Päť vojen premiéra Blaira

Len málo britských premiérov 20. storočia možno spájať s rozoznateľným druhom zahraničnej politiky. Macmillan, Wilson, Callaghan, Major – ani jeden z nich nemal mimoriadne originálny pohľad na úlohu Británie vo svete. Thatcherová hrala s Ronaldom Reaganom a bojovala proti Bruselu, to sa však len ťažko dá považovať za koherentnú zahraničnopolitickú doktrínu. Tony Blair prebral krajinu s nulovými skúsenosťami v zahraničnej politike a, očividne, len malým záujmom o ňu. Je preto zaujímavé, že sa mu podarilo vyvinúť rozoznateľne „blairovskú“ zahraničnú politiku, ktorá šla niekedy proti názorom ministerstva zahraničných vecí a záležitostí Commonwealthu. *** Blairovým najšpecifickejším postojom je, že Británia by mala byť pripravená na vojenské zásahy v krajinách, a to v prípade, ak je to možné a ak pre akciu existuje silné etické zdôvodnenie. Preto viedol Blair, v snahe predísť etnickým čistkám, krajiny NATO pri bombardovaní Srbska v roku 1999, v roku 2000 poslal do Sierry Leone britské jednotky, aby ukončili krvavú občiansku vojnu, a zúčastnil sa na útoku v Afganistane v roku 2001, vedenom Spojenými štátmi, aby krajinu vyčistil od al-Káidy. Keď Blair vo svojom prejave v Chicagu v apríli 1999 určil kritériá, ktoré mali ospravedlniť humanitárne intervencie, nekonzultoval to predtým s ministerstvom zahraničných vecí. Mnohí diplomati (a právnici) boli zhrození nad postojom, ktorý pokladali za naivný idealizmus. Druhou základnou myšlienkou blairovskej zahraničnej politiky je snaha vyvážiť silný atlantizmus záväzkom voči Európe. Z Británie sa má stať vedúci člen EÚ, cieľom jej európskej politiky je urobiť z únie navonok hľadiaceho a efektívneho aktéra. Zároveň však Británia má ostať verným partnerom USA, ktorý Washingtonu pripomína, že multilateralizmus a spolupráca so spojencami sa vyplácajú. Blair nie je prvým premiérom, ktorý o Británii hovorí ako o „moste“ medzi Európou a USA. No zdôrazňuje to mimoriadne silno a trvá na tom, že Londýn sa musí vyhnúť situácii, keď si bude musieť vybrať medzi európskymi a atlantickými väzbami. *** Jeho diplomacia sa pred vojnou v Iraku riadila týmito dvoma ideami. Podľa neho bolo morálne správne zvrhnúť krvilačný a utláčateľský režim. No keďže medzinárodné právo takéto ospravedlnenie útoku nepozná, musel hľadať iné príčiny – napríklad nerešpektovanie rezolúcií OSN Saddámom Husajnom a hrozbu zbraní hromadného ničenia. Nebolo to neúprimné – denníky Paddyho Ashdowna odhaľujú, že Blairova obsesia Saddámovými zbraňami hromadného ničenia siaha až do roku 1997. Po 11. septembri 2001 Blair súhlasil s Bushovom, že terorizmus a zbrane hromadného ničenia nejakým spôsobom spolu súvisia. Blairovo rozhodnutie v prípade Iraku odráža aj jeho atlantický postoj. Podľa neho, ak by Amerika konala osamotená, bolo by pravdepodobnejšie, že poškodí záujmy Británie a Európy. Verí, že ak Londýn verejne podporuje Washington, získava mu to v zákulisí vplyv na jeho politiku. No rozhodnutie ísť do vojny zrútilo väčšinu z európskej časti Blairovho mosta. Chcel sa vyhnúť voľbe medzi Európou a Amerikou, no nakoniec si vybral tú druhú. Zapojenie sa do vojny po boku USA a odmietnutie skorého prijatia eura výrazne poškodilo jeho vplyv a reputáciu v mnohých častiach starého kontinentu. V prvých piatich rokoch Blairovej vlády jeho vplyv rástol. Jeho výrečnosť a konštruktívny tón, ktoré kontrastovali s malichernou kritikou a sťažnosťami predchádzajúcich konzervatívnych vlád, a jeho návrhy politík, ako obranná iniciatíva zo St. Malo a Lisabonská agenda ekonomickej reformy, mu pomohli stať sa jedným z hlavných európskych lídrov. *** Napriek tomu, že niekoľko vlád EÚ a väčšina pristupujúcich krajín podporovali USA a Britániu v otázke Iraku, Blair svoju pozíciu stratil. Na celom kontinente je verejná mienka väčšinou nepriateľsky naladená voči britskému postoju. Blaira považujú za amerického pudlíka – a nielen vo francúzsko-nemeckom jadre. Navyše Francúzsko a Nemecko obnovili svoju alianciu a opäť sa ujali vodcovskej úlohy v Európe. V mnohých oblastiach spolupracovali a postavili sa proti britskej politike – napríklad pri reforme poľnohospodárskej politiky či nových inštitúciách európskej obrany. Veci v Iraku nešli podľa plánu. Blair nedokázal kľúčové európske vlády presvedčiť, aby podporili Busha, nedokázal dosiahnuť prijatie ďalšej rezolúcie OSN, ktorá by invázii poskytla krytie, a po víťazstve nedokázal presvedčiť Busha, aby OSN dostala takú rolu, ktorá by zabezpečila ochotu ostatných krajín poskytnúť jednotky a peniaze. Zbrane hromadného ničenia sa nenašli a Pentagón sa ukázal nedostatočne pripravený na riadenie krajiny. V mesiacoch pred irackou vojnou mal Blair len malú kontrolu nad správaním sa USA, Ruska, Francúzska a Nemecka, ktorých akcie rozbíjali Západ. No Blair, jeho ministri a poradcovia musia prebrať časť zodpovednosti za diplomatické zlyhania zo začiatku roka 2003. Všetci verili, že sa podarí podpísať ďalšiu rezolúciu OSN. Ak by pochopili, že nemecká podpora Francúzska urobila Chiraca odvážnejším, a tak bol potom s Putinom pripravený vetovať ďalšiu rezolúciu, Blair by sa o ňu tak dlho neusiloval a neutrpel by takú ponižujúcu diplomatickú porážku. *** Blair môže ostať premiérom ešte niekoľko nasledujúcich rokov. No prežije rozoznateľne blairovský druh zahraničnej politiky? Vzhľadom na problémy, ktoré priniesol Irak, je nepravdepodobné, že podporí nejaký ďalší americký preventívny útok, ak sa Bush rozhodne pokračovať proti niektorému ďalšiemu darebáckemu štátu. Keď sa však objaví ďalšia dostatočne veľká humanitárna kríza, Blairova vláda môže do nej opäť poslať vojenské jednotky. A čo jeho ambícia viesť Európu a pôsobiť ako transatlantický most? Dovtedy, kým Európa ostane rozdelená na „starú“ a „novú“, nebude môcť ani jedno z toho. Bude musieť tvrdo pracovať, aby obnovil britské meno na kontinente a prekonal rozdiely. Pomohlo by, ak by začal hovoriť iný príbeh britskej zahraničnej politiky: ministri málokedy poukazujú na to, že vo väčšine kľúčových otázok – Kjótsky protokol, Medzinárodný trestný tribunál, dohody o kontrole zbrojenia, Irán a blízkovýchodný mierový proces – Briti zvyčajne stoja pri ostatných európskych štátoch, niekedy ani nie sú v jednom tábore s politikou USA. Blair tiež musí prísť s novými ideami v otázke európskej obrany, aby tak ukázal, že berie svoju vlastnú iniciatívu zo St. Malo vážne. Mnohí Európania predpokladajú, že vzhľadom na zhodu s USA v toľkých vojenských otázkach, Británia už neverí v úlohu EÚ v obrannej politike. Najdôležitejšie však je, aby Blair – napriek napätým vzťahom so Chiracom – našiel spôsob, ako zblížiť britské a francúzske názory na to, ako sa vysporiadať s americkou mocou. Ak sú obe vlády pripravené upraviť svoje postoje, nie je to nemožné. Francúzi sa budú musieť vzdať svojej inštinktívnej kritickosti voči USA a prijať konštruktívnejší postoj vo vzťahoch s Washingtonom. Chirac by mal prestať hovoriť o svete, ktorý je multipolárny, to slovo Američanov obťažuje a Európanov rozdeľuje, a namiesto toho zvýrazniť svoju podporu multilateralizmu. Aj Briti sa budú musieť posunúť niekde inde. Ak chce britský premiér oživiť európsku prestíž svojej krajiny, mal by sa opäť zamyslieť nad spôsobom, ako vyvažovať Európu a USA. Británia a Francúzsko by mali byť schopné podporiť myšlienku silnejšej Európy, ktorá väčšinou podporuje USA, no dokáže – v prípade životne dôležitých záujmov – povedať USA „nie“. Ak by Briti a Francúzi takýto kompromis akceptovali, Nemci a ostatní Európania by sa pridali. Spoločná európska zahraničná politika by sa stala reálnejšou, EÚ by sa stala silnejším a užitočnejším partnerom USA a Británia by mohla hrať tú rolu pivota medzi Američanmi a Európanmi, po ktorej Blair túži. Dnes to však vyzerá ako vzdialený sen. Plná verzia analýzy bola uverejnená na www.euractiv.sk Autor je riaditeľom Centre for European Reform Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.