Poklusom stáť

Keď sa v Sovietskom zväze začala v osemdesiatych rokoch perestrojka, došlo k pozoruhodnému javu. Nielenže sa začali v sovietskych novinách objavovať objektívnejšie informácie, otvorenejšia kritika, protichodnejšie názory, ale noviny dokonca postupne začali hodnotiť aj jednotlivých politikov komunistickej strany. Buď ako konzervatívcov, alebo progresívnych. Tá pozoruhodnosť spočívala v tom, že konzervativizmus znamenal presný opak toho, čo na Západe. (U progresivistov to už také jasné nebolo.) Áno, konzervatívci sa takisto snažili zachovať jestvujúce rozvrstvenie moci, takisto sa bránili zmenám, ktoré v spoločnosti vytryskovali. Ale keďže tá spoločnosť i to rozvrstvenie boli iné, než tie západné, líšil sa aj obsah konzervativizmu. Keď potom vypukli východoeurópske revolúcie, nakrátko nastal akýsi zvláštny okamih rozostreného, rozkolísaného sveta. Napísalo sa povedzme o neznámom politikovi v NDR, že zastáva „konzervatívne názory“ – a zrazu nebolo jasné: je to stúpenec starého reži-mu, komunista? Alebo naopak obhajca konzervativizmu západného, pravičiar? Pravdaže, táto neistota sa veľmi rýchlo vyparila. Situácia sa vyjasnila, ľudia zaradili. Neraz sa dokonca viac či menej elegantným kotrmelcom stali z konzervatívcov „starého“ druhu konzervatívci druhu „nového“. Čosi podivuhodné však pretrváva. Od roku 1989 sú východoeurópske spoločnosti v prudkom vývoji, mení sa celá spoločenská štruktúra, staré sa rozbíja a objavuje sa nové. Slovne konzervatívna pravica patrí k tým silám, ktorá týmto dejom aktívne pomáha, kde len môže. Nekonzervuje. Tlačí na zmeny. Prečo je to tak? Nuž, konzervatívci by aj konzervovali – keby bolo čo. Keby existoval stav, ktorý by im za to stál. Ale dokým nenastane, treba zo všetkých síl spoločnosť prerábať – v súlade s najlepšími tradíciami sociálneho inžinierstva. Niekedy sa to darí viac, ako keď sa sedí vo vláde, zavádza sa náboženstvo do škôl a uzatvárajú sa konkordáty s Vatikánom. Inokedy to ide menej. Ale pozor, nekompromisná tendencia nemizne, ani keď je na čas porazená. Bratia Kaczyńskí v Poľsku museli na svoju príležitosť čakať dlhé roky – ale dočkali sa. A teraz zavádzajú inovácie jedna radosť, neboja sa prudkosti, nezľaknú sa kritiky svojich radikálnych krokov zo strany zdeseného zahraničia. Vedia, k čomu smerujú. V tom je tajomstvo dnešného konzervativizmu. Vo svojej najčistejšej podobe nie je o nič menej radikálny, ako slobodymilovná alebo pokrokárska ľavica. Nemá nič proti zmenám. Svojim vlastným. Takým, ktoré nás majú doviesť k jeho predstave ideálnej spoločnosti. Kde každý pozná svoje miesto, nikto príliš nevyskakuje, nebúri sa, nedožaduje sa akýchsi práv. Neznechucuje poriadnych ľudí pestrofarebnými výstrelkami. Nenarúša verejný poriadok. Poriadok, nad ktorým bdie láskyplná, ale prísna autorita. Ktorá už vie, ako sa postarať o tých, čo porušujú pravidlá. Nie, konzervativizmus sa zmien nebojí. To len nám ostatným z nich behajú po chrbte zimomriavky.