Keď sa po prvýkrát stretol taliansky Woody Allen – Roberto Benigni s fenomenálnou režisérskou legendou Federicom Fellinim, dostalo sa mu zvláštneho uvítania. Fellini okamžite pomenoval energiou nabitého komika jedinečným menom Pinocchio. Nielenže mu Benigni pripadal ako živé stelesnenie svetoznámeho dreveného hrdinu, ale dokonca ho hneď zatúžil obsadiť do hlavnej úlohy svojho vysnívaného filmového projektu. Žiaľ, zomrel skôr, ako stihol dobrodružstvá neposednej bábky preniesť na filmové plátno. Benigni tak ostal sám s veľkým nesplneným snom. Deväť rokov nato prichádza do kín celovečerný hraný film autorskej skupiny preslávenej Oscarovým hitom Život je krásny. Benigni odvážne prevzal štafetu a hrdo predstúpil pred kritiku. Nakrútil film, aký ste ešte nikdy nevideli a pravdepodobne ani tak ľahko neuvidíte. Pinocchiov príbeh je všeobecne známy, preto len v stručnosti zhrniem dej. Jedného krásneho rána sa v malebnom prímorskom mestečku uvoľní z idúceho drevorubačského voza väčší kus píniového dreva a veselo sa (podľa vzoru z Final Destination 2) „rozbehne“ dole kopcom, až sa zastaví pri dverách rezbára Gepetta. On sa, z akýchsi neznámych pohnútok, rozhodne z pekného dreva vyrobiť peknú bábku a nazvať ju príznačne Pinocchio. Nejde však o klasickú bábiku, ale o neposedný kus vytvarovaného a až priveľmi živého dreva. Formou pokus – omyl sa Pinocchio postupne zoznamuje s pravými životnými hodnotami a mení sa na správneho chlapca. Detský divák sa tak má hravou formou naučiť, čo je správne a čo nie. Myšlienka je to skutočne ušľachtilá, horšie je to už s jej filmovým spracovaním. *** Poďme však najprv ku kladom Benigniho edukatívnej rozprávky, ktorej venoval viac ako pol roka práce a s rozpočtom 45 miliónov dolárov nakrútil najdrahší taliansky projekt. Autor citovej vydieračky Život je krásny sedel nielen na režisérskej stoličke a zároveň stál pred kamerou, ale spolu s dvorným scenáristom Vincenzom Ceramim napísal aj scenár. Najnovšia adaptácia knihy kaviarenského povaľača, novinára a spisovateľa Carla Collodiho patrí medzi vôbec najvernejšie a najväčšmi sa drží originálu (scéna Pinocchiovho obesenia, Pinocchiova veľkosť…). Benigni sa k výchovnej téme, ktorá spisovateľovi Collodimu napadla v súvislosti s nevychovanosťou talianskych detí, postavil svojským a neopakovateľným spôsobom. Vytvoril tak fantasknú rozprávku, vsadenú do magického, farbami presýteného až gýčovitého sveta. Neváhal použiť primerané množstvo počítačových trikov, kostýmových variácii a jasnej, kulisovo výtvarnej štylizácie, nesúcej znaky štúdiovej práce. Na filme pracoval známy hollywoodsky kameraman Dante Spinotti (Červený drak, L.A. Utajené skutočnosti) a aj vďaka nemu a výborným hudobným kompozíciám Nicola Piovaniho (Život je krásny) mohla vyniknúť scéna úvodného príchodu Modrej víly v podaní Benigniho životnej partnerky Nicoletty Braschiovej na koči zapriahnutom stovkou myšiek, ktorá patrí k tým najlepším. *** To boli klady a teraz k tým menej príjemným pocitom, ktoré vás pri návšteve kina asi neminú. Od vašej predstavivosti a sympatií k talianskemu komikovi závisí schopnosť akceptácie faktu, že Pinocchia stvárňuje päťdesiatročný herec oblečený v hroznom pyžamku, ktorého ústa sa otvoria asi v piatej minúte filmu a definitívne zatvoria až na úplnom konci. Herecké a dialógové sólo zvláda Benigni pomerne slušne a je len na vás a na hore uvedených podmienkach, ako ho celé strávite. Ak vás jeho herecký exhibicionizmus otrávi v prvej minúte, je celkom zbytočné, aby ste v kine sedeli ďalej. Ak predsa len ostanete, čaká vás úplne iný príbeh, aký v roku 1940 vyšiel z Disneyho továrne. Napriek dejovému zjednodušeniu dokázal Disney poňať Pinocchia oveľa prirodzenejšie, hravo a najmä zábavnejšie. Benigniho scenár sa, žiaľ, odhodlal len k neosobnému mentorovaniu postavenému na stále rovnakej schéme (Pinocchio niečo vyvedie, nesie následky, je pokarhaný, sľúbi, že už to nespraví, Pinocchio niečo vyvedie… atď.) s minimom nadhľadu a zábavnosti (až na scénu, keď sa zničený Pinocchio vracia po hroznej noci s reťazou na krku, na rukách a nohách domov a Víla sa ho pýta, ako bolo v škole). Vďaka tomu som ako divák postupne prepadal nude a stále som nechápal, z akého dôvodu sa chce mimoriadne živá bábka/človek stať ľudským tvorom. Pôvodná myšlienková sila Collodiho diela sa vytratila pod ťarchou neustáleho poučovania, čo sa má a čo nemá. *** Pinocchiom si Benigni splnil svoj veľký sen, ale divákov ním veľmi nenadchol. Dal tak možnosť kritikom premýšľať nad zbytočnosťou svojho diela, čo je pre autora tá najhoršia známka. Nos mu síce nenarastie, ale metamorfóza na skutočného filmového režiséra ho ešte len čaká. Už len stretnúť rozprávkovú vílu…
Pinocchio (Taliansko/Francúzsko/Nemecko, 2002, 108 min.) Réžia: Roberto Benigni. Scenár: Roberto Benigni, Vincenzo Cerami. Kamera: Dante Spinotti. Hudba: Nicola Piovani. Hrajú: Roberto Benigni, Carlo Giuffré, Nicoletta Braschi, Kim Rossi Stuart, Peppe Barra.
