„Keby nemalo 20. storočie Picassa, muselo by si ho vymyslieť,“ povedal mi pred súbornou výstavou tohto katalánskeho rebela v Paríži vtedajší česko-slovenský veľvyslanec, spisovateľ Adolf Hoffmeister.
A mne sa zdalo, že je to naozaj iba legenda, akýsi dvadsať storočí zabudnutý prorok z Biblie, ktorý záhadne dokázal vytvoriť geniálny zázrak všetkých smerov, vôní a chutí a že je vylúčené, aby tých vyše tridsaťpäťtisíc kusov umenia dokázal vytvoriť obyčajný človek – pozemšťan. Zdalo sa mi to, ale len dovtedy, kým som ho v Grand Palais nevidel tvárou v tvár.
Keď nedávno jeho vnuk Bernard Picasso zavítal k Dunaju, aby vedľa, u susedov, predstavil „ako svoj majetok“ približne pätinu zo zdedeného géniovho diela, bolo pre mňa už samozrejmosťou, že legendy neumierajú. Tvárou v tvár potomkovi majstra som sa cítil obyčajným pozemšťanom, ktorý stihol preplávať Picassovým storočím a prežiť ho na tejto zemi. Prechádzajúc šiestimi sálami viedenského Kunstfóra Austria, na ploche tisíctristo štvorcových metrov, som mal pocit, že aj človek sa môže dotýkať neba a ostať v ňom.
„Stále a stále hľadám zmysel životného diela môjho starého otca. Keď vyberám diela na výstavu, vychádzam z klasických tém, bez ohľadu na rozmanitosť a striedanie smerov a štýlov. Nachádzam zázračnú schopnosť Picassa pretaviť mýty našej civilizácie do modernej reči a urobiť nepochopiteľné pochopiteľným: dejiny, násilia, múdrosť, objavy, krásu, ktorá je a ktorá musí prejsť do ďalších storočí. Picasso potrebuje jediné: aby ho divák vnímal všetkými zmyslami, aby si s ním mohol porozumieť.“ Picassov vnuk, syn Paola, zrodeného v prvom Picassovom manželstve s ruskou primabalerínou Oľgou Koklovou, ktorému v Ríme požehnal sám pápež poézie Jean Cocteau, preniesol prostredníctvom sôch, obrazov a kresieb južného Francúzska do Viedne aj svoj slovansko-románsky temperament. Najmä však zaktualizovaný výklad diela, ktoré „chce nielen uskladňovať, ale aj duševne vlastniť a ponúkať z neho svetu.“ Skúsme mu uveriť.
Letiaca holubica mieru Poviete si: oleje, kresbičky, akvarely, sadra, bronz, papier, ceruzka, štetec, farbičky, tinta, uhoľ, ihla – to všetko tu už bolo. A bude. Ale: prejdite pozorne, s otvorenými očami a vnímavými zmyslami, obrovský oblúk začínajúci sa Modrou periódou, zjavením kubizmu, neskôr návratom klasicizmu dvadsiatych rokov, rozbitím všetkých foriem, vyskúšaním možností nemožného, surrealizmu, až po opätovný návrat tvarov. Podstatné slovo má človek: postava, portrét, pohyb, tvár, dlaň. Jeho snívanie, nesplnené túžby. Jeho osamostatnenie. Poníženie. Márny a vzápätí víťazný boj so sebou samým. Obete pre ideály spoločnosti, vždy a všade s pokrokovým a sociálnym zameraním. Vždy v pravý čas výkrik proti vojne, bombardovaniu, násiliu, zabíjaniu, nenávisti. Vždy za lepší a spravodlivejší život, stvorený pre lásku, symbol letiacej holubice mieru.
Picasso nemá krajinu, nič z obdivovaného Paula Cézanna, ani z rovesníkov Braquea a Matissa. Jedinou a donekonečna odhaľovanou krajinou je pre neho žena. S klobúkom, odhalenými plecami, žena – akrobatka, ležérne odpočívajúca, vzrušená, vyzývavá, v upnutých šatách, ale aj odhalená, žena ležiaca, stojaca, žena s modlitebnou knižkou, gitarou, kontrabasom, matka s dieťaťom, Madona. Celá rodina pri náboženskom obrade. Celá dedina zmasakrovaná a vyvraždená, zvaná Guerenica. Zavraždený básnik Garzia Lorca. Svedomie zabité civilizáciou a fašizmom. Proroctvo víťazstva rozumu nad šialenstvom, ktorému toto zdanlivo bláznivé blúznenie génia slúžilo po celý život a aj naďalej bude.
Picassove proroctvo Čo všetko sa musí spojiť, rozdeliť a opätovne pospájať, koľko potokov musí splynúť v rieku a vtiecť do mora, kým sa, náhodou, zrodí génius? Rodisko – horúci juh katolíckeho Španielska. Hrdinská, zušľachtená, ale i Maurami pošliapaná pôda. Hýrivý farebný prístav, najčervenšie vína, najohnivejšie ženy. Zvádzajúci vietor stredomoria, priam stvorený pre plachty Kolumbových snov, hriešny prístav oproti Maroku, krv grandov, kráľov, dobrodruhov, prostitútok, krv románska, arabská, židovská, krv námorníkov spod všetkých vlajok sveta, krv býkov a toreadorov. Volanie slávy i celoživotné opilstvo corridy. Barcelona, Katalánsko a napokon Paríž, kde sa do trikolóry zlievajú všetky farby sveta.
Pablo Picasso prežil storočie dvoch svetových vojen. Nevyslyšaným signálom pre svet bolo javisko jeho španielskeho rodiska, nevyslyšanou modlitbou jeho Guerenica. Picassovým proroctvom nie je iba kronika dojmov dvadsiateho storočia, je ním i modlitba určená Bohu, zodpovednému za stvorenie človeka, za jeho činy.
Dlho nebolo možné vidieť v širšom okolí takú adresnú a humanisticky vyzývavú výstavu, ktorú sprevádza i rad podujatí: prednášky, workshopy, hudobné koncerty.
Picasso prišiel až k Dunaju, takmer až k nám. Z Viedne však nepoputuje do Bratislavy, ale do nemeckého Tübingenu a ďalej. Škoda, že u nás niet peňazí na takéto projekty krásy. Našťastie však „keby nemalo 20. storočie Picassa“ neplatí. Môžeme si ho predsa pozrieť. Hodinku cesty z Bratislavy.
