Chvíľa a miesto
Medzi zlatokopmi panovala mienka, že kto chce zbohatnúť, musí sai ocitnúť v pravej chvíl na správnom mieste. Onú pravú chvíľu a správne miesto mnohí márne hľadali celý život. Aj osadníci Nového sveta sa hnali z oceánskych lodí, len aby boli v pravej chvíli na správnom mieste. To sa však na rozľahlom kontinente neľahko hľadalo. Pohyb z planiny do hôr a z hôr na planinu sa v živote prišelcov natoľko udomácnil, že sa stal dedičným pre nasledujúce generácie. Priateľ z Pennsylvánie si zaspomínal na mladosť. Dlhé roky bývala jeho rodina v karavane a kým vraj zmaturoval, otec sa pätnásťkrát sťahoval za robotou. Len čo sa zapracoval, fabrika skrachovala a otec musel s rodinou putovať na iné miesto, až sa po dobrých 20 rokoch usadil v dome so záhradkou.
V kočovníctve Američanov sa zakorenila nevyhnutnosť vlastniť auto. Hromadná doprava vlakmi a autobusmi, na akú sme zvyknutí v Európe, tam nejestvuje. Sieť železníc sa nerozširuje, tu má každý auto, dom si postaví, kde sa mu zachce, veď autom sa ľahko dostane do roboty, či supermarketu. Ulice osád a mestečiek sú ľudoprázdne, nevidno živej duše, až sa strachujete, že tu ľudia vymreli. Na diaľnici vás zase opantá pocit, že v Amerike nie sú ľudia, ale len autá. V Avone (New Jersey) som vyšiel na Vianoce na ulicu, že sa prejdem. Zrazu vedľa mňa spomaľuje policajné auto. Policajt si ma obzerá ako podozrivého, zastane a pýta sa, či nepotrebujem pomoc. Predpokladal, že pešo môže ísť po zasneženej ulici iba človek, ktorému ukradli auto, alebo ho postihla iná pohroma.
Doma som zvyknutý šoférovať „za jazykom“. Ak prídem do neznámeho mesta, vytrčím z auta hlavu a dakoho sa spýtam, kde je tá či oná ulica. V Amerike musíte poznať čísla ciest a výjazdov, aby ste dorazili do cieľa. Omyl v húfe áut vás dakedy oberie aj o hodiny. Tam sa niet koho spýtať, kadiaľ. Na autostrádach vládne rýchlosť, napätie a nervozita. Často sa dočítam v novinách, že dakomu pri tom povolili nervy. Dve dámy sa pochytili len tak očami, potom si začali búchať na čelo a vrešťať. Vyšli z áut, že si to „vysvetlia“. Tá zúrivejšia, matka dvoch detí, vytiahla pištoľ a protivníčku, tiež matku dvoch detí, skolila. Ostali po nich štyri polosiroty, dve natrvalo, dve najmenej na desať rokov, kým si ich matka neodsedí vo väzení trest.
V Amerike treba byť v pravý čas na správnom mieste, iba nie, preboha, tam, kde si zúfalec utišuje nervy pištoľou.
Bieli nie sú vládcami sveta V Etiópii som poznal mnohomiliónový kmeň Oromov, ktorí si dorobili chlieb, no vládcovia mu určili osud treťotriednych občanov. Vládnúcimi 30-miliónovej Etiópii boli Amharčania, ktorých boli štyri milióny. Amharčinu určili za jediný vyučovací jazyk v krajine. Utláčaní Oromovia žili väčšinou na vidieku a deti z trucu neposielali do amharskej školy. Derviš ich naučil čítať korán, pásli kravy, pracovali na gazdovstve a tam sa nehovorí o histórii, filozofii, ani o matematike. Dievčatá chudobných rodín impéria Kráľa kráľov odchádzali do miest a venovali sa najstaršiemu z remesiel. Keď sa finančne pozviechali, odišli do vzdialeného kraja, vydali sa a žili počestným životom.
Pred l5 rokmi som v našej televízii videl film americkej produkcie Anjelské mesto. Agent vyhľadával na ulici nezamestnaných a lákal ich do vysnívaného mesta. Ústredná postava filmu sa tam dostala i s celou rodinou. Hneď za bránou zistili, že sú v lágri obohnanom vysokým plotom a stráženom pištoľníkmi. Stali sa otrokmi… Film sa skončil vzburou, spravodlivosť zvíťazila, no ja som si nevedel odpovedať na otázku, či je po vyše sto rokoch od zrušenia otroctva v USA čosi také možné. Priateľ, Američan, mi potvrdil, že je. Zišli mi na um pôvodní domorodí obyvatelia. Nikde sa nedočítam, koľko Indiánov žije v rezerváciách, a v súvislosti s nimi nik nepretriasa zákon o práve používania jazyka národnostných menšín. Na svete sa poskytuje viac peňazí na záchranu ohrozených živočíšnych druhov ako na pomoc etnikám, ktoré sa nie vlastnou vinou stali pre iných nepohodlné.
My belosi sa vari od stvorenia sveta nadúvame, že sme určení mu vládnuť. Celé desaťročia sme žili v klamlivom presvedčení, že nás farební síce dokážu predbehnúť na krátkych tratiach, ale na dlhých a v technických disciplínach nie. Pracoval som v Etiópii, keď Abebe Bikila vyhral maratónsky beh na olympiáde v Ríme. Potom zavítal i do Harare, kde som mal česť sa s ním stretnúť. Aj s Mamom Wouldom, zlatým v behu na desať kilometrov. O dve desaťročia otŕčali päty chudobní chlapci Afriky, vytrénovaní na pastierskych chodníkoch, bielym bežcom na takmer na všetkých atletických tratiach. Športovú slávu Ameriky dnes šíria najmä Afroameričania. Iba im dajte chlieb a možnosť trénovať, oči vytreštíte, čo dokážu. A nielen v športe.
Demonštrácia pri Sladkej láske V meste Churchville žijú v zhode presbyteriáni, baptisti, katolíci, luteráni a zopár mormonov. Všetci ďakujú nebesiam za prekrásne jazero Sweet love (Sladká láska), ktoré jedným zo svojich ramien vbieha až k námestiu s Nebeským parkom. Starší Churchvillania si tu v tichosti radi zaspomínajú na prvé lásky. Radi sem s nimi chodievajú aj vnúčatá, ktoré sa odpútajú od dedka či babky, pohrúžených na lavičke do spomienok. Keďže sú bez dozoru, usilovne zbierajú v parku psie hovienka a šúľajú z nich guľôčky. Churchvillanov znepokojilo, že pláž pri jazere čoraz častejšie vyhľadávajú homosexuáli a bezočivo sa za bieleho dňa obchytkávajú, čím vzbudzujú pohoršenie. Dohodli sa, že treba zmobilizovať všetkých poriadnych občanov. Netušili, že aj gayovia a lesbičky chystajú demonštráciu, aby si vydobyli právo verejne prejavovať svoju sexuálnu náklonnosť.
Počestní mešťania nakreslili na transparenty nahé ženy s čertovskými rožkami a chvostom, čím prejavili, za čo majú lesbičky. K pohlavnému prirodzeniu gaya nakreslili zase nôž. Za mrku sa mestečko zaplnilo demonštrantmi z blízkeho i ďalekého okolia. V parku rozložili ohne a hneď všade rozvoniavala pečená kuracina a klobásy. V pološere opodiaľ sa pri iných ohništiach uvelebili homosexuáli a tiež čoskoro maškrtili na smažených dobrotách. Po sýtom jedle, keď si zahášali smäd pivom, ba črpli si do pohárikov aj škótskej, si homosexuáli mysleli, že tí ostatní patria k nim. Tí ostatní by boli dali dušu za to, že všetci sú tu preto, aby očistili mesto od zvrhlíkov. Lenže noc je dlhá a v parku plnom vravy a potrundžených sa nedalo spať. Gayovia ani lesbičky sa nepúšťali do ľúbostných hier, nádeje vkladali do zajtrajšej demonštrácie, a tak pálenkou núkali ostatných. „Zvíťazíme,“ oduševňovali sa. „Musíme, aj keby sme mali použiť päste!“ dostali odpoveď.
Pred úsvitom sa ochladilo, zhromaždení drkotali zubami, dreva už nebolo, preto použili na oheň transparenty s rohatými lesbičkami a vymiškovanými gaymi. Keď to zhorelo do tla, lesbičky obetovali papierové blúzky s veľkým otvorom na prsníky a sukne, ktorými by nezakryli svoje pohlavie ani pred slepými. Gayovia podporili oheň povrazmi, ktorými sa tu chceli nahí zviazať, aby verejne dokumentovali, že k sebe patria. Spálili aj tucet plagátov s ľudskou hlavou a somárskymi ušami, ktorými zosmiešnili svojich odporcov. Ani jedni, ani druhí nestihli spáliť všetky rekvizity, zopár si nechali, len nik sa už nikdy neozvie, ako sa dostali na jednu kopu.
Ráno mešťanosta vyzval rozhlasom na demonštráciu. Najoddanejší z tých v parku sa vrhli na rekvizity a postavili sa na čelo skupín, ktoré sa vytvorili na námestí. Z chodníkov hrmeli pokriky proti lesbičkám a gayom. Hlavný organizátor demonštrácie za mravnosť si nevšimol, že na transparte, čo niesol nad hlavou, sa usmieva ľudská hlava s oslími ušami. Začudoval sa, že ktosi hodil paradajku, ktorá sa mu rozpleskla na čele. Ďalšia zasiahla bradu aktivistu za práva homoseuálov, ktorý držal v rukách plagát s nahým chlapom a nožom pri pohlavnom úde. Nasrdený sa vrhol k chodníku a zasiahol transparentom mládenca, čo bol na dosah, a bil ho, kým transparent neroztrhal. Vysvitlo, že sa vyvŕšil na gayovi.
Na námestí sa zrazu rozlietali paradajky, jablká, slepačie vajcia a keď sa minuli, znepriatelení siahli po kameňoch, plechovkách s kokou, v povetrí švihali žrde z transparentov. Bili sa hlava-nehlava a každý si bol istý, že tlčie protivníka. Keď ktosi vyhodil do povetria fľašu so zapálenou horľavinou, z ktorej sa chrlil plameň ako drakovi z papule, mešťanosta zo strachu, aby rozzúrený dav nepodpálil drevené domy, privolal požiarnikov. Tí vzápätí šľahali prúdmi vody demonštrantov, až ich rozohnali. Celý deň si potom spolu sušili na trávniku v Nebeskom parku zmáčané šaty, navláčili dreva a z roštov na ohniskách sa opäť šírila vôňa grilovaných kurčiat. Opäť sa všetci potrundžili a dlho do noci tancovali na brehu jazera Sladká láska.
Národ na futbalovom štadióne Mongoli zo športu obľubujú najmä pasovanie. Tri-štyri rodiny žili v komunite. Keď sa ich čriedy pásli na lúkach, mládenci jazdili na koňoch, alebo sa pred jurtou pasovali. Loptové hry im boli cudzie. Veď kdeže by sa našli chlapci do futbalovej jedenástky? Dvojice na pasovanie vždy boli. Keď sa dvaja nahli proti sebe a rozmýšľali, aký hmat použiť, aby súpera zdolali, hneď sa všetko živé vyhrnulo z júrt a každý zo zápasníkov mal sekundantov. Víťaz vystrel ruky, napodobňujúc letiaceho orla zakrúžil okolo porazeného a ten, skloniac hlavu, prešiel mu pod vystretým pravým ramenom.
Američania milujú svoj futbal. S naším má spoločné len to, že sa hrá s loptou. No tá ich je vajcovitá. Miestni levi hrajú na štadióne v Centre Hall, meste so stotisíc obyvateľmi, štadión má stotisíc sedadiel. Zápas býva zväčša v sobotu a stáva sa pre obyvateľov celého okolia sviatkom. Od rána sa zbiehajú autá k štadiónu. Na päťdesiattisíc i viac áut treba priestor. Okolité firmy majú vyhradené miesta na karavany, slúžiace ako bufety pre svojich zamestnancov.
Levi sa mali v zápase stretnúť so Škorpiónmi z Michiganu. Skalní rátali s bodmi za jasné víťazstvo, no prerátali sa. Bill Brown, najlepší strojca víťazstiev, nenastúpil. Mal dištanc, lebo vraj opitý napadol v bare policajta. Bez robustného mládenca akoby z čokolády a rýchleho ako blesk domáci zápas prehrali. V Iowe vyšli s tamojšími diablami na posmech a ďalší zápas so žrebcami Indiany navštívilo len 20 000 divákov. Klub prišiel o milióny dolárov. Parkoviská zívali prázdnotou, karavany so štedrými dobrotami neprišli a v šiatroch núkali iba ostarnuté hamburgery. Celý šíry kraj zaľahol smútok ako po ničivom zemetrasení. Policajta na štadióne som sa spýtal, či nevie, prečo nehrá Bill Brown. Odvetil mi, že ten vagabund sa na štadióne dlhý čas neukáže. Pôjde do väzenia.
V novinách sa objavilo, že policajt, ktorého údajne Brown nakopal do zadku, bol vtedy mimo služby, čo veľmi podporilo sympatie fanúšikov levov k Billovi. Schyľovalo sa k dôležitému zápasu s pirátmi Wiskonsinu. Kto zvíťazí, postúpi do finále Východnej konferencie. V novinách som zrazu s prekvapením čítal, že potýčku v bare vyvolal policajt, lebo sa osopil na pokojného Browna s tvrdením, že levi hrajú pod psa, akoby sa pred zápasom nadžgali hamburgermi so skysnutým kečupom. Bill vraj nemohol takúto urážku zniesť. Miestne noviny, ktoré pravidelne informovali o konflikte s policajtom, sa míňali každý deň ako voňavý chlieb. Redakcia vypátrala od svedkov, ktorí si neželali byť menovaní, že nie opitý Brown napadol triezveho policajta, no opitý policajt fyzicky surovo zaútočil na miláčika divákov.
V sobotu od skorého rána sa hrnuli autá k štadiónu. Kuchári grilovali prasiatka i kurence, na stoly pri karavanoch kládli misy so studenými jedlami a debny s chladeným pivom, vínom a kokou. Keď som si poriadne zajedol, policajta na obchôdzke som sa len tak zo špásu spýtal, či nastúpi Brown. „Pán Brown,“ upozornil ma. „A prečo by nemal hrať?“
Levi začali boj s pirátmi múdro: loptu smerovali na Billa a ten s ňou utekal ako skutočný lev s korisťou za prvú čiaru na strane súpera a získal body. Darmo sa piráti vrhali naňho, Bill sa vždy vyšmykol z obkľúčenia. Diváci burácali, dychovková kapela spustila rezkú melódiu. Ale triumf sa ešte len začal. Lopta sa dostala do Billovych rúk, hrdina ju hodil medzi vysoké žrde súperovej bránky. Diváci vstali a tlieskali, prevolávajúc na slávu Billa Browna. Veď sa pričinil o postup, štadión bude opäť aplnený do posledného miesta. Vzápätí na oblohe zakrúžilo športové lietadlo a za ním sa zabelela stuha s nápisom Bill Brown. Domáci boli na piedestáli slávy a súper na kolenách. Už sa nezmohol na odpor, lebo levi prihrávali lopty nezadržiteľnému Billovi a ten zvyšoval počet víťazných bodov.
Nuž, nechcel by som byť v bare policajtom, keď si tam Bill popíja svoj drink a nahnevá sa. Ten si môže dovoliť vyzauškovať aj samotného šerifa, nieto obyčajného seržanta.
Áno a Nie V Harare som bol svedkom rozhovoru etiópskeho učiteľa s americkým. Etiópčan Ameriku označil za diabolskú Úniu, za rakovinu, ktorú treba radikálne vyoperovať, lebo zahubí celý svet. Po hodine skrútil reč a Američana sa spýtal: „Nemohli by ste mi pomôcť dostať sa do USA a natrvalo sa tam usadiť?“
Amerika ma fascinuje svojou rozlohou a rozmanitosťou. Wyoming mi pripomína mongolskú step, Nevada zas Saharu, Arizona je kópiou afrického buša, New Hempshire akoby z oka vypadol najkrajšej vrchovatej časti Slovenska, Oklahoma sa podobá na naše dolniaky. Páči sa mi, že Američania sú hrdí na Úniu, mnohí si však namýšľajú, že sa za jej hranicami končí svet. Nenamietam proti tomu, že milujú autá, no nepáči sa mi, že sa v päťmiestnom tátošovi vezie iba jeden. Pritom si neuvedomuje, že občania USA netvoria ani desatinu ľudskej populácie, ale spotrebúvajú viac ako polovicu svetovej energie. Jeden Američan zasviní ovzdušie výfukmi plynov auta tisícnásobne viac ako priemerný obyvateľ zemegule. Je ich vecou, že obedujú hambuger s kokou, no toto menu nanucujú celému svetu. Nevyčítam im, že majú radi filmové krváky, ale nimi zaplavujú planétu. Páči sa mi, že jednostaj opakujú „Boh s vami“ a „Boh vám žehnaj“, no za najmocnejšieho boha považujú Dolár. Na človeka sa stále usmievajú, ale usmievajú sa aj vtedy, keď by mu najradšej vyrazili zuby. Skláňam sa pred ich umením, no nepáči sa mi, že s námahou akceptujú umenie iných, ktoré fascinovalo už vtedy, keď po Amerike behali iba bizóny.
Mocní vždy uplatňovali rozum sily, ale svetu aj im pomôže, keď uplatnia silu rozumu.
