Vývoj okolo Afganistanu v poslednom čase aspoň navonok predbehol očakávania tých, ktorí hovorili o zdĺhavo lámanom odpore Talibanu a ťažkom hľadaní konsenzu v radoch jeho protivníkov.
Zatiaľ čo sa Usáma bin Ládin ešte zrejme preháňa na koni po chodbách jaskynného komplexu Tora Bora a talibanský vodca Muhammad Umar si len vyberá, na ktorej zo siedmich čerstvo kúpených tiav opustí krajinu, afganskí opozičníci sa už na konferencii v Petersbergu pri Bonne dohodli o ceste, ktorú musia prekonať, kým dospejú k slobodným parlamentným voľbám. Je naozaj po všetkom? Realistu zmietajú pochybnosti a na jazyk sa nevdojak tlačia dve známe príslovia. To prvé je o kaši, ktorá sa neje taká horúca, ako sa navarí. Druhé konštatuje: Ešte vlka nezabili, už na jeho kožu pili.
Dosiahnuť kompromisnú dohodu bolo zložité. Nejde totiž len o konflikt medzi Talibanom a jeho odporcami, ale aj o mocenský boj medzi Severnou alianciou a paštúnskymi skupinami a tiež o vnútorné spory v jednotlivých subjektoch. Severná aliancia napríklad pôvodne vôbec nechcela vytvorenie dočasnej vlády. Záležitosti krajiny mala podľa nej až do zostavenia nového kabinetu riadiť vojenská rada, na čele ktorej by stál, ako inak, jej minister obrany.
Predstavitelia aliancie taktiež trvali na tom, aby sa konferencia uskutočnila v ňou obsadenom Kábule, a odmietala návrhy na stretnutie v Spojených arabských emirátoch, Kazachstane, Rakúsku či Nemecku. Naostatok súhlasila s Nemeckom, no zrazu žiadala o odklad pre „zaneprázdnenosť v súvislosti s vedením bojov“. Keď sa konečne podarilo odblokovať jej snahy o zmarenie stretnutia, robila obštrukcie priamo na mieste už len tvrdeniami, že konferencia je vlastne iba predbežnou konzultáciou a nemôže prijať žiadne významnejšie rozhodnutia…
Hoci zástupcovia Severnej aliancie naostatok v Petersbergu ustúpili a súhlasili nielen s rozmiestnením medzinárodných mierových jednotiek, ale tiež s tým, že hlavné slovo v dočasnej vláde bude patriť paštúnskym prívržencom bývalého kráľa, nové sváry sú iste iba otázkou času. Na európskom fóre prijali predstavitelia oboch zoskupení rolu civilizovaných diplomatov, no na domácej pôde zrejme popustia uzdu svojim mocenským ambíciám.
Po návrate starého kráľa Muhammada Záhira do súkolia vysokej afganskej politiky (kam ho vlastne katapultovali skôr predstavy západných činiteľov o potrebe nájsť vhodnú bábku paštúnskej národnosti) sa v týchto dňoch vracia na scénu aj „náhradný Paštún“ – prvý afganský prezident po odchode sovietskych vojsk, profesor Sebghatulláh Mudžaddadí. Prvý z nich žil dlhý čas v Taliansku, druhý päť rokov v Dánsku, takže obaja do seba nasiakli princípy západnej demokracie. Zvíťaziť však môže ten tretí – paštúnsky radikál Gulbuddín Hekmatjár. Talibanci ho roku 1996 vyhnali do Iránu, no teraz sa prikláňa na ich stranu. Hrdina protisovietskych bojov, dnes vystupujúci proti „angloamerickej agresii“, tvrdí: „Vojna sa ešte len začína.“
Hekmatjár kontra Rabbání
Paštún Hekmatjár má svoje dvojča v islamskom fanatizme v podobe Tadžika Burhanuddína Rabbáního. Obaja začínali pôsobiť v intelektuálnych teologických kruhoch a keď roku 1973 s mladými moslimskými radikálmi neuspeli vo svojom povstaní proti kráľovi Muhammadovi Dáudovi (ten krátko predtým zvrhol bratranca – kráľa Muhammada Záhira) utiahli sa do susedného Pakistanu. A hoci sa v tamojšom Péšaváre vytvorilo postupne sedem mudžahídskych organizácií, medzi fundamentalistami sa od počiatku vynímali predovšetkým osobnosti Hekmatjára a Rabbáního. Spoločne bojovali za nastolenie plne islamského štátu bez príklonu k Východu či Západu a neskôr (s materiálnou podporou USA) proti sovietskym vojskám.
Boj o moc po odsune Sovietov z Afganistanu ich opäť polarizoval. V júni 1992 sa Rabbání stal prezidentom Islamského štátu Afganistan a Hekmatjár začal ostreľovať Kábul. Po roku už sedel v premiérskom kresle, no nestačilo mu to. Keď v spore dvoch ministrov obrany zvíťazil Tadžik Ahmad Šáh Masúd, odvolaný uzbecký generál Abdul Rašíd Dóstum (predtým spolupracujúci s prokomunistickou vládou) sa spojil s Hekmatjárom a mocenské boje pokračovali. Nástup paštúnskeho Talibanu ukončil chaos. Hekmatjár musel opustiť pozície v okolí Kábulu a podpísal mier s Rabbáním. Zakiaľ Hekmatjár organizoval opozíciu v iránskom exile, zvrhnutý prezident Rabbání vytvoril s „pragmatickým“ Dóstumom protitalibanskú koalíciu. Spojené jednotky Severnej aliancie však viedol generál Masúd. Dva dni po nálete teroristov na New York a Washington zabili Masúda atentátnici, no Rabbáního Severná aliancia si, zdá sa, poradila aj bez neho…
Obavy o celistvosť V polovici novembra zvrhnutý prezident Rabbání vstúpil do Kábulu, ktorý predtým obsadili vojaci jeho Severnej aliancie a hneď vyhlásil, že nebude lipnúť na moci. Do Kábulu vraj jeho vojaci neprišli rozšíriť svoju vládu, ale preto, aby pripravili pôdu pre mier. Zatiaľ čo Washington s Rabbáního vládou nemal dobré diplomatické vzťahy a predstavitelia USA sa dokonca vyslovili proti jej uznaniu, Moskva ako jeden z hlavných podporovateľov Severnej aliancie veľmi rýchlo deklarovala svoju podporu „skutočným vládcom Afganistanu“. Ostatne, aj OSN stále uznáva Rabbáního za afganského prezidenta… Otázne však je, či chcú v Afganistane zakladať svoju novú budúcnosť po porážke Talibanu opäť na starých figúrach, alebo budú hľadať zjednocujúcu osobnosť, ktorá by v tejto nábožensky, etnicky a mocensky polarizovanej krajine mohla vyhovovať všetkým, alebo aspoň väčšine.
Afganistan potrebuje silného lídra, aby sa opäť nestal hračkou v rukách veľmocí, aby si zachoval svoju celistvosť. Afganistan síce bol po stáročia konglomerátom jednotlivých kmeňových území, kde mal vládca z Kábulu len malé slovo, no podľa indického odborníka na bezpečnostnú problematiku a otázky Afganistanu Brahmu Chellaneyho sa začalo trieštenie tejto krajiny pádom kráľa Zahíra Šáha roku 1973. Invázia sovietskej armády tento proces síce zastavila, no po jej odchode sa opäť naštartoval. Podľa Chellaneyho je Afganistan dnes v takom stave, že opätovné zjednotenie krajiny už nie je možné. Podľa indického odborníka sa „vyskytujú názory o možnom rozdelení Afganistanu na viacero nezávislých štátov, prípadne o vytvorení voľného federatívneho zväzku národných republík“. Dohoda z Petersbergu môže prispieť k zvráteniu tohto procesu, no treba definitívne ukončiť spory a hľadať spoločné riešenie pre budúcnosť tejto krajiny a jej obyvateľov.
