Nikdy nie je dobré pozerať sa na nejaký aktuálny jav iba z úzko súčasného pohľadu. Ani zlá súčasnosť – vojna na Ukrajine – nie je samostatným javom.
Začalo sa to rozpadom sovietskeho bloku a ukončením studenej vojny. Vtedy bola ohromná príležitosť vytvoriť silnú Európu a posilniť euro-atlantickú civilizáciu. Bolo potrebné urobiť zo štátov bývalého sovietskeho bloku plnohodnotných členov Európy a civilizácie. Rusko si vytvára vlastnú subcivilizáciu, ale tú majú aj ostatné okraje – Veľká Británia, Škandinávia a tiež juh. Podarilo sa „vcucnúť“ strednú Európu a pobaltské štáty, no nie ako plnohodnotné prvky, ale ako prívesky, ktorými možno manipulovať. Rusko bolo priveľké a vojensky prisilné, aby sa stalo ďalším členom EÚ, navyše si USA ani nepriali, aby sa tak stalo. Pre USA je viditeľne nebezpečenstvom silná Európa.
Foto: Jernej Furman / Flickr
V západnej Európe sa našlo málo politikov, ktorí by chceli organizovať celokontinentálnu organizáciu, a tak prvotné nadšenie zo stavu „už sme všetci svoji“ sa premieňalo na vytvorenie opätovného strašiaka a nepriateľa, tentokrát nie z komunistického ZSSR, ale z nejakého pololiberálneho Ruska. Pritom bola možnosť vniesť do ruského systému viac prvkov originálnej demokracie a slobody práve užšou spoluprácou nielen v ekonomike, ale aj v humanitárnej oblasti (kultúra, umenie, veda, šport, občianstvo).
Takže minulosť je poriadne pobabraná, no a na tom rastie naša súčasnosť. Takže neočakávajme ideálny stav. Napokon vidíme, že ani európski „lídri“ nepochopili, že treba brániť celú Európu a nielen frflať na agresiu voči Ukrajine. Európe nehrozí ruský útok, ale rozleptanie kultúrnych princípov existencie.
No a to je tá zlá súčasnosť – vojna je vždy zlá, hoci je tiež vždy ospravedlňovaná vyššími princípmi, niekedy iba pre národ, inokedy pre civilizáciu či svetový mier. Kto v tejto vojne má svoje prsty?
Najprv som si myslel, že americký prezident iba tak tára, keď hovoril o istej ruskej agresii voči Ukrajine, dokonca vyslovil aj dátumy – prvý nevyšiel, druhý úplne vyšiel. Odkiaľ to Biden vedel? Vyhováral sa na tajné služby, no ale kto im to povedal? Žeby mala CIA svojich ľudí v Putinovom vedení? To by sa ruský prezident inak správal – rozčertil by sa. No on zostal pokojný. Tak ma napadlo, že scenár je podobný ako pri okupácii ČSSR spojeneckými armádami v roku 1968 – aj vtedy zostali armády NATO pokojné, hoci sa k ich hraniciam rútili sovietske tanky. Zrejme vedeli, kde sa zastavia, napokon je logické upozorniť potenciálneho protivníka, že sa nemá čoho obávať.
Tesne pred útokom na Ukrajinu USA vyhlásili, že tam nebudú zasahovať, začali sťahovať najprv diplomatov a ich rodiny a neskôr aj vojenských poradcov, asi pre istotu, aby neprišli do ozbrojeného konfliktu s nevítanými hosťami. No a reakcia po útoku je priamo groteskná – samé nadávky, hrozby, pseudosankcie – ukrajinský prezident Zelenský to vyjadril jasne: slovami je vyjadrená solidarita, no činy nie sú, zostali sme sami. Do grotesky sa pridal aj slovenský premiér: všetci sme Ukrajinci (neviem, koho slovom všetci myslel, či svoju rodinu, dúfam že nie celú vládu a ja som Slovák).
Dohodli sa Rusi s Amíkmi? Zobchodovali kšeft – Rusi obsadia Ukrajinu a vytvoria z nej neutrálnu nárazníkovú zónu a Američania budú mať peknú zámienku na obsadenie strednej Európy. Európania si natoľko zdevastovali svoje ozbrojené sily, že „pomoc“ spoza Atlantiku je nevyhnutná. No a trochu nás obsadia (po čase) aj Nemci. No a bude po silnej Európe. Premrhali sme šancu vstúpiť ako civilizačný a ekonomický hráč do svetového vývoja. Ale pri takých náčelníkoch v EÚ sa niet čomu diviť. No aj Slovensko má podobných ľudí v špičke mocenskej pyramídy. Keď odchádzali Američania z Afganistanu, tak som rozmýšľal, čo s toľkými vojakmi urobia. Základne v USA sú asi plné a poslať ich do civilu zrejme nejde. Už viem, kde ich možno umiestniť.
Je to bláznivé, ale bláznivý je celý aktuálny vývoj. Čo sa asi bude diať ďalej? Aký bude osud prezidenta Zelenského, ktorý hrdinsky (či nerozumne) odmietol ponuku Američanov na emigráciu z Kyjeva – aj to by muselo byť po dohode s Rusmi, predsa vzdušný priestor nemôže v čase vojny hocikto narušiť a Zelenský sa nemôže „vypariť“. Takto však je jeho osud rozmanitý – poznáme viacero príkladov, spomeniem iba dva: osud prezidenta Chile Salvadora Allendeho po vojenskom prevrate (oficiálne sa sám zastrelil, no kto verí…) a prvého predstaviteľa Pražskej jari Alexandra Dubčeka, toho okupanti zatkli a previezli do Moskvy, kde podpísal neslávny dokument, no čo mu iné zostávalo, neskôr bol vymenený a odstavený.
Rusi určite medzinárodne utrpia v oblasti prestíže v liberálnom svete, no získajú vo veľmocenskom postavení. Vo všetkých oblastiach však stratí Európa. Už teraz sú jej reakcie na smiech. To si však vedúce osobnosti EÚ, ale ani mnohých členských štátov nevedia uvedomiť – to je otázka kultivovanosti a inteligencie.
Môže byť aj horšie, ak bude Ukrajina dlhšie vzdorovať – ale to ani nevyslovím.
Možno je súčasťou veľmocenských predstáv aj ostatný svet (napr. Taiwan).
Svet sa určite zmení a naši politici (všetci Európania) nevedia reagovať inak, ako impulzívne a zmätene, teda hlúpo. To nám všetkým škodí.
Potrebné je napraviť zásadné a najväčšie chyby – redefinovať zmysel NATO a presvedčivo vyargumentovať jeho existenciu, ak to nejde, tak organizáciu zrušiť, prípadne pretransformovať na niečo všeobecne užitočné. Druhou úlohou je preformovať Európsku úniu na dynamizujúci prvok európskeho vývoja – zatiaľ je užitočná v prvom rade bruselskej byrokracii, vrátane jej šéfov.
Hrozivo vyzerajú aj iné reakcie na vojnu na Ukrajine – zákaz vysielania ruskej televízie u nás, zrušenie internetových adries, odkiaľ idú nesprávne tvrdenia a názory a český najvyšší štátny zástupca vyslovil názor, že za nesúhlas s hodnotením vojny na Ukrajine, môže aktér isť až na 3 roky do basy. Pripomína vám to zákaz vysielania nevhodných rozhlasov do ČSSR a súd za uchovávanie nevhodných materiálov v normalizačnej dobe?
Demokracia sa nám postupne vytráca a akoby to nikto ani neľutoval. Takže nastane šialená budúcnosť vo svete aj u nás doma? Kedysi chcel americký prezident Roosevelt Bezpečnostnú radu OSN ako spolok štyroch policajtov: USA, ZSSR, Veľká Británia a Čína, Ja by som to rozšíril ešte o Francúzsko – no a aby boli aktívni. Nadšenci hovoria o existencii verejnej politiky, taká môže byť, ak nejde o také zásadné veci, akým je aj mier. Masa je často agresívna a v mene mieru rozbíja hlavy. O zásadných otázkach sa majú dohodnúť veľmoci a ich politikov možno za to v ich systémoch odmeňovať pozitívne aj negatívne. No o mieri nemožno viesť svetovú diskusiu. To je najmä mnoho rečí a minimálny skutok – dôkazom je množstvo masových konferencií o mieri, naposledy v Nemecku.
