Poberaj sa do hrobu, starec

Ak si už vo vyššom dôchodkovom veku, takých desať – pätnásť rokov, je už najvyšší čas, aby si sa pobral na druhú stranu, kde už nebudeš ukrajovať z deficitného štátneho rozpočtu na svoju starobu. Alebo si na svoj dôchodok zarobil viac v tom socializme? Dnes je to jedno, my starodôchodkári totiž nejako dožijeme s troj- alebo päťvalorizačnými percentami. Vo vedení štátu si iste myslia, že už hádam aj tak strácame rozum a že to nepostrehneme. No ja si, a nielen ja, dobre pamätám, keď na predvolebných mítingoch pred minulým volebným obdobím, sľubovali kresťanské strany dôchodcom dosiahnutie až 50-percentnej priemernej výšky dôchodku z priemerného zárobku v štáte. Podľa riaditeľa Sociálnej poisťovne Knittla však dnes priemerná výška dôchodku dosahuje u nás výšku 39 percent priemerného zárobku, čo je už pod 40-percentnou hranicou platnou v Európskej únii. Keď človek počúva ústavných činiteľov, ktorí sa k tejto téme sem–tam vyjadrujú s veľkou účasťou, niektorým sa až hlas roztrasie, uznávajú, že skupina dôchodcov je na tom najhoršie z tejto spoločnosti, ďalej sú už len bezdomovci. Noví dôchodcovia si už budú šetriť na svoje dôchodky inak, to už bude pravdaže iný svet, my už dožívame ten starý. Nedá sa však pochopiť, že tí tam hore sú deti nás starých, my sme ich porodili, vypiplali, vyštudovali bez spoplatneného štúdia, podporovali ich a uviedli do dnešnej kariéry a tieto generácie našich detí s novým myslením zabudli na svojich starých. A nielen my „starkí“ bedákame nad zlobou sveta a nad tým, čoho sme sa to dožili. Medzi nami a tými „tam hore“ je ešte pospolitý ľud, ktorý lamentuje, nadáva, hoci zatiaľ len ticho medzi sebou. Milióny ľudí Slovenska, to nie je len Bratislava s nadštandardnou životnou úrovňou, ale hlavne podcenené regióny. V minulých dňoch sme sa mohli dočítať o odmenách na Najvyššom súde, dostať za dva roky odmenu milión korún – to je do neba volajúca nespravodlivosť na pospolitom ľude, ktorý svojimi daňami napĺňa štátny rozpočet. Darmo, máme zlých gazdov. Vyzerá to tak, že niet nijakej úcty k peniazom, ktoré ľahko prídu do štátneho rozpočtu. My starí nemôžeme súhlasiť s tým, že v štátnych podnikoch sa kradlo, v dnešných sa kradne, ale preto, že štát ako majiteľ zlyhal, neriadil ich podľa prísnych pravidiel. Aj Slovník cudzích slov pamätá na starých ľudí slovíčkom ageizmus, to je diskriminácia starých ľudí a to asi najlepšie vystihuje ich spoločenské postavenie. Sme štátom diskriminovaní, máme najnižšie dôchodky aj v porovnaní s okolitými postkomunistickými krajinami. Na viac vraj v štáte nemáme, nie je to na smiech? Doteraz najmúdrejší človek v histórii ľudskej rasy A. Einstein akoby zdvihol prst, keď hovorí, že spoločenské formácie raz budú posudzované podľa toho, ako sa starali o starých ľudí. Každodennou starosťou dôchodcov sú akciové ceny, pátranie je pre nich prínosom. Dôchodca si nevie predstaviť, že by zaplatil za lístok do kina 80 Sk, v Bratislave možno 150 Sk, alebo že by dal za lístok do divadla aj 500 Sk, pre neho je to absolútne neprijateľné, bolo by to na úkor jeho prežitia. Najzákladnejšou starosťou dnešného dôchodcu je, aby prežil. O prežitie sme sa pritom usilovali v ďalekej minulosti počas vojny a dnes vojna nie je.