Friedrich Nietzsche predniesol v roku 1873 prednášku „O pravde o lži bez ohľadu na morálku“. On sám ju nielenže nikdy neuverejnil, ale ju dokonca utajoval. Neviem, aké mal na to dôvody, mám však dojem, že táto prednáška ho doviedla na hranicu vedy a filozofie, kde bolo ťažké rozhodnúť sa pre filozofiu a proti vede.
Nietzsche a jeho poslucháči už vtedy pochopili, že filozofia myšlienku, ktorú formuloval Nietzsche, síce môže registrovať, sotva má však možnosť sledovať ju ďalej. Nietzsche sa stal filológom a filozofom. Rozhodol sa proti vede, pretože – aspoň tak sa môžeme domnievať – filozofické dôsledky týchto tvrdení ho zaujímali viac ako vedecké. Možno o päťdesiat rokov neskôr by sa nestal filozofom, ale epistemológom. On sám bol síce fascinovaný a otrasený rozpadom staroeurópskej filozofie, a síce spôsobom, ktorý pravdepodobne nikto neformuloval lepšie ako Martin Heidegger v poslednej kapitole svojej knihy o Nietzschem. Nečudo, že túto kapitolu môžeme doteraz čítať ako najlepší úvod do moderných kognitívnych vied.
Dôležitosť rozdielov Nejde totiž o nič mešieho ako o to, že Nietzsche v tejto prednáške prichádza k záveru, že vzťah človeka k svetu je metaforický. Ako to o štyridsať rokov po Nietzschem formuloval Ferdinand de Saussure a štyridsať rokov pred ním Wilhelm von Humboldt, nech už ide o čo aké rozdiely vo výraze a pochopení, pravda nie je nič iné ako „pohyblivý roj metafor“, ktorý svoje určenie nedostáva vzťahom k veci, ale vzájomným vzťahom metafor medzi sebou. Sebareferenčný korpus znakov, ktorý sa artikuluje rozdielmi medzi znakmi a dokonca aj ich vzťah k veci je motivovaný metaforicky, nemá pôvodne nič spoločné s vecou, ale sám je nanajvýš pozoruhodnou vecou. Týmto sa rozbila akákoľvek kontinuita medzi svetom a pojmom, ako ho – i keď negatívne – predpokladá ešte aj pochybnosť o poznateľnosti sveta. Tým sa nielen spečatila osamelosť človeka vo svete ním samým vytvorených pojmov, ale sa otvoril pohľad na pestré zloženie tohto sveta s jeho významovými archaizmami a modernizmami, ktoré sú naším osudom. Ako sa dá za takýchto okolností jasne rozmýšľať?
Metafora metafory Skutočne výbušným bodom v tejto prednáške je, že toto pochopenie pravdy ako metafory je samo len metaforou. O pravdu sa Nietzsche zaujíma dôsledne, „bez ohľadu na morálku“, to znamená, že si nenárokuje na to, aby svojmu postoju pripisoval pozitívne znamienka a názorom iných zasa negatívne. V tomto zmysle sa predsa len stal epistemológom. Pohľad „bez ohľadu na morálku“ sa totiž môže zaujímať len o operačný alebo pragmatický“ zmysel našich tvrdí, môže sa zaujímať o to, ako sme dospeli k istým pravdám, čo z nich získavame a čo z nich vyvodzujeme. Pravda sa pre Nietzscheho stala menom pre vydarený, harmonický, použiteľný vzťah človeka k veciam. Ale ako, keď sa už budeme pýtať ďalej, vôbec dospievame k týmto druhom pravdy? Ako odpoveď na túto otázku formuluje Nietzsche svoju hlavnú tézu: „Prenos nervového vzruchu, ktorý sa prenáša do obrazu! Prvá metafora. Potom sa obraz pretvára na zvuk! Druhá metafora. A vždy úplný preskok zo sféry do sféry, do úplne inej a novej.“
Preskoky medzi sférami V čom je záhada? Vo vzniku obrazu, zvuku, a nakoniec pojmu? Alebo v preskočení do inej sféry? Azda môžeme povedať, že práve prvá otázka zaujíma filozofa, ktorý potom, keď si ozrejmí svoje východisko, sa môže pýtať len na vzájomný vzťah medzi obrazmi, medzi zvukmi a medzi pojmami. Druhá otázka však zaujíma neurofyziológa. Pretože práve z tejto disciplíny pochádza poznatok, na ktorý sa Nietzsche odvoláva. Roku 1858 zomrel Johannes Peter Müller, zakladateľ fyziológie a zároveň objaviteľ škandálneho poznatku, ktorý sa síce stal súčasťou každej učebnice fyziológie, jeho celkový zmysel však chápeme až teraz. Aspoň tak to tvrdí Heinz von Foester, znovuobjaviteľ fascinujúceho „cyklu učenia sa a zabúdania“. Müller sa naozaj príliš nestaral o to, že práve on formuloval princíp nediferencovaného kódovania, ktorý konštatuje, že nervové bunky síce kódujú intenzitu istého podráždenia, nie však jeho kvalitu. Nervové bunky reagujú na podráždenie, nie však na jeho zmysel. Tento zmysel potom vynachádzajú v interných procesoch koordinácie podráždení s inými podráždeniami. Nepočujeme ušami, ale mozgom; nevidíme očami, ale mozgom; vône nevnímame čuchom, ale mozgom atď. To neznamená, že uši, oči a čuch sú zbytočné – práve naopak. Núti nás to však, aby sme sa v procesoch určovania kvality našich zmyslových vnemov neorientovali na vonkajší svet, ale na vnútorné procedúry spracovávania vnemov.
Filozofia a vedy o vnímaní Musíme predpokladať, že Nietzsche počul o Müllerovom princípe. Vo svojej prednáške opakuje túto základnú tézu neurofyziológie. Zvyšok prednášky je akoby záznam závrate, do ktorého tento princíp posunul filozofiu. Takým záznamom je aj filozofická koncepcia samotného Nietzscheho. Hľadanie súladu tohto princípu s inými poznatkami teórie poznania a jazykovedy sa vymklo kontrole. Filozofia sa dostala do rezonancií, z ktorých sa doteraz nevystrábila, dokonca dodnes nám chýba diagnóza tejto závrate. Prednáška s mimoriadnou jasnosťou vyvodzuje z tejto tézy ešte jeden dôsledok. Keď totiž medzi sférami nemôžeme zistiť nič iné len „preskoky“, tak potom sa nikde nemôžeme spoľahnúť na kauzalitu. Niečo síce pôsobí medzi podráždeniami nervu, obrazom, zvukom a pojmom, nepôsobí tam však nič, čo by sme mohli stanoviť a určiť, že sa v pojme, obraze, zvuku nachádza vo vzťahu k veci. Kauzalita, domovské miesto nielen technických, ale aj organizátorských a vychovávateľských činností človeka vo svete, sa stáva miestom rôznych nekontrolovateľných, ba dokonca neopísateľných procesov. Pretože obraz získava svoj profil a svoju poznateľnosť len vo vzťahu k inému obrazu, zvuk vo vzťahu k inému zvuku, pojem vo vzťahu k inému pojmu. Medzi sférami, ktoré môžeme korigovať až dnes, keď už kauzalitu nestotožňujeme s kontrolovateľnosťou niet nijakej kauzality, nijakej správnosti, nijakého výrazu, ale nanajvýš estetické správanie sa. Mám na mysli napríklad naznačujúci prenos, koktavý preklad do celkom cudzieho jazyka, čo si však vyžaduje sprostredkujúcu sféru slobodného básnenia a slobodného vymýšľania.
Kybernetika a jej predchodcovia Tým je pomenovaný ten rozdiel medzi kauzalitou a estetikou, ktorý ešte na konci 18. storočia viedol k predstave „pekných vied“ a ktorý dokonca ešte aj zakladateľov kybernetiky priviedol k ideám experimentálnej estetiky. Ideu kauzality sa fakticky nikdy nepodarilo previesť na estetiku, nech už takzvaní postmodernisti o tom čo ako snívali a čo ako sa dnes zdá, že estetika sa môže spojiť s ekologickým vedomím, ktoré vychádza z toho, že každá sféra (organizmus, mozog, vedomie, komunikácia) vynachádza samu seba a všetky ostatné sféry bez toho, aby sa tým predpokladala akási kozmologická supersféra, ktorá by ich všetkých zjednocovala. Gregory Bateson tvrdil, že je dôležité, aby sme akékoľvek systémy skúmali aj z hľadiska ich „estetických preferencií“. Tomuto programu sme ešte ani neporozumeli, nehovoriac už o tom, že by sme sa ho pokúsili realizovať.
Čo o tom vieme dnes Na Nietzschem sa dá skúmať, kam sa vlastne dostaneme, keď sa tomuto programu vyhneme tým, že sa pokúsime objasniť si jeho dôsledky bez toho, aby sme ho najprv preslabikovali. Neurčité zrieknutie sa hľadania širších súvislostí sa prejaví dokonca v predstave o nadčloveku. To však ukazuje, o čo vlastne ide, totiž nie o nadčloveka, ale o zázračné vedomie zraniteľnosti človeka. Strácame svoj domov, pokiaľ sa pokúšame Müllerov princíp nediferencovaného kódovania dať do súladu so staroeurópskou ontológiou a kozmológiou. To je dôležité zistenie. Ešte sme však ďaleko od toho, aby sme zistili, kam sa vlastne dostaneme, keď začneme tento program realizovať. Alebo: kam sa vlastne dostaneme, keď tento pôvodný Nietzscheho poznatok začneme porovnávať s výsledkami súčasnej neurofyziológie reprezentovanej menami ako je Humberto Maturana, Gerhard Roth, Wolfgang Singen, Detlev Linke alebo Hinderk Emrich, ako aj s filozofiou Petra Sloterdijka. To všetko sú totiž už kroky na ceste k realizácii tohto programu. Už Nietzsche vo svojej prednáške z roku 1973 poukázal na to, že umenie považujeme za sen len dovtedy, pokiaľ si myslíme, že my bdieme, pokiaľ máme do činenia s regulárnymi pojmami. Považujem to však za najsympatickejšiu črtu jeho prehodnotenia všetkých hodnôt, keď sa prihovára za to, aby sme to videli obrátene. To by však znamenalo, že umenie nie je sférou úniku, ale sférou nášho pôvodu. A vyrovnať sa s touto myšlienkou sa mi zdá byť náročnejšie ako s myšlienkou nadčloveka. n
Autor je nemecký filozof a publicista, píše pre týždenník Freitag
