenta. Ak chce dnes opozícia tejto hrozbe odolať, musí si zaistiť silnú spoluprácu. Inak sa pripraví o všetky šance dostať sa na najvyššie štátne funkcie. Preklad Peter Smrek
