Pod povrchom to buble

Výročie maďarskej revolúcie z roku 1956 oživilo protesty na uliciach Maďarska. Opäť sa ukazuje, že stredná Európa nie je taká politicky a sociálne pokojná, ako sa zdalo. Aký je však charakter týchto protestov? Kto protestuje, za koho a proti komu? Bezprostrednú príčinu maďarskej vnútropolitickej krízy poznáme už dostatočne dobre – bolo ňou priznanie premiéra Gyurcsánya, že v úsilí o znovuzvolenie jeho strana v kampani voličov dennodenne klamala, zakrývajúc skutočný stav ekonomiky krajiny. Priznanie malo byť iba sebakritikou a na vnútrostraníckom fóre, no po zverejnení v médiách zapôsobilo ako rozbuška. Do ulíc vyšli tisíce ľudí a žiadali odstúpenie celej vlády a nové voľby. Koordinácia protestov v maďarských mestách, ako aj pomerná organizovanosť požiadaviek a priebehu protestov vzbudili špekulácie, či „spontánny“ nesúhlas nebol predsa len trochu riadený. Opozičný Fidesz sa pokúšal situáciu najprv využiť vo svoj prospech a zvrátiť svoju volebnú porážku na ulici, nakoniec sa však zľakol zodpovednosti za málo kontrolovateľné a často násilné protesty a obmedzil sa na volanie po „vyvodení dôsledkov“ vo vláde. „Politika ulice“ zostala nakoniec marginálnym politickým skupinám, ktoré sa v „mainstreamovej politike“ doteraz nedokázali presadiť. To všetko je vonkajšia fasáda. Za ňou sú skryté príčiny, ktoré vyvolali v krajine považovanej za „úspešného žiaka“ postkomunistického sveta sociálnu búrku a politickú krízu. Komentáre o skutočnej „povahe krízy“ sa rôznia – pre niektorých je to spontánny ľudový protest proti „neoliberálnej politike vlády“, pre iných kríza zneužitá extrémistickými silami či v podstate nevyhnutný sprievodný znak komplikovanej politickej a ekonomickej transformácie. Protest… V článku písanom pre anglické ľavicové noviny Morning Star Neil Clark charakterizuje demonštrácie ako spontánny protest proti vládnej neoliberálnej politike: „Ľudí do ulíc ženie tvrdosť každodenného života v Maďarsku. Väčšina zahraničných pozorovateľov usilujúcich sa vysvetliť nedávne nepokoje úplne ignoruje tvrdú ekonomickú realitu, ktorej väčšina ľudí musí čeliť… Všade vo svete sa začínajú ľudia mobilizovať v opozícii proti nespravodlivosti globálneho ekonomického systému, ktorý obohacuje úzku skupinu ľudí a mnohých ochudobňuje.“ Tento odpor vytvára doteraz nevídané spojenectvá: „Nepokoje v Maďarsku a inde demonštrujú, že skutočný rozdiel v našich časoch nie je medzi ,pravicou‘ a ,ľavicou‘, ale medzi tými, ktorí podporujú neoliberálnu agendu privatizácie, znižovania daní pre bohatých a riadenia ekonomiky v prospech západných nadnárodných spoločností, a tých, ktorí veria, že krajiny si majú zachovať ekonomickú a politickú suverenitu.“ Protesty proti „neoliberálnej politike“ nominálne socialistickej vlády tak stavajú do jedného tábora „anti-neoliberálnu ľavicu“ spolu s „nerasistickými, ale predsa konzervatívno-nacionalistickými silami pri budovaní ľudového frontu proti neoliberalizmu“. Pre Neila Clarka to vysvetľuje aj reakciu zahraničia: „Kedy sú protestujúci ľudia „ľudom“ a kedy „davom“? Odpoveď nezávisí od miery násilia či veľkosti demonštrácie, ale od súhlasu či nesúhlasu západného kapitálu s daným protestom. K inému záveru nemožno dôjsť, keď si človek porovná spôsob, akým boli na Západe vykresľované protivládne demonštrácie v Maďarsku s podobnými v Srbsku, Gruzínsku, Bielorusku a na Ukrajine.“ …či syndróm? Napriek mnohým zjednodušeniam i čiastočnému nepochopeniu situácie má takéto hodnotenie v sebe trocha pravdy. Politický mainstream v strednej Európe, napravo i naľavo od stredu, dospel vo svojom úsilí „priblížiť sa Západu“ (reálne, teda kvalitou a spôsobom života, i formálne, napríklad vstupom do EÚ) k určitému politickému kompromisu, ktorý v ekonomicko-sociálnej oblasti priniesol zvýšenie sociálneho napätia a v mnohých prípadoch aj pod povrchom sa kumulujúce sociálne problémy. Sociálna frustrácia z rastu nerovnosti, chudoby či straty sociálnych istôt, a politická frustrácia z korupcie, klientelizmu, úzkeho prepojenia politických a ekonomických elít a z toho prameniaceho presvedčenia, že na „obyčajnom človeku“ opäť nezáleží, vyústili do destabilizácie. Jiří Pehe v článku pre Transitions Online píše: „Po 1. máji 2004 vrchnák na tlakovom hrnci odletel. Niektorí politici cítia, že sa môžu začať zaoberať frustráciami verejnosti, ktoré boli doteraz umelo potláčané, ďalší začali zneužívať členstvo na šírenie populistickej politiky.“ Druhou stranou veci je, že „politický populizmus“ výrazne poznamenal aj predvstupový proces prísľubom, že členstvo vyrieši „umelo potláčané“ problémy – bez toho, aby sme museli mať jasnú predstavu o tom, čo s nimi vlastne chceme urobiť.