Šach si vyžaduje istú dávku inteligencie, kombinatoriky a predstavivosti, i prísne dodržiavanie stanovených a nemenných pravidiel. Politka u nás sa preto tejto kráľovskej hre veľmi nepodobá. Politická šachovnica je teda iba manévrovací priestor, figúrkami sú politici, divákmi ich voliči a šachistov si predstavíme na koniec. Na rozdiel od šachovnice politickú scénu tvoria tri polia: pravica, stred a ľavica.. V ustálených demokraciách majú strany pozíciu jasne definovanú programom i činnosťou. Lenže na Slovensku to tak nie je.
Začnime pri zaujímavých dvojičkách s podobnou podporou a rovnakým cieľom: poraziť jeden druhého. SNS a Maďarskú koalíciu a naopak. Čo by sa však stalo, keby občania maďarskej národnosti opustili Slovensko? Asi by spôsobili poriadnu paniku v oboch táboroch. Ich existencia by stratila zmysel, lebo by nebolo proti komu bojovať. Ibaže by si našli nejakého nového nepriateľa, čo by najmä pre SNS zrejme nebol veľký problém. Na oboch protipóloch stoja politici s obmedzeným, avšak o to ostrejším slovníkom.
Takpovediac pragmatická je SDK preventívne zastrešená krytinou proti cyklónu Mečiar. Tá pod sebou opäť skrýva malú šachovničku, na ktorej sa motkajú politické subjekty celého politického spektra. Naozaj pravicové sú iba dva: KDH a DS. Kresťanskí demokrati však majú s kresťanstvom vo svojej politike zjavné problémy. Ešte aj desať rokov po „nežnej“ sa stále pohoršujú a odsudzujú všetkých bývalých komunistov, čo má s odpustením málo spoločného. V primitívnom antikomunizme si dobre rozumejú s kolegami z DS. Tí sú už mnoho rokov verejnosťou odmietaní, ale azda by radšej vymenili občanov, ako svoje názory. Cítia sa nepochopení a urazení. Zdá sa, že pokiaľ budú na čele pravice doterajší šéfovia, „nebezpečenstvo“ z tejto strany nehrozí.
Liberálna DU zachytila to, čo sa do pravice nezmestilo a ľavica nechcela. Svojim stredovým postavením a liberálnym správaním sa je určitým vyvažujúcim prvkom a nevyvoláva zbytočné konflikty. To však už nemožno povedať o sociálnej demokracii a jej šéfovi, ktorý sa ako politik stáva výrazným najmä vďaka vykrikovaniu a konfrontačným aktivitám. Je určite škoda, že SDSS spadla až na samé dno volebných preferencií. A tam si teraz oddychuje spolu so zelenými, ktorí bohužiaľ tvoria najnevýraznejší subjekt SDK.
Keby sa Vladimír Mečiar v detstve nadchol trebárs pre ekológiu a nie pre politiku, bolo by nám sveta žiť. Na úkor nás všetkých si však vybral to druhé a vyšľachtil politický hybrid. Zamýšľať sa nad jeho zaradením nemá zmysel. Najjasnejšou rečou totiž hovorí fakt, že počas vládnutia HZDS sa naša spoločnosť dostala na ekonomické a morálne dno. Hnutie dokázalo dať dokopy takmer výlučne ľudí bažiacich po moci a peniazoch s ľuďmi fanatickej viery a naakumulovanej agresivity, ktorá im zaslepila oči. Vlastne všetko to dokázal jeden veľký manipulátor, pritom sa tváril ako prorok Mojžiš, ktorý privedie svoj národ do zasľúbenej zeme blahobytu.
Vždy je problém v ľuďoch. To by si mali uvedomiť aj politici z ľavej časti barikády. Stredo-ľavá SOP-ka vychŕlila do parlamentu a vlády ľudí, ktorí by o tom mohli čosi povedať. O tom, ako sa myslí na prezidentskú stoličku, ako ktosi chce slúžiť ľudu, ale minimálne z pozície ministra alebo podpredsedu vlády. Ako v podstate ľavicovú stranu zastupujú v parlamente predstavitelia veľkokapitalistu a mediálneho magnáta. A ešte viac vľavo je SDĽ, hoci jeden nikdy nevie. Najmä u tých predstaviteľov SDĽ, ktorí by sa azda videli radšej v liberálnej strane. Veď ako to má chudák volič rozoznať, keď SDK sľubuje vyššie platy ako SDĽ. Keď Maďari sú vo vláde a roduverní Slováci musia sadať do tankov a tiahnuť na Budapešť. Keď poslanci, výkvet národa, primitívne urážajú verejných činiteľov, alebo fyzicky napádajú svojich kolegov priamo na parlamentnej pôde.
Treba však veriť, že doba mečiarizmu je už definitívne za nami. Nová doba prinesie so sebou nové súboje. Súboje pravo-ľavé, ktoré by však mali byť korektnejšie. Hoci tam, kde sa dostávajú do popredia finančné záujmy, kde sa povyšujú záujmy stranícke nad štátne, tam väčšinou pre korektnosť a slušnosť nebýva veľa miesta. A tí, čo reprezentujú tieto záujmy – to sú šachisti, ktorí ovládajú figúrky a ovplyvňujú priebeh hry.
Šach je však hra. A každá hra sa dá ukončiť, aby sa mohla začať nová. Na tej istej šachovnici, ale už s novými figúrkami, ktoré budú oslobodené od predsudkov a vzájomnej nevraživosti, ktoré nepodľahnú pokušeniu moci a neustúpia pred zlom, ale mu nastavia aj druhé líce. A výsledkom takejto hry bude to, že občan viac nedostane mat a že na jej konci spokojne zatlieska.
Autor je publicista
