Po tom, ako všetky cesty viedli do Ríma

Bývalý predseda Európskej komisie (EK) Jacques Delors sa minulý týždeň vysmial nadšencom renovovanej Európy, predovšetkým svojmu kolegovi Giscardovi d´Estaign, ktorý (ambiciózne a energicky) doviedol európsky konvent k relatívne úspešnému záveru, otázkou: „Čo bude vlastne ten európsky prezident celý čas robiť – máme veriť, že mu zavolá pán Bush?“ Skepsa ministra financií za vlády Francoisa Mitteranda dnes vôbec nie je ojedinelá – týka sa najmä ústavy a východoeurópskej desiatky. Desať rokov po skončení druhej svetovej vojny stroskotali prvé plány o Európskom obrannom spoločenstve a začali sa vyvíjať snahy o intenzívnu politickú integráciu bývalých spoluhráčov i protihráčov s cieľom Spojených štátov Európy. V Ríme je horúco Výbor špeciálne povereného belgického ministra zahraničných vecí Spaaka presvedčil šiestich zakladajúcich členov rozvojachtivého spoločenstva, ktorí pred štyridsiatimi šiestimi rokmi spravili prvý krok na rímskej ceste – podpísali Rímske zmluvy. Ak si vyberieme akúkoľvek stránku pohľadu na vývoj Európskej únie (EÚ), bez kategorizácie a porovnávania s inými zlomovými bodmi v jej histórii, bude prijatie ústavného dokumentu EÚ jedným z momentov, keď sa nielen v kabinetoch tají dych. Táto lákavá predstava, okrem nostalgie spojenej s „rímskou cestou“, zamestnáva premiéra Talianska a do konca roka hlavu Európskej rady Silvia Berlusconiho, ktorý bude potrebovať zázrak, ak sa chce vyhnúť konkurenčnému boju rímskej a dublinskej ústavy. V prvom polroku 2004 totiž Európskej rade predsedá jej najzápadnejšie situovaný člen. Už niekoľko týždňov žije hlavné mesto antickej Európy mladým duchom, napätie očakávania novej, rozšírenej EÚ možno takmer vdychovať. Na záver medzivládnej konferencie by sa mal predložiť jeden z najvýznamnejších európskych kompromisov. Ako to však (nielen) v Európe býva, záujmy sa rôznia, rovnako ako lobingový potenciál. Zatiaľ čo „klub šiestich“ drží spolu a chce sa vyhnúť ďalším debatám, naši severní susedia takmer drzo potvrdzujú ambície rázne vstúpiť do diania v európskej politike. Nielenže si to šestka nerada necháva páčiť, niektorí významní členovia grémií EÚ už otvorene vyjadrujú pochybnosti o správnosti rozhodnutia prijať nových členov, ktorí koncom minulého roka v Kodani podpísali prístupové zmluvy. Hlava najsilnejšej frakcie Európskeho parlamentu (EP) Wilfried Martens neverí, že budúci členovia majú jasnú predstavu o európskom modeli alebo že na ňom chcú vážne spolupracovať. Ako arogantné, nacionalistické a sebecké sú často zaškatuľkované mladé demokracie, ktoré sa na nevôľu západu často a rady ubezpečujú o svojej nezávislosti a usilujú sa za každú cenu neprísť ani o minimum z nej. Že takéto myslenie tvorí základ politiky vyvolávajúcej pochybnosti, od ktorej málokto očakáva kompromisnú spoluprácu v zložitých otázkach, nie je prekvapujúce. Kritika však takmer výhradne smeruje na adresu Poľska, od ktorého sa očakáva, že bude rovnako komplikovaným partnerom, akým je dnes Španielsko. Predpovede o skorom kolapse EÚ netreba nevyhnutne brať vážne, naznačujú však zaujímavé tendencie. Jednoznačne chvíľu potrvá, kým sa rozšírená únia bude môcť pohnúť plnou parou vpred. Dlhodobo plánovaná koncepcia je však chvályhodná, a hoci momentálne predovšetkým finančné problémy niektorých členských štátov (extrémna je situácia v najangažovanejších krajinách Francúzsku a Nemecku) znížia vládny volebný potenciál. V únii tiež prevláda názor, že „europeizmus“ sa dá naučiť, čo potvrdzujú príklady predovšetkým z francúzskej politiky. Čoho sa však únia obáva najväčšmi? Bývalý belgický premiér Jean-Luc Dehaene hovorí o „britskom modeli“ ekonomických výhod bez politického angažmánu, ku ktorému sa otvorene prihlásili niektorí poľskí ministri. Nevôľa „novej Európy“ sa tiež očakáva vzhľadom na pozíciu Francúzska a Nemecka, ktoré sú rešpektované ako motor európskej politiky. Šok niektorých budúcich členov zo zmienky o sociálno-trhovej ekonomike v ústavnom návrhu tieto očakávania potvrdil . Okrem obáv v otázke sociálneho zabezpečenia vidí predovšetkým Nemecko veľa komplikácii pri rokovaniach o budúcej jednotnej politike v oblasti životného prostredia. Rokovania sa začali… kto z koho? Devätnásť z dvadsiatich piatich zúčastnených na medzivládnej konferencii v Ríme chce dokument, ktorý vypracoval Konvent o budúcnosti Európy pod vedením Valéryho Giscarda d´Estaign, v rámci plánovaných debát zmeniť. Keďže väčšina krajín, ktoré sa môžu pýšiť tým, že boli pri zrode modernej Európy, do konventu vyslala svojich najlepších politikov a aj vo všeobecnosti netrpí nedostatkom vplyvu, doteraz relatívne úspešne mohli realizovať svoje predstavy o budúcnosti únie. Zoči-voči kolegom vlastnej kategórie z menej vplyvných členských, ako i čoskoro vstupujúcich štátov, sa hrá ináč a na to šestka už vôbec nemá chuť. Témou číslo jeden je nekonečne veľakrát diskutované zloženie rozšírenej Európskej komisie (EK). Novou ústavou sa zavedie rotačný systém, v ktorom síce každá krajina nominuje jedného komisára (bez terajšej dvojnominácie najväčších krajín), ale len pätnásti budú oprávnení hlasovať. Na jednej strane stojí predseda EK Talian Romano Prodi, ktorý zastáva princíp rovnocenného zastúpenia, musí však čeliť argumentom o neefektívnosti a „mamutej štruktúre“ dvadsaťpäťčlenného grémia. Dve tretiny (malých a stredne veľkých) krajín argumentujú s Prodim, s podporou celej EK, hoci ešte v júni všetci s predloženým návrhom súhlasili. Dnes sa im zdá neprijateľný. Zaskočený Dehaene, ktorý bol jedným z podpredsedov konventu, porovnal túto snahu s hrou s ohňom a podotkol, že veľké členské štáty zmenu rozhodne nedopustia. Neefektívnosť je však len jedným z argumentov – faktom je, že pri dvadsiatich piatich, či dvadsiatich siedmich komisároch budú mať veľké štáty len päť hlasov a pre stredne veľké a malé krajiny bude ľahšie presadiť vlastné záujmy. Ani jedna z budúcich krajín preto reformu komisie neodmieta, rovnako ako Dánsko, Fínsko, Grécko, Írsko, Rakúsko a Švédsko. Rokovania nebudú jednoduché, veď práve kompromis o zložení komisie bol jedným z najzložitejších v konvente vôbec. Druhým kameňom úrazu bude volebný systém v Rade ministrov (RM). Avizovaní spojenci Poľsko a Španielsko chcú partnerom vyhovoriť konventom navrhovanú ideu „dvojitej väčšiny“. Podľa jej princípu musí mať úspešný zákon podporu nielen minimálne polovice členských krajín, ale aj väčšiny celkovej populácie únie. Dôvod je logický a nie irelevantný – práve tieto dve krajiny majú podľa pôvodného systému z Nice len o dva hlasy menej ako Nemecko ( konkrétne dvadsaťsedem), ktoré má však dvakrát toľko obyvateľov. Novým systémom by pre presadenie záujmov museli dodatočnou snahou a ústupkami na svoju stranu získať predtým nedôležité krajiny. Parlament i komisia podporujú túto reformu, okrem Slovinska nie je ani jeden z budúcich členov za. I spomenutí dvaja najhlasnejší odporcovia zmeny systému z Nice sa však pravdepodobne dajú obmäkčiť výmenou za niekoľko kresiel navyše v EP. Inou možnosťou by bolo zvýšiť hranicu o niekoľko percent vyššie, hovorí sa napríklad o malom posune zo šesťdesiatich na šesťdesiatšesť percent reprezentovaných obyvateľov únie potrebných na odsúhlasenie v RM. Tým by štyri najväčšie krajiny (Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Veľká Británia) museli o svojej pravde presvedčiť, respektíve pristúpiť na podmienky viacerých menších krajín, keďže majú spolu len päťdesiatosem percent. Samozrejme, v debatách nechýba akútna téma európskej obrany, kde na jednom brehu stojí Veľká Británia a na druhej ústavný návrh, medzi nimi kanál, pod ktorým ťažko vybudovať tunel. Tradičná podpora vplyvu USA na Európu zo strany Blaira sa nezmenila ani po jeho stretnutí so Chiracom a Schröderom koncom septembra. Neutrálne Švédsko a Írsko, rovnako ako ľavá ruka USA, Poľsko, návrh samostatnej európskej obrannej a bezpečnostnej politiky pravdepodobne nepodporia. Rovnako tvrdohlavý postoj sa od Británie a Írska očakáva v otázke hlasovania kvalifikovanou väčšinou v daňovej a zahraničnej politike. Ostatné krajiny a európske inštitúcie totiž považujú jednotné hlasovanie za veľkú brzdu v týchto oblastiach. Slovensko je typickým budúcim členom, od Českej republiky a od ostatných kolegov sa nelíši v nijakom bode len v snahe presadiť zmienku dôležitosti kresťanstva v preambule ústavy. A legitimita? Pred týždňom sa začala kampaň amsterdamského Inštitútu pre iniciatívu referenda, ktorou sa bude snažiť získať pozornosť verejnosti pre otáznik stojaci za medzivládnou konferenciou. Dve krajiny sa plebiscitu nebudú môcť vyhnúť – Dánsko a Írsko nebudú mať na rozdiel od ostatných krajín na výber. Ďalšie štyri oznámili vôľu dobrovoľne plebiscit zorganizovať – Holandsko, Luxembursko, Portugalsko a Španielsko. V Bruseli vidia celoeurópske referendum, hoci i v rámci júnových volieb do EP, veľmi kriticky. Politici sa cítia nepochopení a nečakajú kompetentné rozhodnutie ani veľký záujem obyvateľov o ich novú ústavu. Ako dôvod uvádzajú priveľký deficit v uvedomelosti a informovanosti Európanov o spoločnej politike. Výnimkou je parlament, ktorý chce vydať rezolúciu apelujúcu na všetkých členov – terajších i budúcich –, aby dali rozhodnutie do rúk občanom. Obavy, ktoré priama demokracia prináša, nie sú zanedbateľné – ak má byť ústava prijatá, musia súhlasiť všetky zúčastnené krajiny, akýkoľvek spôsob ratifikácie uprednostnia. Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.