Pavol Rusko. ANO, alebo nie?

Predstavte si, že ste predsedom politickej strany, už zopár mesiacov ste každý druhý, ak nie každý deň na obrazovke najsledovanejšej televízie, v prime-time, v role záchrancu investícií a tisíciek pracovných miest pre Slovákov a Slovenky, … a percentá vašej strany nie a nie sa odlepiť od dna. 4,4. Toľko percent voličských preferencií nameral pre ANO najnovší prieskum UVVM. Ktovie, či je to už dno alebo nás to najlepšie ešte len čaká. V každom prípade je to dosť na to, že sa situáciou v strane a otázkou „čo s tým“ zaoberalo aj samotné predsedníctvo ANO. Výstup z neho je štandardný, strana je jednotná, nikto nevystupuje ani zo strany ani z klubu a že vraj sa máme tešiť na novú liberálnu ofenzívu ANO. Pred pár dňami to vyzeralo a znelo úplne inak. Množili sa správy o vnútorných rozporoch v strane, o možnom odchode skupiny poslancov, najčastejšie sa spomínala Eva Černá. Tá sama kritikou do vlastných radov a stúpajúcou frustráciou z politiky nešetrila. A asistoval aj večný rebel Lintner. Vraj by strana nemala problémy zametať pod koberec, ale riešiť v diskusii a vyvodzovať aj personálne závery. Voľby do Európskeho parlamentu, kde ANO, ako je známe, prepadla, boli tým bodom a udalosťou, kam sa sústredila kritika nespokojných. Voľby do EP však boli v prípade ANO len akýmsi vyvrcholením, tou poslednou kvapkou a zámienkou, ktorú kritici pomerov v strane využili. Problémy strany ležia, samozrejme, niekde hlbšie. Ležia už v procese prípravy a založenia strany, keď pomerne dlho nebolo jasné, či pôjde o sociálnodemokratický, sociálnoliberálny či liberálny projekt, ležia v spôsobe jej financovania, v štýle jej vedenia P. Ruskom, o ktorého metódach, keď na neho práve nesvietia reflektory kamier, hovoria len zasvätení. Tieto problémy ležia aj v prílišnom spoliehaní sa na mediálnu podporu najsledovanejšej televízie či v iných nesprávnych odhadoch a konkrétnych politických rozhodnutiach. V prvom rade však aktuálny problém ANO leží v lete roku 2003. Leto 2003 V tomto období sa až zázračne spojili záujmy predsedu ANO a predsedu SDKÚ. Jednému reálne hrozilo trestné stíhanie a druhý v nie celkom šikovne rozohranej hre na skupinku súrne potreboval politickú podporu v rámci koalície. Výsledkom bol odvtedy neohroziteľný koaličný blok SDKÚ-ANO a P. Rusko v kresle ministra hospodárstva. Niekde v tomto bode a období odišla do stratena liberálna politická línia ANO. Kým v spore o interrupcie ANO dokázalo ísť na hranu a aj pohroziť odchodom z koalície, od leta 2003 nastúpilo už ANO nové. Nielenže od tohto momentu sme už žiadne zásadnejšie spory ANO a vyhrážky vystúpenia z koalície nevideli, čo je pre stranu podstatnejšie, od nástupu P.Ruska na post ministra hospodárstva tvorilo 95 % mediálneho pôsobenia tejto strany práve a skoro výlučne pôsobenie predsedu ANO ako ministra hospodárstva. Investícia Hyundai-KIA mala byť tou témou, ktorá zabezpečí popularitu tak ministrovi a predsedovi strany, ako aj následne strane samej. Dnes sa však ukazuje, že aj napriek neuveriteľnej mediálnej podpore najsledovanejšej televízie, ktorá by snáď mohla vojsť aj do učebníc mediálnej manipulácie, tento plán nefunguje. V rovnici: veľkoinvestícia a pracovné miesta + minister hospodárstva, opakovane a opakovane prezentovaný televíznym divákom v role bojovníka za pracovné miesta tisícov Slovákov a Sloveniek = nárast popularity ministra a predsedu strany = nárast voličskej podpory strany, tak v tejto rovnici to niekde vážne nefunguje. A pritom zo samotnej logiky veci by to fungovať malo, veď čo už môže byť na Slovensku vnímané pozitívnejšie ako tvorba pracovných miest? A veci by nemali škodiť ani komplikácie investície so skupovaním pozemkov. P. Ruskovi len vytvárajú priestor opakovane a opakovane vystupovať v médiách ako bojovník a záchranca investície a pracovných miest pre ľudí na Slovensku. Keď sa mu do cesty stavajú také kontroverzné mená ako Flašík či Kočner, no čo by si mohol priať viac. Na druhej strane, štýl a vystupovanie, ktorým sa minister hospodárstva už viackrát verejne prezentoval, prehnane suverénny a arogantný, ten celkom jeho popularite a takisto projektu investície určite nepomohol. Práve tento okázalý štýl a preexponovaná mediálna aktivita ministra už v predpolí investície boli pravdepodobne jednými z dôvodov, prečo sa investícia dnes tak kvalitne komplikuje. A pritom by sa asi stačilo opýtať a pozrieť, prečo takéto problémy neboli pri investícii PSA Peugeot Citroen pri Trnave… Žeby lepší politický manažment investície? Žeby lepší minister? V ANO sú, samozrejme, ľudia, ktorí si už dávno uvedomili, že cestou KIA či dostavbou Mochoviec a privatizáciou elektrární, teda výlučne cestou pozitívnej prezentácie predsedu v role ministra hospodárstva, to asi nepôjde. Určite už dlhšie neboli spokojní s tým, že boli zredukovaní do rolí nemých a nesvojprávnych figúrok v politickej hre svojho šéfa. Lenže ako tento problém vyriešiť, keď šéf je taká silná osobnosť a stranu má pevne v rukách? A navyše, to posledné, čo má politická strana robiť, keď sa začne potácať na hranici 5 %, je začať sa verejne zaoberať sama sebou. „Čo sme urobili zle“, „kde sú problémy“ a hlavne „kto je problém“ a tak ďalej a tak podobne. Hotová cesta do politického pekla. Ako má volič strane veriť, že bude vedieť riešiť jeho problémy, keď nie je schopná riešiť ani problémy svoje? Tieto základy ovládajú už aj politici-začiatočníci. Ovládajú ich, pravdaže, aj Lintner a Černá. Na druhej strane však potrebovali vyvinúť na predsedu tlak a keďže, samozrejme, vedia, že len diskusiou a konštruktívnou kritikou na vnútrostraníckych grémiách veľa nedosiahnu, najefektívnejšia cesta vytvorenia tlaku na predsedu je cez médiá a verejnosť. Aj predseda totiž veľmi dobre vie, že spory v strane riešené na verejnosti – to je niečo, čo potrebuje najmenej. Ako ďalej? Reči P. Ruska o spájaní stredopravých strán smerom k voľbám 2006 neboli, samozrejme, náhodné. Predseda ANO testoval pôdu. Jednoducho povedané, ANO tečie do topánok, a tak hľadá záchranu. Lenže problém je to aj pre vládnu pravicu ako celok. Ak by chcela vládnuť po budúcich voľbách v podobnom zložení, nemôže sa jej stať, aby vypadol čo i len jeden článok. Z pohľadu pravice je teda jeden silný stredopravý „reformný“ blok do volieb 2006 nie úplne nelogický. Lenže je tu opäť problém, už skoro tradičný – osobné vzťahy a spory. Dzurinda, Martináková, Rusko a Opaterny v jednom bloku, ktorý by sa mal na všetkom dohadovať … to by asi nešlo. Aj z pohľadu osobných vzťahov a takisto preto, že SDKÚ a SF si voľby 2006 trúfajú zvládnuť samostatne, je Ruskov plán zatiaľ utópiou. Ak teda SDKÚ nebude k voľbám výraznejšie klesať, a schopnosť tejto strany prežiť akýkoľvek škandál bez väčších strát hovorí skôr v prospech opaku, potom sa bude musieť ANO alebo spájať so Slobodným fórom, alebo to bude musieť zvládnuť sama. Posledné predsedníctvo strany vyslalo signál, že ANO na to v každom prípade má. A recept? Okrem nevydareného uvedenia nového šéfa komunikačného odboru, od ktorého „si strana sľubuje nárast preferencií“ … (snáď od toho, že bude riešiť problémy ľudí, a nie od nástupu nového komunikačného manažéra), okrem toho to má byť oveľa dôslednejšie reagovanie na čoraz konzervatívnejšiu agendu KDH. Opäť chyba. Len reagovať na politiku súpera, čo ako dôsledne, to na dvíhanie preferencií zväčša nestačí. Na prerazenie do pozornosti verejnosti a výraznejší nárast a stabilizáciu verejnej podpory treba vlastnú agendu, vlastné témy, vlastné iniciatívy, vlastné riešenia a tie opakovať, opakovať a opakovať. V každom prípade by sme sa teda mali tešiť na druhý polčas vládnutia, plný sporov ANO vs. KDH či opačne. Má to logiku, konflikt najlepšie zabezpečuje mediálny priestor a konflikt najlepšie obnažuje hrany a profil strán, cez ktorý sa strana pre svojich potenciálnych voličov dostatočne odlišuje a zviditeľňuje. Stratégia je teda správna a už aj prax, interrupčný spor ukázal, že tadiaľto niekde vedie cesta. Problémom však je, že pri stratégii a teórii sa to aj končí. Všetci fanúšikovia súčasného vládneho záprahu môžu ďalej pokojne spávať. Žiadne vážnejšie vládne krízy, nieto ešte reálne hrozby rozpadu koalície, nehrozia. Zo strany ANO to totiž budú predovšetkým virtuálne hry pre oko diváka, voliča. Nehovorím o virtuálnych hrách konkrétnych politikov či poslancov alebo poslankýň ANO, tým ich úprimné liberálne presvedčenie a z neho vyplývajúcu politickú agendu upierať netreba. Hovorím o oficiálnych rozhodnutiach a výstupoch politiky strany. Je viac ako jasné, že nech sú spory s KDH predprogramované, nech má byť ohlásená liberálna ofenzíva myslená úplne vážne, je isté, že ANO ani budúce dva roky stabilitu koalície vážne neohrozí, presne povedané, nikdy spor nedotiahne do reálnej hrozby rozpadu koalície. Na to sa jej predsedovi v kresle ministra hospodárstva, so všetkými možnosťami, ktoré tento post ponúka, páči až primoc. Motív zotrvania pri pákach moci, tak vládnej, ako aj ekonomickej, bude v ANO vždy silnejší než ideové a principiálne pozície. Pretože o týchto zásadných veciach bude pravdepodobne rozhodovať v prvom rade predseda. A tak ani do budúcnosti nie sú vnútorné rozpory a napätia v ANO vylúčené. Možno sa to dokonca dostane až tak ďaleko, že taký Lintner s Černou po treťom, štvrtom spore, v ktorom ANO nakoniec ustúpi KDH, definitívne rezignujú a ANO stratí ďalších poslancov. Viac pravdepodobné však je, že potrebnú stabilitu si klub zachová aj naďalej. Tak to predurčuje spôsob, ako bola strana založená, financovaná a ako je vedená jej silným predsedom. Ale je možné, že rebelov naozaj podceňujeme. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO