Vládne kvarteto v utorok potvrdilo zloženie svojho nového tímu slávnostným podpisom v priestoroch Primaciálneho paláca. Dôvod na radosť? Áno, ale… má to predsa len niekoľko chybičiek krásy. Personálne obsadenie nového kabinetu vyvoláva vrásky na čele nielen zarytým opozičníkom, ale aj tým, ktorí sa rozhodli pre kontinuitu. „Pravicový volič” tak v krátkom čase musel škrípať zubami už po druhý raz. Tie úvodzovky sú namieste, lebo mnohí odovzdali svoj hlas SDKÚ či KDH iba s veľkým sebazaprením. Ako inak sa dá vysvetliť paradox, že dlhodobo najnedôveryhodnejší politik opäť zasadne do premiérskeho kresla, a ten, ktorému naopak voliči dôverovali najväčšmi, zostal mimo hry? Nie je to však nič nové pod slnkom. Po porážke Lionela Jospina pristupovali francúzski socialisti v druhom kole prezidentských volieb k schránkam ,,so štipcom na nose“. Jednoducho nemali alternatívu a dilemu Chirac či Le Pen riešili voľbou menšieho zla. Hrozba návratu Vladimíra Mečiara k moci je na Slovensku, aj po štyroch rokoch, stále účinná zbraň, ktorou možno ospravedlniť takmer všetko. Druhým limitom pri rozhodovaní sa voličov, ktorí by si hádam aj želali zmenu zmeny, bola hrozba prepadnutia hlasu. Na to doplatila najmä roztrieštená ľavica. Aj keď Robert Fico hrdo vyhlasoval, aby sme ho išli voliť za premiéra, svojím arogantným vystupovaním a bombastickou kampaňou ľudí skôr odplašil, ako získal. A tak jedinou ,,zmysluplnou voľbou“ bol hlas pre SDKÚ, ktorá bola pre voliča zárukou toho, že Slovensko privedie na prah Severoatlantickej aliancie a Európskej únie. Tie sú vari poslednou nádejou pre frustrovaného slovenského občana, ktorý už neverí takmer nikomu a ničomu. Tieto dve inštitúcie sú nielen akýmsi svetielkom na konci tunela, ale priam posvätnou kravou. Vkladá do nich obrovskú nádej. Azda aj preto je podpora vstupu do týchto medzinárodných štruktúr, na rozdiel od klesajúceho trendu v okolitých krajinách V-4, stále taká vysoká. O to nepríjemnejšie môže byť raz vytriezvenie, to sem však nepatrí. Na hrane Napriek uvedomeniu si spomínaných rizík a značnej racionalite voľby, prepadlo v septembrových voľbách viac ako pol milióna hlasov, čo spolu predstavovalo až 18 percent z celkového počtu! Je to síce menej ako pred desiatimi rokmi, keď sa pod päťpercentným prahom zvoliteľnosti ocitlo až 24 percent všetkých hlasov, ale práve týmto prepadnutým hlasom vďačí nová koalícia za krehkú väčšinu v parlamente. Takže reči o tom, že slovenský volič je najuvedomelejší a najproreformnejší v rámci krajín visegrádskej štvorky, nie sú namieste. Slovenský volič sa síce vyvíja, ale ,,proces učenia sa“ je pomalý a postupný. Ak v roku 1992 Mečiara vyniesli k moci prepadnuté hlasy pravicových strán a sociálnej demokracie, tak teraz Dzurindovi pomohli prepadnuté hlasy nacionalistov a ľavice. Na to by predstavitelia novej vládnej garnitúry nemali zabúdať. Tí, ktorí im po druhý raz zverili mandát na spravovanie vecí verejných, očakávajú, že vláda konečne splní, čo sľubovala už pred štyrmi rokmi. Teda, že vymetie Augiášov chliev plný korupcie a umožní lepšiu vymáhateľnosť práva. Do vlády by preto logicky mali prísť ľudia s čistým štítom, ktorí budú schopní plniť presadzovanie týchto požiadaviek. Capovia záhradníkmi Ako výsmech všetkým slušným ľuďom však pôsobí nominácia Ľudovíta Kaníka na post ministra práce sociálnych vecí a rodiny a Pavla Prokopoviča na post ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií. Obaja sú skôr zástupcami rozličných lobistických skupín než politikmi presadzujúcimi verejný záujem. Svet je plný paradoxov, a tak Dzurinda, ktorý v októbri 1999 odvolal Kaníka z funkcie prezidenta FNM zo slovami, že ,,ryba smrdí od hlavy a my nesmieme prižmúriť oči, ani keď ide o ľudí z nášho košiara,“ bude o týždeň sedieť v jednom kabinete s tým istým človekom, ktorému už raz vyslovil nedôveru v súvislosti s privatizáciou Nafty Gbely spoločnosťou Cinergy Group. Kaníkovu reputáciu potvrdili minulý rok aj odchádzajúci členovia DS po tom, ako sa stal predsedom tejto strany. Šebej, Tatár a spol. upozorňovali na to, že jeho politické aktivity sú prepojené aj s vlastnými podnikateľskými aktivitami. Korunu týmto tvrdeniam nasadil Rudolf Zajac: ,,Nový predseda DS sa ničím nelíši od väčšiny predsedov ostatných strán, jediný jeho problém sú preferencie. Ja však vidím život inak. A miera jeho populizmu je pre mňa neprípustná. Okrem toho v ňom vidím deštrukčný prvok.“ Nuž ktovie ako sa minister zdravotníctva vysporiada s týmto deštrukčným prvkom v novej vláde. V každom prípade je zrejmé, že ak o Kaníkovi panuje takáto mienka u jeho kolegov z vlády, tak jeho prítomnosť v nej je buď dôkazom jeho schopnosti manipulácie, alebo absolútnej morálnej erózie nového kabinetu. Iné logické vysvetlenie neexistuje. Podobne je to aj v prípade Pavla Prokopoviča. Tento zakladateľ Únie živnostníkov, podnikateľov a roľníkov sa v novej funkcii bude cítiť ako ryba vo vode. Jeho zapojenie sa do kauzy ľahkých motorových vlakov je skutočne tou najlepšou kvalifikáciou na post ministra dopravy. Prokopovič tak môže pokračovať v tradícii svojich predchodcov, ktorí sa vedeli vždy postarať aj o stranícku kasu. Pôsobenie oboch týchto pánov v novej vláde nedáva veľkú nádej, že v oblasti korupcie sa niečo zásadné zmení. Naopak, obaja sú najlepšou zárukou toho, že nová garnitúra priveľmi nevybočí zo zabehaných koľají. Malá perlička na okraj: v jednej bratislavskej reštaurácii som bol svedkom zaujímavého rozhovoru. Keď jeden z prítomných pánov ukončil telefónny hovor, oznámil svojim prísediacim: ,,Tak, chlapi, máme tam troch svojich ľudí. Paľa Prokopoviča a ešte dvoch ďalších.“ Nuž, k tomu sa nežiada nič dodať. Nech žije zmena! Liberálna mediokracia Pozoruhodné ,,zmeny“ nás isto čakajú aj v rezorte kultúry. Jasný konflikt záujmov sa Pavol Rusko usiluje zastierať vyjadreniami o tom, že k médiám sa majú vyjadrovať profesionáli, ktorí v tejto oblasti niečo dokázali, inak povedané ľudia z Markízy. Šéf ANO však priznáva, že jeho strana má víziu a odhodlanie meniť zákony o verejnoprávnych médiách. Nik nechce spochybňovať morálnu integritu Rudolfa Chmela, ktorý má obsadiť kreslo ministra kultúry. Údajne ho Rusko a spol. museli veľmi presviedčať, aby sa tohto postu ujal. Ľahko však môže zohrať rolu trójskeho koňa. Čo ak sa napríklad bývalý šéf TV Markíza rozhodne zmeniť tzv. Ftáčnikovu novelu a sprivatizovať druhý okruh STV? Alebo sa bude snažiť o obmedzenie reklamy na STV v hlavnom vysielacom čase, ako to vyhlásil už pred pár rokmi? Spájanie moci politickej a mediálnej na začiatku 21. storočia, keď médiá zohrávajú obrovskú rolu pri formovaní politických postojov občanov, je veľmi nebezpečné. Stačí sa pozrieť do Talianska, kde ľavica neustále upozorňuje na zneužívanie médií Silviom Berlusconim vo svoj prospech. Nás táto skúsenosť iba čaká. Dalo sa jej však určite predísť, ako aj ostatným lapsusom, keby novej garnitúre nechýbala dostatočná vôľa. Zatiaľ musí volič potichu škrípať zubami. Ozaj, aby som nezabudol, Vladimír Palko si už leští čižmy, vraj mu to celkom pristane…
