Pochybnosti o globalizácii

Na konci 20. storočia si máloktorý mainstreamový európsky politik dovolil nahlas pochybovať o všeobecnej výhodnosti globalizácie. Dnes sa situácia trochu zmenila – a Európska únia vytvorila fond, ktorý má vyvažovať „negatívne vplyvy globalizácie“. Ešte pred pár rokmi vládla v Európe ilúzia, že „všetko ide správnym smerom“. Hoci sa vedelo o negatívnych vplyvoch globalizácie na spoločensko-ekonomickú štruktúru „rozvinutých krajín“, politický mainstream (naľavo i napravo od stredu) v podstate predpokladal, že všeobecné pozitíva prevážia a benefity preniknú až k skupinám, ktoré prechodne strácajú. Presun niektorých odvetví do rozvojového sveta (umožnený zrýchlením pohybu kapitálu a tovarov, ako aj dobúraním prekážok obchodu) a strata pracovných miest mali byť vyvážené rozvojom výroby s vyššou pridanou hodnotou. Vyššie náklady na pracovnú silu mala vyvážiť jej rastúca produktivita. Rastúca neschopnosť štátov ovplyvňovať vonkajšie i vnútorné ekonomické prostredie bola ospravedlňovaná tvrdením o správnosti deregulácie. Na neschopnosť nájsť dostatočné zdroje na výkon funkcií, ktoré na seba štát prebral, sa zas reagovalo obmedzovaním ich rozsahu či zmenou priorít (obe nazývané „reformou sociálneho štátu“). V poslednom období sa v európskych krajinách objavilo viacero politických iniciatív, ktoré protirečia tomuto prúdu. Patrí medzi nich napríklad francúzska snaha o cielenú podporu „národných šampiónov“ – domácich firiem, ktorých prosperita (podporená verejným zdrojmi) má zachrániť prosperitu celej ekonomiky, zákony na ochranu domácich firiem pred tým, aby nad nimi prebrali kontrolu zahraniční investori, a nakoniec aj vytvorenie Globalizačného fondu. O vytvorení fondu na vyváženie vplyvov globalizácie rozhodli lídri EÚ na neformálnom summite v Hampton Court, konečné politické rozhodnutie priniesli dlhé rokovania o sedemročnom rozpočte EÚ. Jeho reálne ekonomické dosahy nebudú veľké – podľa návrhu Komisie má fond pomáhať znovu zamestnať ľudí, ktorí stratili zamestnanie v dôsledku globalizácie – rekvalifikáciou, preplácaním cestovných nákladov a pod. Počíta sa s rozpočtom pol miliardy eur ročne – čo bude stačiť na podporu asi 50 000 ľudí v celej EÚ. V kontexte Európskej únie to nie je ani tak mimoriadny nástroj, ako tvrdia niektorí liberálni ekonómovia – rekvalifikácia pracovnej sily, zvyšovanie jej mobility sú štandardným nástrojom aktívnej politiky na trhu práce a sú podporované aj z iných európskych fondov. Dôležitejší je symbolický význam – ide o nástroj vytvorený vyslovene s cieľom vyrovnať „negatívne vplyvy globalizácie“. Vytvorenie Globalizačného fondu je ďalším zo série rozhodnutí európskej politickej elity, ktoré naznačujú, že s globalizáciou „nie je všetko v poriadku“. Globálne ekonomické pravidlá, ktoré západná Európa vytvárala spolu so Spojenými štátmi, sa obrátili proti udržateľnosti jej sociálno-ekonomických systémov. Hoci medzi jednotlivými európskymi krajinami existujú v prístupe k ekonomickej politike rozdiely (a tak môžeme hovoriť o „liberálnejšej“ Británii a „etatistickom“ Francúzsku), stále viac náznakov svedčí o meniacom sa názore európskej politickej elity. Súčasný stav vecí môže byť krátkodobo výhodný pre majiteľov veľkého množstva kapitálu schopných globálne presúvať svoje aktivity a využívať komparatívne výhody lokálnych ekonomík bez toho, aby museli znášať nepriame náklady – politické, sociálne či environmentálne. Pre politickú elitu však prináša oslabovanie vnútrospoločenskej kohézie, rast množstva a intenzity sociálnych konfliktov a v konečnom dôsledku oslabovanie jej legitimity.