John Stuart Mill bol všestranne vzdelaný muž devätnásteho storočia. Venoval sa politike, ekonómii, logike, filozofii a v neposlednom rade aj etike. Nadväznosť týchto oblastí si Mill plne uvedomoval. V diele Poddanstvo žien postihuje nedostatok, ktorý sa v spoločnosti vyvíjal a silnel po dlhé tisícročia. Ako sa z titulu dá dovtípiť, ide o postavenie žien v porovnaní s postavením mužov. S pomocou tejto knihy si čitateľ môže všimnúť niekoľko zaujímavostí, ako napríklad paradox vývoja ľudského myslenia. Mám na mysli to, že v devätnástom storočí existovali jedinci (ako napr. Mill), ktorých humanistické vnímanie sveta bolo podobné pokrokovému človeku zo súčasnosti a naopak, že aj dnes sú ľudia, ktorí premýšľajú tak ako väčšina Millových súčasníkov. Mill totiž v tejto knihe vyjadril nielen požiadavku rovnoprávnosti žien a mužov, ale z jeho slov je zrejmé, že je prirodzená aj rovnoprávnosť medzi rasami a náboženstvami. Narušil pokojný život mužov svojej doby a podporil ženy, ktoré už začali boj za plnohodnotný život. V knihe sa môžeme dočítať o tom, ako ženy vo viktoriánskej dobe žili. Hoci vieme o tom, že nemali volebné právo a možnosť vyššieho vzdelania, dozvieme sa aj o ďalších ťažkostiach zväzujúcich vtedajšie ženy. Mill sa v prvom rade zameral na inštitúciu manželstva. Tu videl hlavný a fundamentálny základ všetkých nerovností medzi pohlaviami. Jeho prirovnanie manželstva k inštitúcii otroctva sa mi vidí primerané. Ešte i v súčasnosti sú na svete mnohé miesta, kde je toto prirovnanie priliehavé. Pozoruhodné je nielen to, že sa muž tej doby zaoberal problémami žien pod nadvládou mužov, ale aj to, koľko toho o týraných ženách vedel. Svedčí to o skutočnom záujme, pozorovacích a empatických schopnostiach. Mill pozerá na tento problém nielen z pohľadu jeho doby, ale zapája aj historické súvislosti a aj niektoré geografické, a z toho vyplývajúce kultúrne rozdiely (či skôr podobnosti a obmeny). Za najrozvinutejšie považuje tie spoločnosti, ktoré najviac presadili slobodu jednotlivca. Jeho povaha ako logika a systematika sa prejavila v jasnom členení povahy kapitol diela. Postupne pristupoval k jednotlivým problémom týkajúcim sa hlavnej témy. Zadefinoval určitý uhol pohľadu a potom ho rozoberal z viacerých možných hľadísk. Snažil sa o chladnú vedeckú metódu, ktorá by mohla fungovať ako materiál hodný zamyslenia. No i tak prebleskuje v jeho spôsobe vyjadrovania ľudská stránka a z toho vyplývajúce emócie. Aj tento fakt je na knihe sympatický. Autor dielo rozčlenil na štyri kapitoly. V prvej predstavuje spôsob spolužitia dvoch ľudí v manželstve, kde sú vopred určené všetky pravidlá len na základe pohlavia. To, do akej pozície sú ženy začlenené v domácnosti, zodpovedá pôsobieniu v celej spoločnosti. V druhej kapitole sa zaoberá majetkovo-právnymi možnosťami žien a porovnáva ich s otrokmi: „[…] ale ani jeden otrok nie je otrokom do takej miery a v takom plnom význame slova ako manželka“ (s. 49). Ak porovnám prvé dve kapitoly, tak v prvej si Mill dáva podľa môjho názoru dobrý pozor na to, ako ľudia budú knihu prijímať. Uvedomuje si súčasnú situáciu v spoločnosti a aby udržal priazeň čitateľa, opatrnejšie formuluje svoje vyhlásenia. Akoby stál na brehu zamrznutého jazera a obozretne skúšal pevnosť ľadu, napriek tomu, že je pevne odhodlaný ho prejsť. V druhej kapitole už postupuje odvážnejšie. Neprestáva argumentovať, predkladať fakty, no jeho osobné pobúrenie zo života a postavenia žien je evidentné. Pri čítaní knihy som pomaličky zisťovala, že liberálny feminizmus Johna Stuarta Milla má svoje medzery. (Ba dokonca aj jeho náboženská tolerancia. Ako podradné a úpadkové označuje islam a brahmanizmus.) Hoci sa snaží ženy obhajovať, predsa len sú tu náznaky, z ktorých nie je ťažké vyrozumieť, že ženy za úplne rovnocenné partnerky nepovažuje. Ale pritom rozpráva o normálnosti spoločnosti, v ktorej vládne rovnoprávnosť medzi všetkými ľuďmi. Trocha to pripomína Orwelovu Zvieraciu farmu so všeobecne známym výrokom o tom, ako sme si všetci rovní, ale niektorí sme si rovnejší. Vypuklejšie sa to prejaví v tretej kapitole. Tu Mill napríklad hovorí, že vzdelanie a kultivácia majú smerovať k náprave a nie k „prehlbovaniu nedostatkov vlastných ich (ženskému, pozn. S.T.) temperamentu“ (s. 97). Napriek tomu názory Johna Stuarta Milla sú na svoju dobu revolučné a museli spôsobiť u väčšiny percipientov pobúrenie. Tretia kapitola je venovaná tiež veľmi pálčivej otázke, a to zamestnaniu ženy. Táto možnosť bola ženám odoprená, aby boli nútené zotrvať vo svojej pozícii v rodine a zároveň kvôli eliminácii prípadnej konkurencie v zamestnaní pre mužov. „Je naozaj taký veľký prebytok mužov spôsobilých pre vysoké úlohy, že si spoločnosť môže dovoliť odmietať služby každej kompetentnej osoby? Skutočne sme si istý, […] že nič nestratíme, ak na celú jednu polovicu ľudstva uvalíme kliatbu a vopred odmietneme využiť jej schopnosti, nech sú akokoľvek vynikajúce?“ (s. 77) Tiež je zástancom volebného práva žien. Dokonca sa vyjadruje k tomu, či sú ženy vhodné na posty v politike. Uvažuje v tomto smere veľmi prakticky a zároveň šalamúnsky. Ak je systém schopný vyradiť nespôsobilých mužov z takýchto úloh, bude schopný vylúčiť aj neschopné ženy. A teda, ak nato ženy majú schopnosti, majú mať možnosť túto prácu vykonávať. Bohužiaľ, dnešná spoločnosť je ešte stále svedkom toho, že sa ( ak hovoríme práve aj o zamestnaní ) v prvom rade neprihliada na schopnosti konkrétneho jedinca, ale na jeho príslušnosť k niektorej skupine. Či už podľa pohlavia, rasovej, náboženskej či politickej príslušnosti, alebo takého privátneho začlenenia ako je sexuálna orientácia. Neskôr v tretej kapitole predkladá dôkazy o talente žien vládnuť. Potom sa opäť vracia k prozaickejšej možnosti zamestnania žien. Hľadá klady a zápory v spôsobe ženského myslenia a zaoberá sa ich nervovou sústavou. To, čo je prekážkou pre vykonávanie jedného povolania, je plusom pri inom type práce. Usiluje sa nájsť vhodné zamestnanie pre takú ženu, akú ju vidí Mill. Rozdielnosť temperamentov autor nachádza nielen medzi ženou a mužom, ale aj pri rôznych národoch. Sú iní, nie však menej úspešní. Mill zdôrazňuje, že jeho uvažovanie je len hypotetické a chce naznačiť smerovanie ďalšieho výskumu. V štvrtej, záverečnej kapitole Mill poukazuje na výhody, ktoré pre spoločnosť vzniknú, keď bude vytvorená spoločnosť zrovnoprávnených rodov. „Morálna obnova ľudstva sa skutočne začne iba vtedy, keď sa bude ten najzákladnejší zo spoločenských vzťahov riešiť zákonom rovnosti a keď sa ľudia naučia pestovať svoj najsilnejší cit v rovnosti práv a vzdelania“ (s. 139). Millov spôsob presviedčania čitateľa stojí na príkladoch. Preto si myslím, že toto čítanie môže byť zaujímavé ako pre prívržencov feministického zmýšľania, tak aj pre jeho odporcov. Presvedčí vás Mill svojimi argumentmi? Ako osvetlenie súvislostí tvorby Johna Stuarta Milla výborne poslúži doslov od Mariany Szapuovej. Je napísaný fundovaným a zároveň zrozumiteľným štýlom, ktorý neodradí čitateľa. Mill postupuje v Poddanstve žien pokrokovo. Otvára bránu pre nový spôsob myslenia. Poukazuje, na to čo je nesprávne a hľadá riešenia. Iste z nášho pohľadu vidíme aj jeho chybné kroky a zaváhania, ale smer, ktorý vytýčil je bezpochyby správny. Navyše spôsob vyjadrovania je na človeka s takým širokým poľom pôsobnosti pre čitateľa prekvapujúco prístupný. Autorka je študentka estetiky (John Stuart Mill: Poddanstvo žien. Kalligram, Bratislava, 2003, preklad: Emil Višňovský)
