Jednou z noviniek zaujímavej a myšlienkovo inšpirujúcej či provokujúcej edície Domino z vydavateľstva Kalligram je kniha Rudolfa Chmela Moje slovenské pochybnosti. Retrospektívne vydávanie dobových esejí, štúdií, polemických článkov a pod. je akýmsi lakmusovým papierikom aktuálnosti, resp. platnosti autorom sformovaných postrehov, myšlienok a záverov, no na druhej strane mu to prináša isté riziko, ktoré môže prípadne odhaliť jeho „slabé miesta“, t. j. nepresné spoločenské diagnózy, prognózy a omyly. Toto „nebezpečenstvo“ je osobitne citeľné u tých tvorcov, ktorí píšu úvahy nielen v tichu akademických, resp. univerzitných kabinetov, ale idú s nimi na dynamický, rýchlo a ľahko sa meniaci „spoločenský trh“ – v rámci svojej verejnej a politickej činnosti. R. Chmel k tejto skupine autorov patril a patrí. Z pohľadu vnímavého a nezaujatého čitateľa sú však práve podobné publikácie nesmierne zaujímavé, lebo prezentujú nielen postoje samého autora, ale v širšom kontexte prinášajú autentické svedectvá o myšlienkových, resp. politických prúdoch danej doby. Pre súčasných i budúcich historikov sa zasa stávajú – okrem iného- cenným dokumentačným študijným materiálom, ktorý pomáha a nabáda aspoň čiastočne redukovať naše tak často sa opakujúce, prézentistické alebo zjednodušené prístupy k poznávaniu skúmanej dejinnej problematiky. To však neznamená, že Chmelova kniha je „neutrálna“, nezaujatá, objektívne chladná. Autor totiž neskrýva vlastnú občiansku orientáciu a postoje. Nementoruje však, ani neprezentuje svoje názory ako neomylné, nekorigovateľné. Ich prostredníctvom ale dáva potenciálnemu čitateľovi i sebe znepokojujúce otázky, vyslovuje nimi nielen svoje slovenské, ale aj stredoeurópske pochybnosti o našej ochote či (ne)schopnosti kriticky reflektovať vlastné dejiny, vyrovnať sa so zakorenenými stereotypmi, predsudkami, izolacionizmom, s traumami, ale aj s najbližšími susedmi, s inakosťou, s pokušeniami xenofóbie atď. Všetky vyššie spomenuté i ďalšie otázky sú v najnovšej Chmelovej knihe rozdelené do troch voľných, navzájom sa prelínajúcich či doplňujúcich tematických celkov. Pre čitateľa bude, pravdepodobne, najpríťažlivejšia a najväčšmi ho zaujme prvá časť, ktorá sa zaoberá politickým a celkovým spoločenským vývojom Slovenska od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. V danom čase sa autor výrazne angažoval už nielen vo svojej tradičnej profesnej literárnohistorickej, resp. širšej verejno-kultúrnej sfére, ale sa priamo či nepriamo zapojil aj do politického života. Nie sú to však nejaké memoárové úvahy, hoci prvok autopsie je v nich badateľný. Chmel sa vo svojich esejách (tento žáner je mu najbližší) opiera o dôvernú znalosť moderných slovenských dejín, ale nie je nimi chorobne postihnutý, ani traumatizovaný. Váži si ich prostredníctvom poznania, no má pritom od nich racionálny odstup, vie ich kriticky reflektovať, „zatína do živých, nezahojených problémov minulosti“. Je to u nás dosť vzácny jav, lebo so sebou prináša riziká obvinení z „národného hriešnictva“, v lepšom prípade z národnej laxnosti, čo autor v nedávnej minulosti dosť často sám zažíval. Chmel však z poznania histórie nevyvodzuje lacné, pragmatickým politickým potrebám prispôsobované „poučenia“ (ktoré vlastne v pravom slova zmysle nejestvujú!), ani jednoduché riešenia, ale pokúša sa v nich hľadať podnety, komparácie i odpovede na aktuálne otázky súčasnosti. V tomto smere je veľmi blízko metóde nielen excelentných slovenských historikov, akými boli D. Rapant či Ľ. Lipták, ale vedome či nevedome nadväzuje aj na myšlienkové výboje A. Matušku, resp. M. Hamadu. Mimochodom, pozornejší čitateľ si vplyv spomínaných autorov asi všimne aj na recenzovaných textoch. V prvej časti knihy, okrem širších historicko-spoločenských problémov, až nápadne do popredia vystupuje téma, ktorá je veľmi presne sformulovaná v nadpise jednej state: Sizyfovský údel intelektuála na Slovensku. Chmel sa tu úporne snaží hľadať a nachádzať odpovede na nikdy doteraz uspokojivo nezodpovedanú otázku o postavení a úlohe vzdelanca-intelektuála v spoločnosti, vo verejnom, ba priamo v politickom živote. Jeho pohľad, vychádzajúci z historických skúseností 20. storočia, je oprávnene skeptický. Popri sporadických myšlienkových a osobnostných vzopnutiach, konštatuje viacnásobné zlyhanie slovenských intelektuálnych elít (predovšetkým v období dvoch totalitných systémov), čo bolo spôsobené nielen oportunizmom či krátkodychými ponúkanými materiálnymi výhodami, ale aj strachom. Autor však ani tu nementoruje, ale sa usiluje skúmať príčiny daných javov, ktoré sa do moderných (nielen) slovenských dejín vracajú priam so železnou pravidelnosťou. Napokon, svedčí o tom aj vývoj po roku 1989. Fenomén priameho angažovania intelektuála v politike a vo verejnom živote vôbec Chmela neznepokojuje len z akýchsi čisto akademických pozícií, ale aj osobne, vzhľadom na ním prijaté a vykonávané politické funkcie. Uvedomuje si potenciálne nebezpečenstvo istého schizofrenického postavenia intelektuála, ktoré môže viesť do slepej uličky a morálnej traumy. V tomto smere ide doslovne „s kožou na trh“. Tam však chodí autor cielene a vari aj rád, uvedomujúc si pritom všetky sprievodné riziká. O tom svedčí aj druhá časť knihy, v ktorej sú publikované state zaoberajúce sa citlivými slovensko-maďarskými vzťahmi v dejinách, no najmä v súčasnosti, vrátane stykov na najvyšších úrovniach štátnych reprezentácií. Chmel tu uplatnil historické, resp. literárne znalosti slovenského hungaristu a najmä svoje diplomatické skúsenosti z rokov 1990 – 1992, keď bol veľvyslancom ČSFR v Budapešti. Jeho postrehy a kritické závery síce neuspokoja nacionalistov ani na jednej strane Dunaja, ale prinášajú pozitívne poznanie a podnety. Autor si dobre uvedomuje, že „v zážitkoch minulosti sú zdroje prítomných konfliktov“. Za východisko z týchto zdanlivo nekonečných nedorozumení považuje vzájomné poznanie a pochopenie. Iste, nie je to ľahké, lebo pochopiť „toho druhého“, aj keď s ním nesúhlasíme, je neobyčajne náročné pre jednotlivca i spoločnosť. Veľmi zaujímavé sú Chmelove analýzy vnútorného politického vývoja v Maďarsku po roku 1989. V tomto smere sa nemohol vyhnúť niektorým prognózam, ktoré sa ukázali vo veľkej miere ako reálne a vcelku presné – tak pri hodnotení maďarského politického spektra, ako aj jeho viacerých čelných osobností, s ktorými sa v rámci svojej diplomatickej misie, ale aj ako hungarista osobne stretával. Aj tu autor vedome vstúpil na „mínové pole“, keď píše svoje analýzy takých problémov, ako je postavenie maďarských menšín v susedných štátoch, zákon o zahraničných Maďaroch atď. S empatiou sú písané tiež eseje v tretej časti knihy, venovanej jednej zo „srdečných záležitostí“ Chmela: fenoménu strednej Európy, ktorá je v tomto prípade konkretizovaná v zložitej, neraz kontroverznej problematike vzniku, vývoja a stavu tzv. Višegrádskej trojky, neskôr štvorky. Pri zrode tohto najnovšieho pokusu o inštitucionalizovanú spoluprácu štyroch postkomunistických stredoeurópskych krajín stál aj sám autor. Aj tu sa pokúsil o vyslovenie prognóz, ktorých naplnenie, resp. popretie ukáže najbližšia doba spojená so vstupom štátov Višegrádskej štvorky do Európskej únie. Chmelove predstavy v tomto smere sú jadrne vyjadrené v dnes zvlášť aktuálnej myšlienke: „Nechceme budovať Európu národných skanzenov.“ Akýmsi epilógom, ale aj resumé myšlienok obsiahnutých v knihe je publikovaný rozhovor (z roku 1999) s autorom, ktorý v ňom čitateľovi ponúka trochu dôvernejšie nahliadnutie do svojho osobného, profesionálneho i občiansko-politického vnútra. Autor je historik (Rudolf Chmel: Moje slovenské pochybnosti. Kalligram 2004, 359 strán, 330 Sk)
Menu
Menu
Menu
