Nedávno som si pozerala správy a projekty, ktoré boli pripravené pre Bratislavu od začiatku vojnových rokov. Námestie slobody, známe dlhý čas ako „Gottwalďák“, sa malo zmeniť na monumentálnu nacistickú výkladnú skriňu a totálna asanácia židovskej štvrte a priľahlých oblastí sa plánovala oveľa skôr, ako sa uskutočnila. Ani s hradom sa akosi nepočítalo, mal byť nahradený univerzitným mestom.
Za socializmu sa veľkolepo plánovalo aj rovnako veľkolepo likvidovalo. Potom prišla demokracia a niekto sa naivne domnieval, že časy urbanistického barbarizmu sa konečne končia. Omyl. V súčasnosti sa mesto likviduje oveľa efektívnejšie, ako kedykoľvek predtým, a istí si už nemôžeme byť ani tým, že keď sa jedného dňa zobudíme, ešte stále bude v Bratislave tiecť Dunaj, ani tým že ešte spoza nejakého rohu uvidíme náš „obrátený stôl“. Po tom, ako v krátkom čase developeri s posvätením vedenia mesta i nerozhodnosťou pamiatkarov zmietli zo sveta jedinečné pamiatky priemyselnej histórie strednej Európy (pretože ich význam ďaleko presahuje hranice Slovenska) Bratislavčania – teda aspoň tí, ktorým aj dnes na niečom záleží – sa momentálne trasú aj o Park kultúry a oddychu (PKO). Komu by vôbec prišlo na um, že sa budeme musieť báť aj o natoľko samozrejmú a obľúbenú súčasť kultúrneho života niekoľkých generácií?
Zámerná netransparentnosť
Ráno 14. apríla 2009 ostalo niekoľko ľudí, usilujúcich sa dostať do zamestnania so sídlom v budove PKO, zaskočených, keď ich do objektu nevpustili stavební robotníci. PKO je totiž o. i. sídlom divadla LUDUS či Bratislavskej kultúrnej a informačnej spoločnosti (BKIS). Investorská spoločnosť Henbury Development, spol. s r. o. v ten deň bez ohlásenia začala PKO, v ktorom boli okrem iného avizované o niekoľko dní sa začínajúce Jazzové dni – búrať. Vzápätí sa k PKO dostavilo niekoľko desiatok pobúrených obyvateľov mesta a novinárov a na žiadosť primátora Andreja Ďurkovského sa búranie zastavilo. Z estrádnej haly však bagre stihli vybúrať dvere a okná. Hovorkyňa developera vysvetľovala protestujúcim, že Henbury Development koná v súlade so zákonom. Jeho zámerom je (ako už tradične) tzv. revitalizácia PKO a okolia, čo (takisto tradične) znamená úplnú asanáciu objektu. Primátor opakoval, že mesto budovu PKO na asanáciu neodovzdalo a developer porušil dohodu o nebúraní, kým sa za PKO nenájdu adekvátne priestory. Z toho jednoznačne vyplýva, že mesto do budúcnosti s asanáciou historicky cenného kultúrneho stánku jednoznačne počítalo. Medzi nespokojnými občanmi boli aj architekti Matúš Vallo, Oliver Sadovský či Vladimír Husák, ktorí sa jednoznačne vyjadrili, že miesto s podobným geniom loci a architektonicko-historickými hodnotami by v iných krajinách jednoducho nebolo možné tak ľahko zlikvidovať. Ľubica Trubíniová z iniciatívy Bratislava otvorene hovorila o výsmechu verejnosti a cynizme zákulisných hier, z ktorých sa na verejnosť dostávajú len neúplné, zavádzajúce a mätúce informácie obmedzujúce nielen občianske aktivity, ale najmä občianske práva. Jednoducho, zámerná netransparentnosť.
„Morálne“ zlý stav budov PKO
Poslanci mestského zastupiteľstva odsúhlasili 30. júna 2005 predaj pozemkov pod PKO spoločnosti Henbury Development, spol. s r. o., partnerskej organizácii finančnej skupiny J & T stavajúcej na dunajskom nábreží River Park, za takmer 281 miliónov korún. Súťaž na predaj pozemkov nebola vôbec vyhlásená, pretože „mesto chce, aby bola výstavba na dunajskom nábreží zastrešená jednou firmou“, ako sa pred štyrmi rokmi vyjadril vtedajší hovorca primátora Milan Vajda. Samotné budovy PKO si ponechalo mesto. Spoločnosť Henbury Development prenajímala mestu pozemky za symbolickú jednu korunu (0,033 €), ale nájomná zmluva vypršala v marci roku 2009. Búranie objektu PKO stojaceho na predaných pozemkoch plánoval nielen investor, ale aj magistrát od začiatku. Hovorca investora Maroš Sýkora síce hovoril, že „zohľadniť by sa mal aj historický vzťah obyvateľov Bratislavy k týmto budovám“, nezabudol však dodať, že „objekty sú morálne aj technicky v zlom stave“ a „nespĺňajú súčasné požiadavky na úroveň spoločensko-kultúrnych a športových aktivít“.
Hasenie požiaru
To, že opakované verejné nepokoje nemusia byť vždy len hádzaním hrachu o stenu svedčí aj skutočnosť, že na nátlak verejnosti a po rokovaniach s občianskymi aktivistami primátor v marci vyhlásil, že mesto chce pozemky odkúpiť naspäť. Spoločnosť však za ne požadovala 24,7 miliónov eur, čo sa mestu zdalo premrštené. Vzápätí, 14. apríla, začala Henbury Development s asanáciou. S pozornosťou verejnosti pravdepodobne vôbec nepočítala. Tridsiateho apríla poslanci prijali uznesenie, podľa ktorého búranie nechcú a zaviazali primátora, aby požiadal o zrušenie búracieho povolenia a zmluvy o búraní s majiteľom pozemkov pod PKO. Hovorkyňa primátora Beatrice Szabóová na otázku, či to primátor urobil, odpovedala veľavravné – „postupujú v súlade s uznesením“. Hovorkyňa úradu Staré Mesto Alena Kopřivová sa vyjadrila, že Stavebný úrad ani takmer mesiac po rozhodnutí poslancov takú žiadosť nemá. O osude PKO sa bude najbližšie rozhodovať na zasadnutí Mestského zastupiteľstva 2. júla 2009 o 8.30.
Čím sa previnil PKO?
Na otázku, čo znamená „morálne zlý stav budovy“, si asi musí každý odpovedať sám a zrejme si aj spytovať svedomie, čím takým nemorálnym sa PKO v minulosti, za desaťročia jedinečných kultúrnych podujatí previnilo, že to môže dávať architektonickému objektu punc nemorálnosti. Pokiaľ ide o odôvodnenie asanácie technicky zlým stavom, vieme dobre, že je to rétorika bežná na ospravedlnenie akéhokoľvek bezohľadného investorského zámeru. Ak náhodou objekt či verejná zeleň nie je v dostatočne „zlom morálnom a technickom stave“, dá sa tomu ľahko dopomôcť vedome umožňovaným chátraním, prípadne proces urýchliť „náhodným“ požiarom a všetko to zvaliť na opitých bezdomovcov. Veľmi podobnú metódu využívali aj niektorí z predchádzajúcich generácií urbanistických ideológov. Keď sa nedarilo realizovať masové búranie v období socializmu, zaručene zabralo nasťahovanie občanov z najnižších sociálnych vrstiev do niekoľkostoročných historických obytných domov a počkať, kým sa na nich bude dať zvaliť vina za „morálno-technický stav“, ktorý sa už, žiaľ, iste každý uzná (isto aj zarytí nepriatelia pokroku), veru nedá riešiť inak ako asanáciou.
Podobnosť čisto náhodná?
V súvislosti s „morálnym“ stavom stavieb si dovolím zacitovať z novín Slovák zo dňa 5. apríla 1940. Podobnosť so súčasnosťou… že by čisto náhodná? Posúďte sami: „V asanačných plánoch o výstavbe slovenských miest bude si načim sledovať staré štvrte, ktoré nielen prestali byť okrasou, ale často sa stávajú strediskom chorôb a mravnej spustlosti. K takýmto štvrtiam bezpochyby patrí časť mesta pod hradom, zvaná židovňa. Niet zlej veci, ktorá by sa nedala o tomto nezdravom a hnilom kúte popísať. Od potkanov, ohyzdného hmyzu cez najošklivejšie choroby až po prostitúciu, možno tu nájsť všetko. Mimo toho štvrť táto je blízko korunovačného bratislavského kostola, ktorému nerobí nijakú vzornú kulisu, ba pôsobí veľmi trápnym dojmom pohľad na polozbúrané, špinavé židovské staviská. Je v slovenskom záujme, aby táto časť z Bratislavy zmizla. Preto urobil by sa záslužný čin, keby na jar začalo sa odstraňovať aj toto hniezdo. Ak by sa proti tomuto návrhu stavali ľudia zaľúbení do starých pamiatok, tak by sme im odporúčali, aby im bolo prisúdené bývať tam aspoň pol roka.“
