Pokračovanie Mikloša inými prostriedkami

Z návrhu na zrušenie tzv. dvojpercentnej dane firiem sa nedávno stala celkom „kovbojka“. Nemuselo k tomu dôjsť. Ministerstvo financií si však zvolilo pomerne nešťastný spôsob, ako návrh predstaviť. A pritom vôbec nebol originálny. Takáto daňová asignácia pre mimovládne organizácie sa nepáčila už predchodcovi Jána Počiatka. Ivan Mikloš ju vlastne v tejto podobe nikdy nenavrhol, bol to výsledok „vlastnej tvorby“ vtedajších vládnych poslancov, ktorí nad týmto riešením nikdy hlbšie nerozmýšľali. Na prvý pohľad to vyzeralo ako okresanie zlého štátu a mediálne sa to dobre predávalo. Takže ani opozícia nebola proti. Dzurindova pravá ruka sa napokon s týmto stavom nikdy nezmierila a minulý rok sa odohralo presne to isté, čo teraz, len s iným koncom. O terajšom návrhu kritici a novinári tvrdia, že s ním prišiel iba preto, aby získal nejaké peniaze na plnenie predvolebných sľubov Smeru. Proti tejto verzii hovorí fakt, že v podstate navlas rovnaké zníženie daňovej asignácie navrhoval približne pred rokom práve Ivan Mikloš. Okrem zníženia percenta presadzoval aj určenie minimálnej sumy, ktorá by radovým občanom s nízkymi príjmami neumožnila nasmerovať ani tie dve percentá zo zaplatenej dane. Dokonca aj argumenty používal Mikloš takmer tie isté, aké dnes počujeme od J. Počiatka a jeho poradcov. A ani vtedajší minister financií nechcel ustúpiť ani po rokovaniach s predstaviteľmi tretieho sektora. Nakoniec ustúpila vláda, lebo predsa len bolo pred voľbami a Mikuláš Dzurinda mal už nepriateľov na každom kroku a rozhodne nepotreboval stratiť ďalších spojencov, ktorých v predstaviteľoch aspoň niektorých mimovládnych organizácií ešte mal. A tak je veľmi, veľmi pravdepodobné, že na tento nápad neprišiel samotný Ficov minister, ale niektorí z jeho poradcov. Nebolo by to nič prekvapujúce, veď J. Počiatek sa obklopil viacerými ľuďmi, ktorí mali k I. Miklošovi aspoň názorovo blízko. Richard Sulík bol dokonca Miklošovým hlavným poradcom pre daňovú reformu. A keďže dane a odvody sú zjavne jeho parketou, práve on bol asi tým, kto získal ministra pre boj proti daňovej asignácii. Svedčí o tom aj „systém“, ktorým ministerstvo financií svoj návrh presadzuje. Veľmi sa podobá presadzovaniu daňovej reformy: žiadne veľké diskusie, pretláčanie politickou silou. Je to škoda, lebo práve širšia verejná diskusia by mohla verejnosť viac zoznámiť so slabinami terajšieho systému daňovej asignácie. A mohla by odhaliť nie celkom čistú motiváciu časti tzv. tretieho sektora. Takto skôr odhalila, že Miklošov duch nielenže z ministerstva financií nezmizol, ale tam zapúšťa pevnejšie korene.