Pesimistický scenár…

Čo by ste povedali na to, keby sme sa na chvíľu preniesli do budúcnosti, o nejakých päť-šesť rokov ďalej, a pozreli sa, ako sa darí Slovensku v Európskej únii? Píše sa rok 2008. Letargia z úspechu mala na svedomí, že Slovenská republika si nechala preletieť medzi prstami medzivládnu konferenciu, ktorá sa konala v roku 2004 a ktorej bola plnoprávnym členom. Nevyužila všetky možnosti, ktoré jej toto fórum poskytovalo na presadenie svojej vízie budúcej EÚ a svojho pôsobenia v nej. Dlhodobá vízia, skôr jej absencia, sa ukázala byť typickým a nie iba dočasným znakom slovenskej zahraničnej politiky. Referendum o vstupe SR do EÚ sa skončilo nad všetky očakávania pozitívne. Pri vyše osemdesiatpercentnej účasti sa 70 percent zúčastnených vyslovilo za vstup. Za zdanlivo jednoznačnými číslami však ležala smutná skutočnosť. Kampaň bola charakteristická snahou vlády o udržanie si „nízkeho profilu“. Opäť raz zúročila svoju schopnosť veľmi sa vo veci nerýpať, aby nič nepokazila. Naplnila sa rovnica: vysoké očakávania + nízka informovanosť = vysoká účasť. Vláda sa už tradične uspokojila s päťminútovkami v televízii a farebným útokom na zmysly v tlači, aby udržala pozornosť letargickej verejnosti aspoň na konštantnej úrovni. K výsledkom referenda prispelo i to, že kampaň bola jednofarebná. Nemnohí odvážlivci, ktorí sa usilovali o prezentáciu „realistického“ pohľadu, boli mediálne bojkotovaní a zatlačení do úzadia, hoci mali čo povedať. Zasa sa raz ukázalo, že línie zlomu prebiehajú v slovenskej spoločnosti pozdĺž starých politických konfliktov, a keďže domáci euroskeptici boli „náhodou“ z nevhodného politického tábora, neboli vypočutí. Slovenská spoločnosť ešte stále nebola pripravená na plnohodnotnú celospoločenskú diskusiu, po ktorej jednak neexistoval dostatočný dopyt a práve tak absentovala i ponuka. Prebudiť spiacu občiansku spoločnosť sa sčasti podarilo až v rokoch 2005-2006, keď sa rozprúdila debata o ratifikácii ústavnej zmluvy pre Európsku úniu. Stratení v inštitúciách Vzhľadom na to, že nemáme možnosť náš obraz dostatočne zaostriť na detaily, venujme letmý pohľad inštitúciám. Trinásti slovenskí europoslanci sa svojej úlohy zhostili tak, ako sa na volených zástupcov občanov SR patrí – ich aktivity zanikajú v dave siedmich stoviek ostatných kolegov Európskeho parlamentu (EP) a oni samotní sa usilujú radšej verejne ani nevystupovať. Informovanosť domácej verejnosti o pôsobení slovenských poslancov v EP je mizivá. Napokon, už samotné voľby do EP v roku 2004 lámali negatívne rekordy v účasti. Slabých 37 percent oprávnených slovenských voličov sa unúvalo k volebným urnám, i keď do volieb šli transnárodné európske strany s kandidátmi na post predsedu Európskej komisie (EK). Európsky parlament je však neveľmi podstatný, pretože v EÚ momentálne dominuje medzivládna spolupráca na úkor komunitárnej. Horšia je situácia v Rade ministrov (RM) a v Európskej rade (ER). Summity ER sa už permanentne konajú v Bruseli, ktorý je ústavným hlavným mestom únie. Rozhodnutia sa prijímajú výlučne kvalifikovanou väčšinou, sedem slovenských hlasov nemá prakticky nijakú váhu. Zástupcov SR na summitoch v kľúčových otázkach pravidelne prehlasujú. Predpoklad užšej vzájomnej spolupráce krajín V4, i s krajinami Benelux-u, sa ukázal byť chimérou a Slovensko sa snaží koordinovať svoj postup pri hlasovaniach najmä s Nemeckom a, paradoxne, s Poľskom. Navyše, slovenskí zástupcovia navštevujú summity s prakticky nulovou agendou a permanentne nepripravení sú len vo vleku udalostí. Následkom toho sa ani neusilujú pred summitmi čeriť pokojnú hladinu verejnej mienky nejakými požiadavkami, ktoré by sa i tak nedali pri váhe slovenských hlasov presadiť – to drasticky ukázali hneď prvé dva summity po vstupe. Slovensko sa od začiatku dostalo na okraj diania v EÚ, čo bolo umocnené jeho geografickou pozíciou na východnej hranici. V Rade ministrov sa polročné rotujúce predsedníctvo nahradilo predsedníctvom tímovým a hoci celkový počet sektorových ministerských rád sa znížil, jedno z miest v tíme, obhospodarujúcom už plne komunitárnu spoluprácu vo veciach vnútra a spravodlivosti, sa ušlo i Slovensku. Veľká slabá Európa Pýchou SR je jej zástupca v Európskej komisii. Žiaľ, ani komisia už nie je tým, čím bývala. Vnútorná reorganizácia, vynútená neefektívnosťou zboru dvadsiatich piatich komisárov, znamenala vytvorenie dvoch skupín komisárov, užšej a širšej. Slovensko, podobne ako mnoho iných malých štátov, má svojich komisárov v skupine širšej, ktorá je blokovaná od úplných informačných tokov a nemá totožné rozhodovacie právomoci v porovnaní s užšou skupinou. Predseda EK, volený Európskym parlamentom, je v porovnaní s predsedom ER len druhoradou postavou, pripomínajúcou postavenie predsedu vlády voči prezidentovi v piatej Francúzskej republike. Navyše, voľba predsedu EK parlamentom viedla k oslabeniu EK ako celku, pretože je spolitizovaná. Komisia politicky závislá a zodpovedná Európskemu parlamentu sa v kombinácii s väčšinovým rozhodovaním v RM ukázala ako najhorší možný variant. Mnohé vlády členských štátov sa necítia viazané rozhodnutiami navrhovanými spolitizovanou EK (najmä, keď ich domáca vláda je zložená z iných politických „farieb“) a prijatými váženým hlasovaním v RM, respektíve v ER. Toto je i častý prípad Slovenska, ktoré si zachováva pravicovú vládnu konšteláciu, kým vo väčšine ostatných členských krajín je pri moci opäť ľavica. Množia sa prípady nedodržiavania zákonných noriem EÚ a slabá EK, rovnako ako Európsky súdny dvor, nie sú v stave zabezpečiť aplikáciu a vynucovanie európskeho práva.