Z ateliériu národnej umelkyne Kláry Patakiovej. Foto: Emil Polák
MICHAL ZÁLETA
Plebejská krv
Plebejská krv nie je A ani B,
ba ani AB, dokonca ani nula.
A chlad ju neoziabe. Je žula,
do ktorej krešú migrifiči a táraji
až do uzlín,
v nádeji a pri vytrvalom hurhaji,
že z nej ako zo šumivých vín
vyšumí vzdor a život,
že ostane len pokora,
že stane
sa len sivou
myškou,
tíško
zatúlanou do dvora.
Plebejská krv sa nededí.
Je dar.
A položíš ju na oltár
človiečika i človeka,
keď sa teší, aj keď narieka,
alebo s rykom medvedím
vzoprie sa vrtošivým riekam.
Plebejskú krv nezmyješ,
nevyleješ ako pomyje,
je všade:
v rozkvitnutom sade,
stavia dom,
skláňa sa nad dieťaťom,
za katedrou,
v nositeľoch snov,
v laboratóriu,
v nemocnici,
a všetci z nej žijú:
dokonca aj trpaslíci.
Je nenahraditeľná,
aj pre tých, ktorí pre beľmá
nevidia zreteľne a čisto,
len v obrysoch a hmlisto.
Je pod bielym plášťom,
v každom,
kto netrpí zášťou
a mazná sa s dažďom
pri mládzach.
Spoznáš ju hneď: nezrádza!
Otvára bránu,
zahniezdi v duši porcelánu,
privráva sa vrtkavému ránu,
obrusuje krvilačnú hranu,
je v každej obrobenej nive,
hoci pri tom očividne sivie.
Nájdeš ju v studniach kopáčov,
v zreničkách domlčaných slov
až po hrob.
Choď a kop,
a pochopíš, že sa vinie
aj v nedovidnej hline,
až po prvého predka,
pred i za ohradou,
v kryhách umučených ľadov.
Chceš sa jej vyhnúť? Niet kam,
veď živí strom
a uniká metaforám i básnikom.
Plebejská krv je dom
nášho sveta.
Je veta,
ktorú treba vedieť naspamäť:
vždy, okamžite, hneď.
A nikdy nezaprieť!
Plebejská krv
sa nielen nededí, ani neriedi,
stúpa do obŕv
a lomcuje ňou genóm vzbury,
pohŕdajú ňou kreatúry
a nohsledi,
no na perách
im visí strach.
Plebejská krv sa z útrob útrob vzlína,
napája horstvá človeka,
plebejská krv je číro ľudská hlina,
veď od vekov ňou preteká.
Buďme presní:
plebejská krv je ľudský vesmír
a chráni ho nad útesmi
pred pádmi a besmi.
Plebejská krv je osud i voľba,
zvláštny príbeh stálic
bez maršalských palíc
v pešiackych torbách:
nebyť ničím a zároveň všetkým,
no predovšetkým
krvou ľudských dejín,
ich oceánov i pevnín.
Plebejskú krv,
prv
ako opäť natrvalo vkročíš
do prachu,
zúročíš
bez hany i bez strachu,
že vyjdeš na posmech
a že si zasial hriech
alebo letný sneh
na odcudzený breh.
(Celkovo 4 pozretí, 1 dnes)
