Perly starovekej Perzie

Pozeraj a prechádzaj veľmi pokorne týmito ruinami, pretože na každom mieste, kam kladieš svoju nohu, mohol ležať kráľ, šermiar, starý mudrc, milenec či matka… Abdolerza Salar-Behzadi (iránsky spisovateľ o mestečku Bam) Na konci jedného romantického isfahánskeho večera nás náhle uprostred mesta zastavili ozbrojení vojaci a cez okno auta sme mohli sledovať ako špeciálne jednotky iránskej polície obsadili celú hlavnú ulicu. Ľudí surovo vyťahovali z áut, hádzali na zem a šacovali. Všade bolo plno kriku, ľudia zmätene pobiehali, netušiac čo sa deje. Naše priateľky v aute sa preľaknuto schúlili, utiahli si šatky na hlavách a narýchlo začali v kabelkách hľadať doklady. Po niekoľkých minútach hluk v okamihu ustal, ľudia povstávali zo zeme a oprašovali sa. Klapka sa skončila. Posledných pár rokov sa každoročne na väčšine svetových filmových festivalov objavujú vo veľkom počte filmy z iránskej produkcie. To, že sa v krajine nakrúca neuveriteľne veľké množstvo filmov je už všeobecne známe, zaujímavosťou však je, že väčšina režisérov sú ženy. Širáz – mesto vína a vzdelanosti Kvôli našim mladým priateľkám sme si pobyt v Isfaháne neplánovane predĺžili. Aby sme si na dlhšiu vzdialenosť aspoň raz vyskúšali iný spôsob prepravy ako letecký, rozhodli sme sa cestovať do Širázu, našej ďalšej zastávky, autobusom. V Iráne premávajú klimatizované autobusy, v každom z nich sedí „letuška“ podávajúca pasažierom občerstvenie, rovnako ako je to bežné pri cestovaní lietadlom. Cesta vedie väčšinou cez pustú púšť, a tak nám tento zážitok stačil naozaj iba jeden raz. Širáz je mesto vycibreného vkusu, mesto slávikov, poézie, ruží a vína. Vždy bolo oslavované ako srdce perzskej kultúry. Je to mesto dvoch najväčších iránskych básnikov Saadiho a Haféza, ktorí tu majú aj svoje hrobky a stalo sa synonymom perzskej vzdelanosti. V Širáze sme sa mohli konečne oddať gastronomickým radovánkam. Reštaurácie umiestnené za hrubými múrmi starých palácov udržiavajúcich príjemný chlad, ponúkajú tie najvyberanejšie iránske špeciality. Vodu, ktorú sme popíjali dovtedy, sme mohli vymeniť za široký výber čerstvých džúsov z najrôznejšieho ovocia, ale aj zeleniny, ponúkaných na uliciach na každom kroku. Pri prehliadke piatkového Širázu (v islamskom svete ekvivalent našej nedele) sme sa po prvýkrát stretli aj s prejavom agresie, keď sa dvaja mladíci na motorke pokúsili ukradnúť môjmu spolucestujúcemu slnečné okuliare priamo z hlavy. Inak sme boli neustále prekvapovaní pohostinnosťou domácich. Pri zastavovaní taxíka sa nám zopár ráz prihodilo, že nám zastalo auto, ktoré vôbec taxíkom nebolo, čo sme vďaka našej nedokonalej perzštine pochopili, až keď vodič pri vystupovaní odmietal peniaze. Návšteva Širázu by nebola kompletná bez piatkovej večernej prechádzky po Bulvári Dr. Chamrana, kam sa na večer vydáva väčšina mladých ľudí z mesta. Bulvár vedie po brehu rieky, ktorá však v čase našej návštevy mala podobu vyschnutého koryta. Ľudia posedávali v tráve, rozprávali sa, fajčili vodné fajky. Takmer z každej skupiny sa zdvihol niekto odvážnejší, aby nás prizval na kus reči pri šálke čaju. Bol to jeden z najpríjemnejších večerov v Iráne. Persepolis Východne od Širázu leží jedna z najväčších pamiatok Perzie – slávny Persepolis. Perzský vládca Dareios I. zvaný Veľký, ho dal vybudovať v roku 512 pred Kristom ako svoje letné sídlo. Neuveriteľné je, že toto starobylé mesto bolo zahalené v prachu púšte až do roku 1930, keď sa začali práce na jeho obnove, pre jeho novú slávu. Persepolis pozostáva zo série pravekých palácov achajménovských kráľov Dareiosa a Xerxesa. Každý z nich mal hlavnú halu s 16 – 20 metrov vysokými stĺpmi podopierajúcimi strechu, z ktorých mnohé stoja doteraz. Maľby na stenách sú vo výbornom stave. Ukazujú Dareiosa na tróne podporovaného 28 služobníkmi, reprezentujúcimi 28 ľudí vládnucich od Egypta a Etiópie až po Grécko. Keďže nie som veľkým znalcom starovekej histórie, nedokázal som na priamom slnku pri takmer 50-stupňovej teplote, význam týchto ruín celkom doceniť. Dva satelity a dosť! Pri vystupovaní z lietadla v Bandare-e-Abbáse sme zažili klimatický šok. Vonkajšia teplota pri jazde cez púšť sa šplhala k päťdesiatke, myslel som si teda, že počasie v Iráne ma už ohromiť nemôže. Teplota nočného Bandar-e-Abbas však bola rovnaká, doplnená navyše minimálne 95-percentnou vlhkosťou vzduchu. Po niekoľkých sekundách sme boli premočení ako myši, takže našu úvodnú prechádzku ulicami by bolo vhodnejšie nazvať splavom. Po prvý raz sme sa tešili na návštevu obrovského klimatizovaného obchodného centra, kde bol vzduch oveľa znesiteľnejší. Okrem fauny sa očividne zmenila aj populácia. Ľudia polihujúci po všetkých uliciach už neboli piknikujúci výletníci, ale námorníci čakajúci na prácu pri nakladaní a vykladaní lodí, narkomani, či priekupníci drog. Elegantné šatky na hlavách žien sa zmenili za ,,batmanské“ hábity, tváre žien často prekrývala železná maska. Arabský vplyv neďalekých emirátov bol viditeľný na prvý pohľad. Po dvoch týždňoch plných dobrosrdečnosti a lásky to bola dosť výrazná zmena, svojím spôsobom však taktiež príjemná. Na záver večera sme si za pomoci mladého iránskeho inžiniera dohodli taxík na ďalší deň, do mestečka Bam, vzdialeného z Banderu viac ako štyristo kilometrov. Ten nám povedal o ďalšom zaujímavom zákone z dielne iránskej vlády, ktorý hovorí o tom, že každý občan môže vlastniť najviac dva satelity. Citadela Ráno o šiestej nás už pred hotelom čakal dohodnutý taxík. Po piatich hodinách divokej jazdy po púštnej krajine, míňajúc mrciny púštnej zveri, jediného dôkazu existencie iného života, sme sa dostali k ruinám mestečka Bam – ďalšej perle starovekej perzskej kultúry. Zachované starobylé púštne mestečko je určite jedným z vrcholov návštevy Iránu. Bam je vlastne citadela (mestská pevnosť) s rozlohou 6 kilometrov štvorcových, založená pred približne 1800 rokmi, pričom za jej múrmi žilo okolo 12 tisíc obyvateľov. Niekoľkokrát v histórii bola napadnutá a jej obyvatelia boli vystavení veľkému utrpeniu. Útok v roku 1810 bol taký krutý, že obyvatelia Bamu sa rozhodli opustiť mesto definitívne. Dnes je v stave, v akom zostalo pred dvesto rokmi. Malé mesto s úzkymi uličkami je obkolesené hrubými obrannými múrmi. V mestečku sme strávili celý deň, poprechádzali sa v bludisku uličiek a ako všade inde strávili príjemný čas rozhovormi s domácimi obyvateľmi. Večer nás čakal náš taxikár viditeľne riadne vystrašený. Tvrdil, že cestovať po zotmení do Banderu, je nanajvýš riskantné a nezodpovedné. Na ceste sú totiž bežné prepady automobilov. Neustále ukazoval na moje hodinky, s ktorými som sa mal podľa jeho názoru toho večera rozlúčiť, až som si začal myslieť, že taxikár sa isto dohodol so svojím bratrancom, aby nás aj s kalašnikovom čakal na konci dediny. Cesta nazad bola veľmi pomalá, po pár kilometroch sme boli zastavovaní a kontrolovaní ozbrojenou hliadkou, vždy znova úprimne potešení, že ide naozaj iba o políciu. Taxikár teda asi neklamal. Do hotela sme sa však nakoniec dostali celí a s kompletnou batožinou. Moshad – mesto svätcov Z najdrsnejšieho prístavného mesta Iránu sme sa za dve hodiny letu dostali do mesta svätcov – Moshadu, ktorého literárny preklad by mohol znieť „mesto mučeníkov“. Pre šíitov je toto mesto veľmi posvätné, keďže v roku 817 tu zomrel ôsmy šíitsky imam a priamy potomok proroka Mohameda – Emam Reza. Malé mesto sa rozrástlo najmä počas iracko-iránskej vojny, z jednoduchého dôvodu – bolo najviac vzdialené od irackej hranice, až na dnešné dva milióny. Každoročne ho navštívi až 12 miliónov pútnikov, ale okrem návštevy mešít neponúka žiadne iné významnejšie atrakcie, a tak nám na jeho návštevu stačili dva dni. Vitaj znova na svete, Juraj! Mesto Rasht leží niekoľko kilometrov od brehu Kaspického mora. Flóra severozápadnej časti Iránu je absolútne odlišná od zvyšku krajiny, púšte vystriedali zelené kopce podobného rázu ako na Slovensku. Rasht je ideálnym východiskový bodom na kratšie výlety do okolitých dedín alebo k pobrežiu. Prvý deň sme vyrazili do hôr, do dedinky Masuleh, o ktorej je zmienka v každom vydaní Lonely Planet, strácajúcej tak vďaka bedekru spomínanú autenticitu. K moru sme sa odviezli taxíkom, tlačiac sa dvaja na prednom sedadle vedľa šoféra, lebo nijaký slušný mladý muž by si nesadol k dvom dámam sediacim vzadu. Taxikár prešiel celých 30 kilometrov s pedálom pritlačeným až k podlahe, s jedinou prestávkou, keď musel k podlahe pritlačiť pedál brzdový, aby sme so šmykom zastali asi len 10 centimetrov od protiidúceho kamióna. „Vitaj znova na svete, Juraj!“ poznamenal Pavol. Vodič kamióna a náš ,,taxidebil“ na seba kývli, usmiali sa a pokračovali sme v ceste. Keby som mal na to vplyv, iránskej polícii by som namiesto sledovania ženskej módy odporučil sledovať viacej dodržiavanie dopravných predpisov. Yazd – najlepšie nakoniec Mesto Yazd je organizáciou UNESCO uznané za najstaršie nepretržite obývané mesto na celej planéte. Mesto je stále domovom najväčšej komunity zoroastristov v Iráne. Staroveké pamiatky spolu s vplyvom rôznych náboženstiev dávajú mestu príjemnú relaxačnú atmosféru. O prehliadku mesta sa nám postaral mladý Iránec, prihovoriaci sa nám spontánne na ulici. Vďaka nemu sme si mohli pozrieť zákutia, na ktoré by sme sa inak veľmi ťažko dostali. Komická situácia nastala, keď náš sprievodca identifikoval podľa reči dvoch proti nám idúcich nemeckých turistov. Bez zaváhania zdvihol svoju pravicu a pozdravil ich výkrikom „Heil Hitler!“. Potom sa otočil k nám a bezbranne podotkol: „Počul som, že Hitler zabil v Európe veľa ľudí!“ Bolo nám hneď jasné, že jeho informácie o dianí v Európe nie sú práve najaktuálnejšie. Večery sme trávili v spoločnosti teheránskych študentov, neustále zdôrazňujúcich konzervatívny ráz Yazdu. Dozvedeli sme sa, že keď pred tristo rokmi trpel Yazd hladomorom, jedným zo zdrojov obživy sa stali aj perzské mačky. Preto obyvateľov Yazdu zvyknú prezývať aj ako ,,mačkožrúti“. Oveľa vyššia uzavretosť yazdských panien by sa dala považovať za cnosť z núdze, keďže yazdským slečnám možno často pobadať popod nos tiahnuci sa ,,fúzový vejárik“. Dievčatá sa v Iráne môžu vydávať už od deviatich rokov. Pätnástky sú už za horizontom. Z Yazdu sme sa vybrali stráviť posledné dni v Isfaháne spolu s našimi moslimskými priateľkami. Odtiaľ sme odleteli do Teheránu, kde sme o polnoci vyrazili späť do 21. storočia. Cestou som mal dosť času premýšľať o tom, čo som videl. Iránska realita bola trocha iná, ako som očakával. V mojich predstavách rozprávková piesková krajina je v skutočnosti ekonomicky vyspelá spoločnosť, čo je paradoxné vzhľadom na nízku mieru informácií, ktorú majú Iránci o okolitom svete. Informácie v médiách bývajú dosť často účelovo selektované a skresľované, každý Iránec má však slobodný prístup k internetu, ktorý je však na miestne pomery stále dosť drahý. Problémom obyvateľov Iránu zďaleka nie je nosenie čadru na hlavách žien či zákaz konzumácie alkoholu, ako by sa zjednodušene mohlo zdať z pohľadu Európana. Ženy v Iráne pôsobia oveľa slobodnejšie ako v iných moslimských krajinách. Bežne riadia automobil, pracujú v obchodoch, bankách, či na úradoch. Mnohoženstvo je síce samotným islamom tolerované, zakázané je však štátnymi zákonmi. Verejná poprava, ktorá sa konala práve v čase našej návštevy, bola však prvou po niekoľkých rokoch, vykonaná kvôli extra brutálnej vražde belgických pedofilov, inak sa inštitút trestu smrti už dlhé roky vôbec nevyužíval. Snahy reformistov čoraz väčšmi otvárať svoju krajinu svetu sú sympatické. Držím im palce a dúfam, že im to vyjde. No zároveň treba dodať, že nikomu nemožno nanucovať typ slobody, o ktorú si neprosia.