Umelo vytvorený škandál okolo rigoróznej práce pána predsedy NR SR ma donútil pripomenúť diskusie, ktoré som mal s kolegami na univerzite. Vždy ma prekvapovalo nadšenie, s ktorým hľadali „plagiátorstvo“ v študentských prácach, najmä bakalárskych (!).
Doteraz to považujem za nezmysel: načo potrebujeme od žiakov originálne vedecké výskumy? Absolútna väčšina z nich toho nie je schopná a najmä ani sa v budúcnosti nemieni venovať vedeckej činnosti. Asi by bolo lepšie ich učiť tomu, čo budú robiť. Preto úplne stačí, ak budú vedieť nájsť, systematizovať a vysvetliť potrebnú informáciu. Inak povedané, ak napíšu dobrú kompiláciu (lat. compilatio) – dielo, vznikšie spojením iných (najmä cudzích) diel.
Nie všetci chápu rozdiel medzi kompilátom a plagiátom. Označenie diela za kompiláciu najčastejšie znie ako odsúdenie. Kompilácia však môže byť veľmi užitočná pri výučbe, pripravuje študentov na riešenie praktických problémov, vyhľadávanie zdrojov vedomostí, ktoré potrebujú v praxi, a ich používanie pri dosahovaní svojich cieľov.
Ilustračné foto: pixabay.com
Nevidím žiaden problém, keď citujú takéto zdroje bez úvodzoviek – to je dôležité iba pre vedecké práce, kde ide o prioritu a duševné vlastníctvo, čo nie je aktuálne pre výchovnú činnosť. Tak prečo hodnotiť jej výsledky podľa pravidiel úplné inej činnosti – výskumnej?
Rigorózne práce podľa mňa takisto nepatria medzi vedecké, čo vyplýva už z ich názvu. Robia sa pre prestíž, nie pre prínos poznatkov, najmä vtedy, keď ich píšu praktickí odborníci. Je to „čerešnička na torte“ vysokoškolského vzdelávania a všetko vyššie uvedené sa na tieto práce vzťahuje.
Určite sú medzi nimi aj také, v ktorých nájdeme nové myšlienky aj vedomosti – je to však typické pre autorov, ktorí sa už venujú vede a výskumu. Pamätám si aj prípady, keď bakalárske a magisterské práce sa stali základom doktorandských dizertácií, ale to sú výnimky. Spravidla reálny samostatný výskum študenti začínajú až na doktorandskom štúdiu.
Nepodarilo sa mi presvedčiť kolegov o zmenu požiadaviek na študentské práce – odkazovali na pravidlá, stanovené zákonom 131/2002 o vysokých školách (§ 62a). Tento zákon obsahuje neuveriteľných viac ako 100 strán malým písmom v jednom intervale. Je taký podrobný, že školám neumožňuje žiadnu iniciatívu, reguluje všetky detaily a výrazné brzdí rozvoj vzdelávania.
Zbytočná vedecká orientácia a prenos do vzdelávania noriem vedy a výskumu je dôsledkom štátnej politiky, ktorú realizujú ministerstvo školstva a akreditačná komisia. Kedysi som napísal: „Proces akreditácie, ktorého cieľom je zaručiť kvalitu vzdelávania, sa opiera o početné formálne požiadavky a ukazovatele, ktoré často nie sú relevantné pre výučbu študentov ako takú. V posledných rokoch štát posunul zameranie ukazovateľov akreditácie na výskum a publikácie. Až do tej miery, že kvalita výučby zostala na okraji“.
Slovensko potrebuje praktických odborníkov, chýbajúcich v mnohých odvetviach. Potreba vedcov je vždy a všade obmedzená, a nie je to činnosť pre každého. Prečo nútime všetky školy a študentov produkovať nejaké „vedecké“ diela a posudzujeme ich výsledky, podľa toho, kde dali úvodzovky?
Áno, v niektorých krajinách univerzity sú hlavnými a jedinými výskumnými centrami, iba tam sa rozvíja veda. No my máme úplne inú tradíciu, máme SAV ako komplex vedeckých inštitúcií, a nie je pochopiteľné, prečo by jej každá vysoká škola mala konkurovať.
Je skvelé ak je brilantný vedec dobrým učiteľom. Je super, keď talentovaný pedagóg je aj úspešným výskumníkom (asi bolo by ešte lepšie, keby bicykloval ako Sagan a spieval ako Gott). Ale takéto činnosti v základe nie sú rovnaké. Máme výborných učiteľov, informovaných odborníkov, používajúcich moderné metódy výučby, didakticky gramotných, schopných dosiahnuť dobré vzájomné porozumenie so žiakmi a dosahujúcich vynikajúce výsledky vo výučbe. Prečo ich nútime okrem toho publikovať nejaké články, aj keď oni nepociťujú túto potrebu?
V susednom Rakúsku aj v Nemecku fungujú nielen univerzity s výskumnými cieľmi a ambíciami, ale aj tzv. Fachhochschulen – vysoké školy praktickej orientácie, kde minimálne tretinu učebných hodín študenti pracujú v podnikoch a firmách vo svojom budúcom odbornom zameraní. Nie je to lepšia cesta, ako strácať čas učením žiakov pravidlám citovania a náležitej forme záverečných prác?
Takže za jedným prípadom s rigoróznou prácou sa ukrýva seriózna chyba štátnej politiky. Sympatizujem s pánom predsedom, považujem obvinenia proti nemu za nespravodlivé v podstate, ale vidím, že sú výsledkom zákona, schváleného parlamentom v posledných zneniach … pod jeho vlastným vedením. Preto dúfam, že to, čo sa stalo, ho podnieti iniciovať revíziu vysokoškolského zákona a dať mu konečne praktické zameranie.
(Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia)