Po stopách Palladia

Keď som pred tridsiatimi rokmi preložil pre Československú. televíziu Goldoniho Trilógiu o letnom byte (Trilogia della villegiatura), mal som len vágnu predstavu o tom, čo za fenomén predstavujú vily v okolí Benátok. V istom historickom období rozvoja tohoto jedinečného mesta na lagúne prišlo do módy stavať si vily na súši a tam oddychovať po takmer celoročnom trápení sa s obchodovaním. Vily sa stavali od druhej polovice šestnásteho storočia a ďalej ich stavba prekvitala v nasledujúcich dvoch storočiach. Ak cestujete dnes po štátnej ceste číslo 11 z Padovy do Benátok, vaše putovanie na jednej strane lemuje kanál rieky Brenta a na druhej strane (niekedy aj z oboch strán) tucty renesančných, barokových alebo v neoslohoch postavených víl. Tou najväčšou je Villa Nazionale, nazývaná aj Villa Pisani v Stra, v ktorej hlavnej sieni svieti na strope úžasná Tiepolova freska. Viac než zvyšok interiérov (v jednej z komnát vraj prespával počas talianskeho ťaženia Napoleon) zaujme park s kaskádami, vodotryskami, altánkami a bludiskom. Medzi vilami tejto severotalianskej oblasti však kraľujú výtvory neskororenesančného architekta Palladia. Ak chcete venovať svoj čas ich prehliadke, stačí si nájsť príslušnú stránku na internete a dozviete sa o nich všetko od ich histórie až po návštevné hodiny. Pri ich návšteve však musíte počítať s pomerne vysokým vstupným (päť až sedem eur), pretože sú prevažne v súkromných rukách. Vily sú v podstate dvojakého typu. Prvým sú prímestské, akou je napríklad Villa Cornaro v Piombino Dese alebo ešte slávnejšia Malcontenta ležiaca len desať kilometrov od Benátok. Ich centrálnu časť na masívnom sokli tvorí antikizujúce stĺporadie, nad ktorým sa čnie mohutný tympanón, v interiéroch je zas bohatá fresková výzdoba predovšetkým od Veroneseho žiaka Zelottiho. Ešte zaujímavejšie sú vidiecke vily vo Fanzole (Villa Emo) a Maseri (Villa Barbaro) neďaleko Asola (malebného mestečka, kde žili v rôznom čase tri slávne ženy: cyperská kráľovná Caterina Cornaro, anglická poetka Elisabeth Browningová a herečka Eleonóra Duseová). Tieto vily majú popri hlavnom trakte aj bočné hospodárske krídla a v ich interiéroch je k dokonalosti dovedená (v tej druhej samotným Veronesem) iluzívna maľba, ktorej už nestačia maľované stĺpy a portikusy, ale do nich umiestňujú dokonca postavy. Pravda, najdokonalejšou Palladiovou vilou je La Rotonda vo Vicenze, ktorú však možno navštíviť iba jeden deň v týždni. Vicenza je celá poznačená Palladiom. V centre starého mesta nájdeme jeho štyri stavby: villa Valmarana, Loggia del Capitano, Palazzo Chiericati (sídlo mestského múzea) a Basilica. Úplne dych vyrážajúcou je však návšteva Teatro Olimpico. Jeho stavbou Palladia poverila Academia Olimpica a po architektovej smrti ho dokončil Scamozzi. Vo vstupnej chodbe návštevníkov vítajú kostýmy hlavných postáv Sofoklovho Oidipa, pretože to bola prvá hra uvádzaná v týchto priestoroch. Po dvoch miestnostiach venovaných učenej spoločnosti Academia Olimpica vojdete priamo do interiéru divadla, ktoré (inšpirované antickými divadlami) je tvorené stupňovitými kamennými sedadlami na spôsob arény, stropom s iluzívnou maľbou neba, mramorovým pozadím a bohato architektonicky zdobeným javiskom. Jeho súčasťou je aj nemenná dekorácia v priezore za víťazným oblúkom. V divadle sa cítite ako v ozajstnom chráme, sedíte a hľadíte v nemom úžase. Po čase si uvedomujem, že riešenie zadnej časti hľadiska som už kdesi videl. Scamozzi ho replikoval v divadle ideálneho mestečka Sabbioneta neďaleko Mantovy. K hlavným Palladiovým výtvorom patria aj benátske kostoly, oba na ostrovčekoch lagúny: il Redentore na Giudeche a San Giorgio Maggiore na rovnomennom ostrove. My sme však z Vicenzy zamierili na sever do Bassano del Grappa, ktoré je slávne nielen svojimi maliarmi zjednodušene nazývanými bassanovci (najslávnejší z nich bol Jacobo del Ponte), ale aj krytým dreveným mostom ponad rieku Brenta. Most tu existoval už od prvej polovice trinásteho storočia, v druhej polovici šestnásteho Palladio vyprojektoval jeho novú verziu, ktorú teraz (keďže bol cez vojnu zbombardovaný) napodobňuje jeho replika. Cestu po stopách veľkého neskororenesančného architekta som absolvoval ešte pred začiatkom turistickej sezóny. Popri taliančine sme pri návštevách pamiatok kde-tu začuli aj inú reč. Bohužiaľ, po slovensky som hovoril len ja a moji priatelia.