Bohaté krajiny sú dnes obohnané 12 000 kilometrov dlhým „múrom“ – prísne stráženou hranicou. Pre ilegálnych imigrantov je rovnako nebezpečná ako kedysi železná opona. Na Slovensku sa dnes diskutuje o tom, ako rýchlo sa staneme súčasťou tzv. schengenského priestoru. Prezentujú sa zjavné výhody, ktoré z toho vyplynú pre slovenských občanov – predovšetkým koniec kontrol a čakania na vnútorných hraniciach únie. Samozrejme, vďaka vstupu do schengenského priestoru sa pre nás rozšíri rozsah osobnej slobody, uľahčí voľný pohyb v rámci EÚ, čo je jedno zo základných práv únie. Rovnako jasne by sme však mali chápať, že sa tým naplno stávame súčasťou novodobej opony oddeľujúcej „bohatý svet“ od „nebezpečných barbarov za bránami“. Schengenské dohody sú jedným z nástrojov vybudovania „pevnosti Európa“ – systému ochrany hraníc pred nelegálnou migráciou, ktorý tvorí spolu s „fronterou“ na americko-mexickej hranici a Howardovou líniou v Austrálii 12 000 kilometrov dlhý, prísne strážený múr. Niekedy je to múr skutočný (ako na úsekoch hraníc medzi USA a Mexikom), inokedy sú to mínové polia (na grécko-tureckej hranici). Najúčinnejším múrom sú však informačné systémy využívajúce centrálne databázy „želaných“ a „neželaných“ osôb a systém nárazníkových štátov, ktoré okolo seba buduje EÚ. Bohaté krajiny tak dnes viac pripomínajú Rímsku ríšu či Čínu za dynastie Sung než liberálnu utópiu vyznávajúcu zásady slobody pohybu. San Diego – Tijuana Nemecký Die Zeit opisuje v jednom z článkov podobu troch častí tohto „múru“. Prvou je americko-mexická „frontera“. Podľa denníka je opevňovanie 3 200 kilometrov dlhej hranice predovšetkým politickým projektom. Federálne i štátne administratívy – bez ohľadu na politické zafarbenie – prichádzajú do úradov s programom „tvrdého postupu voči nelegálnej migrácii“, ktorý charakterizujú najlepšie slová na plagátoch v San Diegu: „Zastavme cezhraničnú inváziu.“ Severoamerická zóna voľného obchodu mala v posledných pätnástich rokoch zdvihnúť životnú úroveň na oboch stranách hranice. No rozdiely sa v skutočnosti zvýšili a migrácia vzrástla. Exponenciálny rast pohybu kapitálu medzi oboma krajinami sa spojil s militarizáciou hranice medzi Bronsvillom a San Diegom – počet pohraničných hliadok sa zdvojnásobil a mestskú hranicu vytyčuje plot. Symbol tejto politiky bude čoskoro dokončený na pomedzí „prvého“ a „tretieho“ sveta, medzi San Diegom a Tijuanou. Je ním štyri metre vysoký oceľový múr, zasahujúci hlboko do zeme, aby sa pod ním nedalo prekopať, a chránený armádou hliadok v terénnych autách a vrtuľníkoch. Napriek týmto opatreniam počet nelegálnych prisťahovalcov rastie. Počas ekonomického boomu 90. rokov, keď bola ich lacná práca v USA hojne využívaná a potichu tolerovaná, sa podľa niektorých údajov počet prisťahovalcov vyšplhal na 9,3 milióna ľudí. Dôsledkom nenávistnej rétoriky a ozbrojenej hranica je tak najmä kriminalizácia migrantov. To ich okrem iného vydáva úplne napospas zamestnávateľom, voči ktorým nemajú prakticky žiadne možnosti žiadať vyšší plat či lepšie pracovné podmienky. Politická hra si vyberá krutú daň. Na mexicko-americkej hranici umrelo počas posledných desiatich rokov 3- až 5000-tisíc ľudí. Zamrzli v horách, umreli v púšti, utopili sa v riekach, alebo – podľa ľudskoprávnych skupín – ich zavraždili arizonské „občianske hliadky“. Digitálna pevnosť Efektivitu amerického úsilia o kontrolu hraníc nemožno porovnávať s tým, čo dokázala Európska únia. Hranice sa opevňujú aj v Európe pod tlakom verejnej mienky živenej proticudzineckou oficiálnou rétorikou. Strach z „farebných“, prevažne moslimských prisťahovalcov, ktorí nám vezmú prácu a budú chcieť meniť našu „tradičnú kultúru“, posilňoval postavenie pravicových extrémistov ako Le Pen, Jörg Heider, Umberto Bossi či Pim Fortuyn. Reakciou mainstreamových strán bolo prebratie časti rétoriky a stavba „Pevnosti Európa“. Práve jej súčasťou sú aj schengenské dohody. Európa je tak chránená trojitou hradbou – centrálnym informačným systémom, spoločnou ochranou vonkajších hraníc a systémom nárazníkových štátov. Dnes pribudol Európe nový strach – terorizmus – a ten len posilňuje volanie po ďalšom opevňovaní. Jeho mozgom je schengenský informačný systém (SIS) – spoločná databáza ôsmich miliónov „neželaných“ osôb. V súčasnosti sa pracuje na druhej generácii SIS, ktorá by už zahrnula aj biometrické údaje a informácie o všetkých osobných preukazoch vydaných občanom v EÚ. Tým sa definitívne oddelia „vlastní“, ktorí majú slobodu pohybu, a „tí ostatní“. Súčasťou bude, samozrejme, aj „biela listina bezpečných krajín“, ako USA, Švajčiarsko, Austrália či Izrael, ktorým sa vstup do EÚ uľahčí. Pre ostatných ľudí, predovšetkým z rozvojových krajín, sú určené nekonečné hraničné kontroly. Okrem toho má Európska únia aj svoje vlastné „frontery“. Na východe majú nové členské krajiny čo najpevnejšie uzavrieť hranicu s menej šťastnými členmi bývalého „východného bloku“. Na juhu chráni EÚ more. Ani to však nie je dosť. Obrázky utopených Afričanov vyplavených na stredomorské španielske prostredie nahlodávajú svedomie „civilizovanej“ verejnej mienky v Európe. Súčasne však pripomínajú, že mnohým ďalším sa cesta podarila. Hranica nie je nepriepustná. Ešte stále neumožňuje úplnú kontrolu nad tým, kto do EÚ prichádza. Najnovším európskym riešením je návrh zachytávať nelegálnych migrantov v nárazníkových štátoch – Rusko, Bielorusko, Ukrajinu, Moldavsko, krajiny severnej Afriky, možno aj Sýria a Izrael – v internačných táboroch. Tam budú čakať, či v Európanoch preváži zlé svedomie z odmietnutia azylu, alebo neochota prijať ďalších ľudí „zvonku“. Netreba ani pripomínať, že rešpekt voči ľudským právam a dôstojnosti by bol v takýchto táboroch minimálne problematický. Hlavne aby sa to dialo dosť ďaleko od európskych hraníc, od zraku „citlivej verejnej mienky“. Internačný ostrov Ďalším rytierom „boja proti nelegálnej migrácii“ je austrálsky premiér Howard. Výhodou Austrálie je, že nemá suchozemskú hranicu so žiadnou krajinou, nemusí sa starať o múry, ktoré by ju oddeľovali od „sveta tam vonku“. Dostatočne ju zabezpečujú pobrežné hliadky. Zadržaných prisťahovalcov, väčšinou z ázijských krajín zmietaných vnútornými konfliktmi ako Afganistan, či drvenými chudobou ako Bangladéš, eskortujú do internačných táborov v austrálskej púšti či na vzdialený ostrov Nauru. Táto najmenšia ostrovná republika (21 kilometrov štvorcových, 13 000 obyvateľov) bola kedysi svetovým vývozcom fosfátov. Ťažba sa však vyčerpala a environmentálne zničený ostrov nemal šancu začať žiť z turistického ruchu. V roku 2001 akceptoval hospodársku pomoc od Austrálie výmenou za stavbu internačného tábora. Človek ako tovar Bohaté krajiny stále zdokonaľujú múry, ktoré nich oddeľujú od zvyšku sveta. Pád Berlínskeho múru, prestrihávanie ostnatého drôtu na rakúskej hranici pri Petržalke a podobné akty, ktoré u nás dnes oficiálne symbolizujú slobodu, v skutočnosti len predznamenali posun železnej opony ďalej na východ. Niektorí z neúspešných ilegálnych imigrantov majú stále šancu získať politický azyl (aj keď pravidlá sa v mnohých prípadoch sprísňujú). Pri tých ostatných úrady bohatého sveta usúdia, že situácia v ich domácich krajinách nie je dosť zlá na to, aby si mohli plniť sen o lepšom živote. Pravda, systém založený na nerovnomernej distribúcii bohatstva múry na ochranu „šťastnejších“ pred tými ostatnými vytvárať musí. Ale nie je to jediný dôvod. Účelom nie je prílev lacnej pracovnej sily úplne zastaviť, ale dostať ho pod kontrolu. Obhajcovia súčasnej globalizácie sa radi oháňajú slovom „sloboda“ – sloboda pohybu tovarov, kapitálu, pracovnej sily. V skutočnosti je omnoho presnejšou charakteristickou komodifikácia – premena všetkého, vrátane ľudí, na tovar. Dnešný postoj k imigrácii chápe človeka len ako komoditu, ktorá sa presúva z jedného miesta na druhé pod tlakom ponuky a dopytu. Ponuka tu v zásade existuje vždy – nerovnomerné rozdelenie bohatstva na svete vytvára prakticky nevyčerpateľnú zásobáreň potenciálnych migrantov. Preto rozhoduje dopyt. Ak „krajina potrebuje novú pracovnú silu“, kohútik sa pootvorí. Ak nie, uzavrie sa. A ľudsky neprijateľné dôsledky tohto „ekonomického riadenia migrácie“, akými sú mŕtvoly v mexickej púšti, na španielskom pobreží či na pobrežných útesoch Austrálie? Nuž, práve preto vzniká predsunutá obrana nárazníkových štátov, internačných táborov a kriminalizácie imigrantov. Aby zámožným takéto javy nekazili chuť do jedla.
