Pavol Rankov sa narodil 16. júla 1964 v Bratislave. Debutoval v roku 1995 zbierkou poviedok S odstupom času, ktorá vyšla už v troch vydaniach. A vyšla aj preložená do bulharčiny. Je nositeľom Ceny Ivana Kraska a prestížnej medzinárodnej ceny Premio Letterario Internazionale Jean Monnet. Publikoval v mnohých časopisoch – napr. Host, Kultúrny život, Romboid, RAK, Knižná revue atď. Jeho poviedky vyšli v preklade do angličtiny, maďarčiny, nemčiny, poľštiny, rumunčiny a švédštiny. Zatiaľ jeho poslednou zbierkou poviedok je My a Oni/Oni a My, ktorá vyšla vo vydavateľstve LCA v roku 2001. Svojho času ste spomenuli, že zvažujete, či sa aj naďalej budete venovať literatúre. K akému rozhodnutiu ste teda, s odstupom času, dospeli? – Spomínam si na toto vyjadrenie, ale nemyslel som ho doslova. Skôr som tým chcel naznačiť, že mi chýba to suverénne autorské gesto, resp. presvedčenie, že budem písať celý život, že sa literatúrou budem živiť. Túto istotu nemám, tak ako ju nemajú ani tí, ktorí také niečo hovoria. Po každej poviedke, ktorú dopíšem, si poviem, že je možno posledná, že na ďalšiu už nenájdem inšpiráciu. Ale možno je to iba prirodzená autorská neistota. U každého sa prejavuje inak – u niekoho tým, že píše do zásuvky, u iného tým, že svoje nové veci rovno ničí. To ja, napríklad, nerobím. Ako ste sa dostali k písaniu a čím vás obohacuje? – Svoju prvú vec som napísal, keď som mal sedemnásť. Spolu s mojou vtedajšou kamarátkou sme boli obaja očarení Kerouacom, a tak sme sa rozhodli, že napíšeme niečo podobné. Pravda, s tým rozdielom, že to skúsime adaptovať na slovenské pomery. Samozrejme, že to nešlo, pretože realita románu Na ceste bola úplne nekompatibilná s vtedajšou slovenskou realitou. Takže som začal písať ako pomerne mladý človek, ktorý sa navyše práve ocitol pod bezprostredným vplyvom iného autora. Potom som mal obdobie, keď som sa snažil písať beatnickú poéziu a vôbec sa mi nedarilo. Niekedy v prvom ročníku na vysokej škole som sa dostal k Márquezovi a Cortázarovi a bol som nimi nesmierne očarený. Bolo to pre mňa niečo absolútne odlišné od beatnickej literatúry, ktorú som dovtedy staval najvyššie. Samozrejme, čítal som aj iné veci, napríklad pomerne veľa vedeckej fantastiky, ale očarenie latinskoamerickým magickým realizmom u mňa absolútne dominovalo. V tom čase som chodil po Bratislave a celý svet mi pripadal cortázarovský. Stačilo, aby na ulici malé dieťa niečo povedalo svojej matke a ja som v tom okamžite videl množstvo skrytých významov a pokladal som to za súčasť nejakého tajomného veľkého príbehu. Vzápätí mi padol zrak na olúpanú omietku na múre a hneď sa mi zdalo, že tá omietka je v skutočnosti mapou nejakého neznámeho skrytého priestoru. Niektorí kritici aj dnes hodnotia môj štýl písania ako nepodarený pokus kopírovať Cortázara. Nie je to však úplne tak. Od doby, keď som sa prvýkrát stretol s Cortázarom, uplynuli takmer štyri roky, kým som napísal prvú poviedku, v ktorej mohli niektorí identifikovať pokus o cortázarovský štýl rozprávania. Bola to poviedka Fotografia a neskôr vyšla v mojej zbierke S odstupom času. Netvrdil by som, že píšem pod vplyvom Cortázara, ale niektorí kritici berú toto klišé už tak samozrejme, že ak napíšem niečo „necortázarovské“, tak mi to dokonca vyčítajú. Meyrink vám nie je blízky? – Pokiaľ sa máme baviť o autoroch, ktorí sú mi blízki, tak napríklad Franz Kafka mi je oveľa bližší, než Cortázar. To absolútne očarenie magickým realizmom trvalo možno dva-tri roky a bol to skôr určitý životný pocit, ktorý mi v tej dobe konvenoval. Vnútorne mi je oveľa bližšia istá Kafkova schizofrénia, hoci ja nežijem takým životom ako on a moja psychika je od jeho zrejme tiež dosť odlišná. Na určitej úrovni však rozumiem veľmi dobre tomu, prečo uvažoval tak, ako uvažoval, a písal tak, ako písal. Meyrinkova fantastika bola úzko prepojená s alchýmiou. Svojim spôsobom to ani nebola fantastika, pretože písal o tom, čo bolo z pohľadu konkrétnych alchymistických učení absolútne reálne. Skôr som fascinovaný tým, ako Meyrink žil, čo všetko musel podstúpiť, ako sa ho snažili osočovať, k čomu svojím bonvivánskym spôsobom života a vzťahom k ženám nakoniec dával aj dosť dobrý dôvod. Meyrinkov život by bol skvelým námetom na román a možno aj na film. Vráťme sa od Meyrinka k súčasnej slovenskej literatúre. Takmer všetci mladší autori sa venujú výhradne poviedke, román ako žáner akoby ani neexistoval, aj napriek tomu, že vo svete veľký román práve prežíva renesanciu. Občas mám dojem, že je to tak preto, lebo poviedka sa, svojim spôsobom, píše najjednoduchšie. Stačí na ňu drobný popud, epizódna udalosť, fascinácia niečím práve prečítaným a poviedka je na svete. Zdá sa mi, akoby by mladší slovenskí autori (česť výnimkám!) mali iba veľmi málo načítané… – Súhlasím s tým, že poviedka je najjednoduchší žáner. Na napísanie poviedky niekedy stačí úchytkom začuť jedinú vetu v reštaurácii alebo v MHD a na tej vete sa dá vybudovať celý jej príbeh. Na román však treba oveľa viac. Ja by som román veľmi rád začal písať, ale mám z neho strach. Môj vydavateľ síce tvrdí, že mnohé poviedky, ktoré som napísal, sú vlastne modely pre román. Román ako žáner si však vyžaduje zložitú štruktúru, komplikovanejšiu kompozíciu a podobne. Kurt Vonnegut tvrdí, že pred každú postavu svojho románu si inou farbou kreslí, kde sa ich životné príbehy preťali, kde sa oddelili, kde tá postava zomrela atď. Tohto vtipného obrazu ako písať sa však ja desím – najmä kvôli jeho náročnosti. Na druhej strane netreba podceňovať ani poviedku. Aj tú možno napísať originálne, charizmaticky, tak, že dokáže posunúť dopredu celú literatúru. Je možné, že súčasní mladí autori majú málo načítané. Na druhej strane sa to zlepšuje s pribúdajúcim vekom. Kto má viac času, viac prečíta. Možno však spomenúť aj niektorých francúzskych básnikov, ktorí napísali najlepšie diela v mladom veku, keď toho nemohli mať veľa prečítaného. Svojho času aj Pišťanek prezentoval jedno gesto, keď verejne vyhlásil: Ja už nečítam, ja už nepíšem. A keď píšem, tak len preto, že za to dostanem tučný honorár. Aj keď mám Pišťanka ako autora rád, nepáči sa mi to. Potom čitateľ tiež nemusí čítať. Veď keď autor nečíta, tak mu to vlastne priam odporúča. Mladší autori sa vo svojich textoch takmer programovo vyhýbajú reflexii politiky. Vy ste v tom určitou výnimkou… – Je pravda, že som písal napr. o páde komunizmu. Mňa na tom fascinovala rýchlosť zmeny. Za komunizmu všetko zdanlivo fungovalo a zrazu, akoby sa v systéme objavila iba malá trhlinka a on sa bleskovo zosypal ako domček z kariet. Keby aj niekto chcel prevrat naplánovať, je vylúčené, aby prebehol tak bleskovo a tak hladko. Vyzerá to, akoby veci mali svoj vlastný vnútorný pohyb, ktorý nie je celkom závislý na tom, čo chceme. Aj keď píšete o takýchto celospoločenských udalostiach, stále nechávate veľmi veľký priestor vykresleniu individuálnej psychológie postáv. Akoby vás fascinovalo sledovať, ako sa v človeku, aj keď mal pôvodne dobré úmysly, pomaly prebúdza akési nedefinovateľné zlo… – Áno, sledovať ako pomaly v človeku nastupuje zlo, je čímsi fascinujúce. Myslím si, že každý človek ho má v sebe zakódované, každý je schopný vykonať aj tie najhoršie veci. Možno je to nejaký zvláštny mechanizmus doby, alebo konkrétnej situácie, ktorý je oveľa silnejší ako jednotlivec. Vlastne o tom sú čiastočne aj moje poviedky – človek sa zrazu ocitne v istej situácii, keď robí veci, s ktorými nesúhlasí ale jednoducho nedokáže prestať. Zlo vystúpi na povrch. Čo podľa vás ten zvláštny mechanizmus spúšťa? – To nedokážem povedať. Možno diabol s veľkým D. Zvonku to vyzerá tak, akoby človek zničoho nič začal konať nejaké svinstvá… Pravdepodobne existuje nejaký Pokušiteľ, nejaká možno duchovná bytosť, ktorá má záujem s ním manipulovať. Akonáhle človek vpustí zlo do svojho konania, začína hrať hru, ktorej pravidlá nepozná. Veríte v Boha? – Áno. Ako si ho predstavujte? Ako fyzickú bytosť, alebo ako akýsi neosobný princíp? – Katolíkom som sa stal už pred novembrom 89, rovnako, ako som sa stal pred novembrom 89 aj vegetariánom. Ja to celkom rád zdôrazňujem, pretože so myslím, že po revolúcii sa objavilo rýchlokvasených katolíkov azda ešte viac, ako rýchlokvasených vegetariánov. Boha si teda predstavujem približne tak, ako o ňom hovorí katolícky katechizmus – ako osobnú bytosť. Máte rád sci-fi. V tomto druhu literatúry však Boh už takmer nemá miesto. Myslíte si, že v budúcnosti bude ešte viera ľudí oslovovať? – Ak Boh existuje, a ja verím že existuje, tak si myslím, že viera sa zachová. Či kresťania budú opäť v katakombách – to je druhá vec. Nikde nie je povedané, že evanjelizácia sveta bude napredovať lineárnym spôsobom. Teraz môže nastať doba, keď na 800 alebo 1300 rokov záujem o vieru opadne a potom sa znovu oživí. Z toho, že Boh existuje, ešte nevyplýva, že deň za dňom musí byť aj viac kresťanov. Rešpektujete aj iné náboženstvá? – Rešpektujem. Aj súčasná katolícka vierouka všeobecne pripúšťa, že aj iné náboženstvá majú istý stupeň Ducha svätého. Myšlienka, že všetko sú to iba prevtelenia diabla do inej podoby, je už prekonaná. Schvaľujete interrupcie? – Nie. Môj názor je ten, že v dnešnom svete má žena desiatky možností antikoncepcie, a tým pádom desiatky možností rozhodnúť sa, či bude mať dieťa. Hovoriť o interrupciách ako o slobode ženy mi preto pripadá trošku scestné. Niektoré kresťanské strany sú aj proti antikoncepcii, ale žiadna strana v žiadnej krajine zákonom nepresadzovala, aby sa zakázala antikoncepcia. Skôr hovoria: Vy, ktorí ste kresťania, nepoužívajte antikoncepciu, ale prirodzenú metódu, ktorú kresťanská cirkev povoľuje – teda neplodné dni. Ja mám však voči tomu výhradu – v tzv. neplodných dňoch ide o pohlavný styk len kvôli rozkoši, takže v čom je rozdiel? Ak sa to vedome robí len kvôli telesnej rozkoši, tam možnosť oplodnenia vlastne neexistuje. Táto cirkvou povoľovaná metóda antikoncepcie mi preto pripadá dvojtvárna. Možno by sa nad tým teológovia mali zamyslieť a nepresadzovať iba túto formu antikoncepcie a odmietať ostatné. Ste veriaci človek, ale tento aspekt vášho života sa vo vašich poviedkach neobjavuje. Mám dojem, že zámerne… – Som rád, že sme sa k tomu dostali. Hoci som poskytol už niekoľko rozhovorov, nikdy sme sa k tejto téme nedostali, takže dnes to môžem konečne nahlas povedať. Ja svoje písanie chápem ako rozprávky pre dospelých. V rozprávkach sú nejaké šarkany, nejaké princezné, ktoré keď hodia jablko trikrát za hlavu, tak sa niečo stane a pod. Moje poviedky, to sú rozprávky pre dosplých. Ich úlohou je zabaviť, priniesť nejaké potešenie, prípadne vzrušenie. Rozhodne ale nemajú suplovať nejaké vieroučné texty a podobne. Necítite niekedy potrebu napísať naozaj nejaký silný text, ktorý by mal aj určitý existenciálny rozmer? – Potrebu možno cítim, ale v tomto prípade ide skôr o vec literárneho remesla – jednoducho bojím sa ísť do veľkého textu, zatiaľ si naň netrúfam. Vidno to aj na Cortázarovi. Jeho poviedky akoby boli iba náznakom niečoho hlbšieho, ale rozsiahly románový text má u tohto spisovateľa existenciálny podtón. Možno by som dokonca rovno hovoril o existencialistickom románe v camusovsko-sartrovskej línii. Mám dojem, že ten kto píše fantastiku, tak keď sa dostane k väčšiemu dielu, tak zväčša smeruje k existenciálnemu typu písania. Na záver by som sa ešte chcel spýtať, na čom práve pracujete a či pripravujete nejakú novú knihu. – Píšem ďalej poviedky. Ak by som ich mal porovnať s tými minulými, tak je v nich možno trošku menej fantázie, trošku viac psychologizovania a v priemere sú aj o niečo dlhšie. Ale nemyslím si, že by som sa posunul „do nejakého iného šuplíku“. Nepracujem na žiadnej konkrétnej knihe, poviedky píšem iba voľne a myslím, že je to vidieť aj na mojich zbierkach, ktoré sú skutočne iba zbierkami, bez toho, aby som na nich nejako programovo pracoval.
Zhováral sa Martin Domček
