Už sa vám to stalo? Obhadzoval vám niekto balkón zvyškami zo svojej domácnosti? Nechal pred vaším domom nejaký fešák o polnoci naštartované auto (naladené tak, aby čo najviac hučalo) samozrejme s rádiom pusteným tak, aby ten naštartovaný motor prehlušilo? Viezla sanitka niekoho vášho blízkeho, a nestihla prísť včas, takže mu museli amputovať končatinu, alebo dokonca zomrel, len preto, že sanitka sa do nemocnice dostala o dve minúty neskôr, ako bolo treba, lebo väčšina áut jej napriek pustenej siréne a majáku neuhla? Videli ste, ako rodičia napadli učiteľa, lebo si myslia, že vzdelanie má vložiť do študenta ako stolár vstavanú skriňu do spálne? Počuli ste, ako rodičia vulgárne nadávajú svojmu dvoj- či trojročnému dieťaťu preto, že nerozumie ich príkazu, aby im v tej chvíli dalo svätý pokoj?
Prešli ste na druhú stranu ulice, lebo tam, na rozdiel od tej, po ktorej ste šli, nebola podozrivá skupinka mladých ľudí, okolo ktorých by ste inak museli prejsť? Pracujem s mladými ľuďmi a občas sa ich pýtam, čo je podľa nich sloboda. Zvyčajne deväť z desiatich odpovedá, že to znamená: môžem robiť, čo chcem. Iba jeden z desiatich, a po druhom nádychu ešte jeden z tých deviatich dodá aj to, že to znamená: môžem robiť, čo chcem, kým neporušujem slobodu niekoho druhého. Opadáva vám v byte omietka, lebo ktosi v dome si urobil z bytu dielňu, takže vibrácie otriasajú nielen vašimi nervami, ale aj stenami? To je v poriadku, máme slobodu, môže si vo svojom byte robiť, čo chce.
Nemôžete spať, lebo niekto si pod vaše okná chodí v lete pri venčení psa vybaviť aj polnočné telefonáty? Máte smolu, povie vám, keď požiadate o ticho. Chodník je verejný, pes jeho – môže ho venčiť, kde chce a kričať do telefónu takisto.
Prekáža vám, že vaše deti chodia do školy s faganmi, ktorí nemajú takmer nijaké sociálne návyky? Sociálne návyky v zmysle akceptovania faktu, že nie sú na svete sami, takže by mali akceptovať aj existenciu a potreby iných? Tiež máte smolu: aj oni môžu slobodne chodiť do tej istej školy, a ich rodičia môžu chodiť nadávať učiteľom pre zlé známky svojich detí.
Prekáža vám, že menšiny si presadzujú používanie svojho jazyka, ale neprekáža vám, že štátny jazyk, ktorý chcete používať vy, zaniká, lebo ho už takmer nikde nemožno počuť v ako-tak čistej podobe? To je sloboda. Každé súkromné médium predsa môže zamestnať, koho chce. A ten ktosi môže slobodne hovoriť, ako chce.
Bol som na koncerte s názvom Pocta slobode. Moderátor v úvodnom prejave okrem iného povedal, že pred dvadsiatimi rokmi sme všetci, čo sme tu, túžili po slobode. Práve v tej chvíli okolo mňa prešlo asi päťročné dieťa… To ma prinútilo trochu počítať. Odhadol som, že asi štvrtina ľudí na koncerte mala menej ako dvadsaťpäť rokov.
Koncert bol na Devíne, na ideálnom mieste – jednak pre spomienky, jednak preto, že tvar nádvoria umožňuje napriek nevyhnutnosti sedieť na zemi, prakticky všetkým dobrý výhľad. Hoci v tomto prípade išlo skôr o počúvanie. Výber účinkujúcich spevákov a hudobníkov bol naozaj excelentný. Keď pani Kubišová zaspievala Modlitbu pre Martu, ľudia sa zo zeme zdvihli, lebo to nebola chvíľa na potlesk posediačky. Veľa ľudí sa už potom, hádam aj pre nastupujúci večerný chlad, neposadilo. A vtedy som opäť pocítil to, čo sa u nás považuje za slobodu: „SADNÚŤ! SADNÚŤ!“ Všetko – dokonca aj jedno slovo – sa dá povedať nespočetným množstvom spôsobov. Toto vtedy znelo ako nadávka, odsúdenie a trest zároveň. Už dve hodiny sme sedeli na zemi, a za nami sedeli ľudia, ktorí boli rozhodnutí nevstať, kým sa koncert neskončí. Som si istý, že nemali zápal vaječníkov, ani prostaty, možno ani obličiek. Inak by možno tých, čo sa pre večerný chlad už na zem síce neposadili, ale zároveň sa snažili tým druhým nezavadzať, aspoň pochopili. V jednej knihe som čítal, že ľudia so zbraňou v ruke sa väčšinou nezaťažujú podstatnými menami alebo zámenami; stačia im neurčitky. Tak ako stačili tým, čo na koncerte Pocta slobode oslavovali slobodu celý čas posediačky. Neprekážalo im, že od stánku s občerstvením je ustavične počuť hluk mnohých rozhovorov – prekážalo im, že sa museli postaviť. Bolo to obmedzenie ich pohodlia.
Oslavovali sme slobodu. Ale tuším iba horolezec Zolo Demján spomenul niečo v tom duchu, že okrem toho, že sme sa k slobode dopracovali, treba sa v nej ešte naučiť žiť. Zatiaľ to vyzerá tak, ako by si príliš veľa ľudí myslelo, že môže ignorovať všetky záujmy okrem svojich.
Nechcem nikoho presviedčať, že tu pred rokom 1989 bola sloboda. Ale možno by bolo lepšie, keby sme si ju vtedy neboli vyštrngali, ale vybojovali. V boji by sme si totiž možno boli všimli, že máme aj spolubojovníkov.
