Písanie sa môže len vypomstiť

Márius Kopcsay (1968). Autor poviedkových kníh Kritický deň (1998); Stratené roky (2004). V roku 2005 mu vyšiel román Domov. Pod (zatiaľ pracovným) názvom Zbytočný život by mala vyjsť záverečná časť poviedkovej trilógie. Trikrát sa dostal do finále literárnej súťaže Poviedka (1996, 1997, 2000). Pracuje ako novinár, žije v Bratislave. So spisovateľom Máriusom Kopcsayom sa zhováral Peter Macsovszky V názvoch tvojich poviedkových kníh – Kritický deň a Stratené roky – sa objavuje časový údaj. Aj recenzenti si to všimli. Chystáš ďalší súbor poviedok a ten bude mať názov Zbytočný život. Opäť odkaz na čas. Deprimuje ťa plynutie, ubúdanie? – Jednoznačne áno. Raz viac, inokedy menej. Keď som väčšmi vtiahnutý do riešenia praktických starostí a keď som niečím naplno zamestnaný, menej si uvedomujem plynutie. Potom však prídu chvíle, keď sa uprostred noci prebudím a zachváti ma panika z toho, koľko mám rokov a čo všetko som doposiaľ nestihol. Pripadám si ako turista, čo sa chce vybrať na túru, ktorá má trvať napríklad šesť hodín. Nevyrazí však ráno, ale až popoludní, a tak mu už zostáva málo času. Má strach, že vôbec nedôjde do cieľa. Mám pocit, že sa nachádzam v období životného poludnia, alebo presnejšie tesne pred poludním, päť minút pred dvanástou… A že niektoré veci už nemôžem stihnúť. Ale názvy mojich kníh vznikli tak trochu náhodne, nemal som v úmysle poukázať na fenomén času. Titul Kritický deň bol úplne jednoznačne inšpirovaný českou veselohrou Jáchyme, hoď ho do stroje. V tom filme, ktorý som videl ako sedemročný, bola reč o kondiciogramoch a o tom, kto kedy má svoj „kritický deň“. Kondiciogramy sa veľmi páčili. Dokonca som s priateľmi aj nejaké zhotovoval. Pojem „kritický deň“ mi nadobro utkvel v pamäti, lebo som si ho vyložil chybne. Myslel som si, že kritický deň je taký deň, keď je dovolené nejakého človeka za niečo kritizovať… Názov ďalšej poviedkovej zbierky, Stratené roky, súvisí skôr s tým, že som ju chystal pridlho. Zbytočný život sa už potom núkal ako gradácia. Zbytočný život… Prichádza mi na um Gorkého Život zbytočného človeka. Alebo Gercen a jeho skvelý román Kto je vinný? Ešte lepšie: Gončarovov Všedný život, voľné pokračovanie jeho Oblomova… – Skôr ma chytil Dostojevskij – na strednej škole, na hodine ruštiny, kde človeka mohlo zaujať máločo. Čítali sme úryvok z románu Zločin a trest a mňa ten text natoľko uchvátil, že som si musel prečítať celú knihu. Ďalšie ruské meno, ktoré nemôžem vynechať, je Bulgakov. Jeho Psie srdce sa mi veľmi páči. Celé to sugestívne zobrazenie chaosu a bordelu v ruskej spoločnosti na úsvite komunizmu… Ten sovietsky bordel mi veľmi pripomína naše súčasné pomery… S plynutím, s márnosťou, s pocitmi zbytočnosti je úzko spojené aj čakanie na akúsi bližšie nedefinovateľnú zmenu k lepšiemu… – U Járu Cimrmanna vraj možno nájsť dva prvky: prvok očakávania a prvok sklamania. Každý človek má nejakú opakujúcu sa nočnú moru. Mne sa pravidelne sníva, že niekam cestujem alebo sa odniekiaľ pokúšam dostať domov, ale márne. Čakám na dopravný prostriedok – na autobus alebo vlak, ktorý by ma odviezol. Ten ma však buď odvezie ešte ďalej, alebo postávam na zastávke a vôbec sa nedokážem zorientovať v cestovnom poriadku. A čo tvoj životný cestovný poriadok, tvoje plány? Čitateľ tvojich próz môže poľahky nadobudnúť dojem, že teba už sklamanie nemôže stihnúť… – Duševné rozpoloženie mojich literárnych hrdinov, ich frustrácia, nenaplnenosť, neúspešnosť, skrátka pocity človeka márne čakajúceho na svoj zázračný „spoj“, životnú príležitosť, odrážajú len časť mojej osobnosti. Na jednej strane písanie ma napĺňa, no na strane druhej sa musím konfrontovať s faktom, že píšuci človek (najmä dnes a najmä u nás) nemôže očakávať adekvátne spoločenské ocenenie. Spisovateľ navyše nikdy nemôže vedieť, čo z jeho knihy, akým spôsobom a koho sa dotkne. Aký je dôsledok písania? Nezbohatneš z toho a tí, čo si tvoju knihu kúpia, ťa väčšinou aj poznajú, máte mnohých spoločných známych, súvislosti sa potom, nech už akokoľvek kostrbato, poskladajú, zinterpretujú. Vyhnúť sa nedorozumeniam je takmer nemožné. Páči sa mi, keď moje knihy ľudí naozaj oslovia. Všetky ostatné „efekty“ (hmotné, morálne, remeselné ocenenia) sú podružné. Písanie sa nemôže vyplatiť, iba vypomstiť. Vyžaduje si obrovské fyzické i duševné vypätie, sústredenosť, odriekanie. Rozhodne to nie je len také bezstarostné ťukanie do klávesnice. Zdá sa ti, že profesia spisovateľa bola kedysi väčšmi cenená? – Uvedomujem si, samozrejme, že spisovateľ môže predávať len určité množstvo kníh. Ak sa, pravda, nevenuje produkovaniu nejakých nadmieru populárnych komerčných žánrov. Spisovateľské remeslo nie je atraktívna zárobková činnosť, s tým sa asi nič nedá robiť. Je to tak všade. Takisto je jasné, že v hre sú aj také faktory, najmä na Slovensku, ako je „veľkosť“ nášho malého (knižného) trhu. Nechcel by som fňukať a už vôbec nie upadať do nostalgie za bývalým režimom, keď existovali štátom financovaní spisovatelia. Iba si myslím, že v spoločnosti, ktorej záleží na kultúre, by spisovateľ mal mať aj iné možnosti uplatňovania svojho talentu či profesionálnej zručnosti. A nemyslím tým „kariéru“ v reklamných agentúrach. To, že mnoho spisovateľov, alebo teda ľudí so spisovateľským nadaním, pracuje v reklamných agentúrach a žmýka tam zo seba slogany a scenáre reklamných šotov a kampaní, je podľa môjho názoru slovenská anomália. „Odlev“ spisovateľov do reklamiek sa pomaly začína považovať za samozrejmosť. Nazdávam sa, že spisovatelia (napríklad ako autori scenárov) by mali mať väčšiu šancu uplatniť sa napríklad v televízii, v rozhlase alebo v tlači. Z tej sa však za posledné roky stala, žiaľ, priemyselná mašinéria, ktorá produkuje schematický, šablónovitý tovar a ktorá si možný individuálny vklad autorov vôbec nevšíma, ba ho aj všemožne potláča. Skrátka, spisovateľ už nepožíva takú úctu, ako povedzme za prvej Československej republiky, za čias Karla Čapka. Možnosti jeho prežitia na Slovensku sa rovnajú takmer nule. A to je veľký problém. Veľmi by ťa trápilo, keby slovenský spisovateľ prirodzenou cestou, keďže nebol záujem o jeho prácu, vymrel? – Sú národy, kde spisovateľom nehrozí vymretie. O tom, že spoločnosť potrebuje zástupcov všetkých možných profesií, nik nepochybuje. Vo filme Grand Restaurant pána Septima, ktorého hral geniálny Louis de Funés, zaznie, presne si to nepamätám, budem teda parafrázovať: Musí to byť. Musia byť hrdinovia a musia byť aj krčmy. A aj krčmári. Inak povedané, národ potrebuje svojich hudobníkov, taxikárov, kuchárov, výtvarníkov, ba i smetiarov. Mojsejovcov sledovalo asi milón divákov. Domáci, nekomerčný prozaik predá najviac takých 500 kníh. Keby Mojsejovcov sledovalo nie milión, ale len 995-tisíc ľudí, relácia by stále nebola stratová. No keby spisovateľ predal 5 000 kníh, bol by už, takpovediac, za vodou. Myslím si, že momentálna, azda priveľká slovenská anomália spočíva v tom, že osoby nulové, ničím výnimočné, dostávajú neporovnateľne väčší priestor na sebaprezentáciu ako spisovatelia. Keď sa dožaduješ toho, aby spisovateľ mal vplyvnejšie slovo v živote spoločnosti, akoby si už rovno hovoril o spisovateľovi ako o duchovnej autorite, učiteľovi národa… – Nemyslím si, že by spisovateľ mal byť duchovnou, či nedajbože „pedagogickou“ autoritou. V čase mojich gymnaziálnych štúdií sa mi v „experimentálnej“ učebnici literatúry veľmi pozdávala definícia, ktorá hovorila, že umelec je niekto, kto dokáže vyabstrahovať ľudskú skúsenosť a odovzdať ju takým spôsobom, aby príjemca mal pocit, že je to o ňom, že je to jeho osobný, súkromný príbeh… S odvolaním sa na túto triviálnu definíciu si myslím, že nie je ani dôležitejší ako ktokoľvek iný, no zároveň ani horší. Pôsobil si a aj v súčasnosti pôsobíš ako novinár. Je ti táto profesia bytostne blízka, alebo ju vykonávaš len z núdze? – Novinárstvo určite nevnímam ako z núdze cnosť. Túto profesiu som vždy vnímal ako príbuznú spisovateľskému remeslu. Novinár predsa takisto vyjadruje názory, odovzdáva informácie. A práve pod vplyvom presvedčenia, že novinárstvo je so spisovateľstvom spríbuznené, som sa stal novinárom. Považoval som to za dôstojný spôsob obživy. Bola v tom zrejme aj určitá dávka idealizmu, ktorým sme trpeli po roku 1989. Dnes je však situácia už iná, žurnalistika sa od spisovateľského remesla veľmi vzdialila. Svedčí o tom aj fakt, že ak sa človek chce stať novinárom, nezáleží až tak veľmi na tom, či vie alebo nevie písať, pretože sa cenia iné „kvality“. Asertivita, necitlivosť, rýchlosť, dravosť, vysoké pracovné nasadenie… Ideálnym žurnalistom dnešných dní je potom osemnásťročný mladík, ktorý domov chodí čo najzriedkavejšie a je schopný písať o čomkoľvek a o komkoľvek, bez ohľadu na to, či sa v danej problematike dostatočne vyzná a či svojím písaním niekomu ublíži alebo nie. Takýto „žurnalista“ nemusí byť vôbec kultivovaný, vzdelaný, nemusí prečítať za celý život ani jednu knihu. Na druhej strane však treba priznať, že aj bulvár môže byť pozitívny. Ak vyjadrí postoj k takým záležitostiam, ako sú napríklad dôsledky rasovej či inej neznášanlivosti, potom môže vhodne formovať názor veľkého počtu čitateľov. Mal by sa spisovateľ aj vo svojom osobnom živote držať zásad, ktoré hlása vo svojom diele? – Aj spisovateľ je omylný, má svoje slabosti ako každý smrteľník. Neosobuje si právo hovoriť o tom, akí by ľudia mali byť, ako by sa mali správať. On iba vyjadruje veci, ktoré vidí, cíti, zažíva. Presne tak, ako aj výtvarník a hudobník nerobia nič iné, len vypovedajú o svojich pocitoch. Máš dve deti. Pri tvojej skepse? – Táto otázka už aj mne vŕtala v hlave. A napadlo mi aj to, že keď budú moje deti dospelé, aj ony budú musieť túto otázku riešiť. Musím však povedať, že nakoniec prevládne rodičovská láska. Keď má človek svoje deti naozaj rád, otázku skepsy a znechutenia už nevníma ako zásadnú. Mať deti je predsa prirodzené. Nikdy som neriešil dôvod, prečo deti priviesť či nepriviesť na svet. Podľa mňa je úžasné pozorovať, ako z nich vyrastajú bytosti, ktoré sú každým dňom inteligentnejšie, schopné rozumnej a presvedčivej argumentácie. A nemáš strach, že nešťastnou hrou náhod sa z tvojich detí môžu stať takí „trtkovia“, akí vystupujú aj v tvojich prózach? – Nie. Myslím si, že východiskové pozície mojich detí sú a budú lepšie ako boli moje. Ja totiž svoje deti, pokiaľ možno, podporujem v ich záujmoch a usilujem sa vyvarovať autoritatívnej výchovy.