Súboj o kreslo ministra vnútra sa skončil. Ivana Šimka nahradí nominant KDH. Zatiaľ nie je jasné, či chcú kresťanskí demokrati pokračovať v nekompromisnom boji s organizovaným zločinom. Naopak je jasné, že Mikuláš Dzurinda tento boj vzdal. Budúca Šimkova pozícia je zaujímavým rébusom. Na jednej strane tu boli jednoznačné výsledky jeho poldruharočného pôsobenia i podpora vplyvných západných kruhov, na druhej osobná nevraživosť predsedu SDKÚ a tlaky rozličných ekonomických skupín. Minister vnútra je už dlho vnútrostraníckym rivalom predsedu vlády a tohtoročný zápas o kreslo šéfa SDKÚ nebol formálny. Vie to aj Dzurinda. A nielen to. Policajné premeny Ivan Šimko je jeden z mála slovenských politikov, pre ktorého sú dôležité aj morálne pravidlá. Vďaka jeho nekompromisnosti, morálke a dôslednosti polícia po máji 2001 odhalila niekoľko vážnych kriminálnych prípadov. Dokonca sa vrátila k takým, ktoré predtým odložila ad acta. Pod novým vedením zrazu dôkazy našla, a tak sa verejnosť dozvedela o osobitnom účte ministerstva privatizácie, z ktorého zmizlo 12,5 miliardy korún, alebo o čudných transakciách medzi FNM a DMD Holdingom za 7,5 miliardy. Mimochodom, aj prípad Elektra už finančná polícia raz preverovala, ale tiež ho bez záverov uložila. Doriešenie viacročných prípadov za niekoľko mesiacov nie je zázrakom. Šimko krátko po svojom nástupe na čelo rezortu vnútra vymenil prakticky celé vedenie Policajného zboru (PZ): prezidenta, viceprezidenta, šéfa vyšetrovateľov i vedúceho tímu pre obzvlášť závažné trestné činy. Pikantná bola výmena riaditeľa finančnej polície Jozefa Stieranku, ktorý neprešiel previerkou Národného bezpečnostného úradu (NBÚ). Najvyšší súd minulý týždeň zamietol Stierankovu žalobu, podľa ktorej mal NBÚ konať v rozpore so zákonom. Tieto personálne kroky boli mimoriadne dôležité. Potvrdilo sa totiž prepojenie polície s organizovaným zločinom. Najznámejší sa stal prípad nelegálneho odpočúvania advokáta Kvasnicu, ktorý úspešne zastupoval štát v kauzách VSŽ a Piešťanské kúpele. Na súkromnú objednávku ľudí prepojených s podsvetím vtedy ešte pod Stierankovým vedením protizákonne konala práve finančná polícia. Nemožno sa čudovať, že tá istá inštitúcia „nevedela“ nájsť dôkazy napríklad v kauze Mečiarovej vily Elektra. Veľké peniaze Nemožno obísť ani rozbitie niekoľkých autíčkárskych gangov, zatknutie skupiny, ktorá likvidovala nepohodlných svedkov v kyseline, či známy prípad nitrianskej mafie, ktorá kšeftovala s dialničnými známkami. Najviac pozornosti predsa len pútajú „miliardové“ prípady. Ako napríklad vyšetrovanie krachu BMG Invest, ktoré vedie až k Jozefovi Majskému. Zaujímavé sú nielen sumy, no i dosah na vysoké politické miesta. Veď podozrivými sú bývalí ministri, predseda najsilnejšej strany, vládni nominanti na ekonomických postoch či podnikatelia, ktorí sa svojimi kontaktmi na najvyššie postavených politikov všetkých strán nikdy netajili. Preto už pred voľbami bolo jasné, že o kreslo ministra vnútra bude veľký záujem. Ako v mnohých iných, aj v tomto prípade ide o peniaze až v prvom rade. Stačí letmý pohľad a je jasné, že polícia vyšetruje podvody za desiatky miliárd. Tie skončili na súkromných kontách, pravdepodobne v zahraničí. Lenže ich majitelia sa teraz môžu cítiť ohrození: prísť môžu nielen o slobodu, ale aj o získané miliardy. V takom prípade sa už oplatí „pustiť“ na správnych miestach čosi z uložených miliárd a kúpiť si bezstarostnosť. Stačí zdravý rozum, aby bolo jasné, že prípady, ktoré sa po ich opätovnom otvorení podarilo došetriť za niekoľko mesiacov, neboli uložené pre neschopnosť vyšetrovateľov. Skôr rozhodoval nezáujem ich nadriadených. Alebo naopak záujem zločiny zakryť. Ťažko veriť, že takýto záujem vznikol zadarmo. Takže po tom, čo Šimkova polícia znovu otvorila i doriešila takéto prípady koncom volebného obdobia bolo jasné, že post ministra vnútra sa stane najlukratívnejším v novej vláde. Nový minister by za ponúknuté miliardy mohol urobiť také personálne zmeny, ktoré by zasa viedli k zakrývaniu ekonomických zločinov. Smutné premiérove priority V každom športe platí, že keď sa tímu darí, trénera ani kapitána nik nevymieňa. O Šimkových úspechoch niet pochybností. Ani o tom nie, že pokračovanie v nastúpenom trende sa stalo hrozbou pre všetkých, ktorí chcú v politike ryžovať. Polícia totiž pokračuje v preverovaní nových ekonomických zločinov, ktoré už zasahujú aj do obdobia odchádzajúcej vlády. Ak by to Mikuláš Dzurinda naozaj myslel s bojom proti korupcii a organizovanému zločinu vážne, sedliacky rozum by mu prikazoval udržať Ivana Šimka na doterajšom poste zubami-nechtami. Lenže predseda vlády sa svojho ministra vnútra vzdal bez boja. Namiesto toho „zabojoval“ o rezorty, v ktorých sa veľké peniaze neprešetrujú, ale míňajú. Dzurindov postoj k zotrvaniu I. Šimka na čele rezortu vnútra i predpokladané obsadenie ekonomických rezortov nominantmi SDKÚ sú smutnou, ale pravdivou výpoveďou o skutočných prioritách staronového slovenského premiéra.
