Prvé, čo človek uzrie z Oventica, keď vystúpi z colectiva, je reklama na revolúciu. Ide o obligátny pútač kokakoly, nad ktorým je ešte jeden väčší, ručne maľovaný, a na ňom sa skvie z jednej strany tvár Che Guevaru, z druhej Zapatu a na oboch zapatistické heslo: Nada para nosotros, todo para todos – Nič pre nás, všetko pre všetkých. Len si to tam tak stojí, hneď vedľa asfaltky, hodinu cesty od San Cristóbalu, otvorene, nebojácne, vyzývavo, ako keby desať minút odtiaľ ani neležala vojenská základňa. Tak to by šlo! (Ak si chcete predstaviť, aký dlhý nos sa tým ukazuje štátu, spomeňte si na cirkus, aký bol u nás za Mečiarovej vlády okolo maďarských tabúľ – a vynásobte si to asi tak päťdesiatimi.) Che a Zapata sú v Oventicu vôbec na každom kroku. Revolučné srdiečko vo mne až tak nadskakovalo! Lebo, viete, jedna vec je, keď visí socialistickorealistický El Che na nástenke školy čs.-kubánskeho priateľstva. To fakt nie je bohvieako sexy. Keď sa plamenným pohľadom pozerá zo steny v kutici západoeurópskeho študenta, to už je niečo iné. Ale najviac sa ráta, keď ho vlastnou, čo aj nešikovnou rukou namaľuje na drevenú stenu obyvateľ zapatistickej dediny. Kde som sa tam vzal Ako mi vlastne zišlo na um vydať sa za zapatistami? Kľukato. Na Silvestra 1994 som strávil veľa hodín rozhovorom so svojím novým a najlepším kamarátom. Obdivuhodne sme si rozumeli. Keď okolo tretej ráno odišiel, prepínal som bezmyšlienkovito televízor, až sa zrazu na obrazovke objavilo niekoľko maskovaných ľudí v uniformách. Že vraj nová ozbrojená skupina, čo sa vynorila v Mexiku a chce revolúciu. „Ach jaj,“ skormútil som sa, „tak tí vznetliví Latinskoameričania ešte stále nepochopili, že revolúcie nemajú zmysel. V lepšom prípade ich štát zničí a doplatia na to stovky či tisíce ľudí. A v horšom prípade – v tom horšom prípade vyhrajú. A to ešte len potom bude frmol…“ No čo, odpusťme mladému človeku, že nemal v hlave ešte celkom jasno. Veď si to ani len nepamätá poriadne. Keď zapatisti krátko po polnoci okupovali San Cristóbal, bolo u nás už sedem hodín ráno. Ale najmä, v deväťdesiatom štvrtom sme už so spomínaným kamarátom neboli priatelia ani noví, ani najlepší. No dovoľte mi v záujme pekného kontrastu troška básnickej licencie. Ten priateľ sa totiž volal Miro Beblavý a stal sa neskôr pravou rukou ministra Ivana Mikloša, zatiaľ čo mňa moja cesta zaviedla až k zapatistom… (Ne)kultúrny šok Svojím spôsobom sa táto história zopakovala aj v reáli. Lebo musím priznať, že sa mi pri pohľade na Oventic dosť zovrel žalúdok. Vedel som, že Chiapas je najchudobnejší štát Mexika (zapatisti by asi nežiadali „prácu, pôdu, príbytky, jedlo, zdravotníctvo, vzdelávanie, nezávislosť, slobodu, demokraciu, spravodlivosť a mier“, keby im to všetko nechýbalo), no vedieť a vidieť, priatelia, to nie je len rozdiel jedného písmenka. Že ako pozorovateľ budem žiť v primitívnych podmienkach, to som v podstate čakal. Ale aspoň po španielsky som sa mohol naučiť v relatívnom pohodlí, no nie? Od asfaltky síce viedla dolu svahom masívne vybetónovaná biela cesta, lenže už po dvadsiatich metroch sa skončila a ďalej pokračoval len zemitý svah, hnedý a hrboľatý ako hrčovitá haluz. Okolo tejto jedinej „ulice“ Oventica boli roztratené jednoduché drevené domce. Také šopy. Aj tých pár betónových budov bolo brutálne funkčných. Dojem zachraňovali – a musím priznať, že to sa im celkom darilo – len pestrofarebné nástenné maľby s najrozmanitejšími motívmi: od tých revolučných cez náboženské až po prastaré mayské. Neviem, čo som čakal, ale určite nie to, čo som videl. Možno som si myslel, že to bude tak nejako malebné, asi ako drevenice v skanzene. Lenže chudoba nie je malebná. Chudoba je prízemná, šedivá a škaredá. Malebná sa môže zdať iba tomu, kto v nej nemusí žiť. Sladká vôňa slobody A predsa mi v Oventicu bolo nakoniec tak dobre ako málokde. Áno, býval som v jednej z tých šôp s hlinenou podlahou a so stenami, cez ktoré škárami medzi doskami ustavične prefukovalo studené povetrie, spával na podomácky zhotovenej poschodovej prični, takej labilnej, že hore radšej ľudí nepúšťali, pil vodu dezinfikovanú ,,na kolene“ niekoľkými kvapkami jódovej tinktúry (tú sme hneď pokrstili na Ľudovú vodu – veď si ju ,,ľud“, teda my, dorábal vlastnými rukami… Aj keď treba priznať, že ani medzi nami neboli všetci natoľko revolučne zocelení, aby sa s ňou uspokojili. Istá prieberčivá deva napríklad túto žltkastú tekutinu s jemnou, ťažko identifikovateľnou príchuťou – Ako ťažko? Hovorím, bol to jód… – piť odmietala a dávala prednosť vode kapitalistickej, produkovanej The Coca-Cola Company), kúpal som sa v ľadovej rieke a chodil na záchod desaťminútovou prechádzkou. A bolo to skvelé. Náš ,,penzión číslo 5“, ako sa honosne nazýval, pôsobil zvnútra celkom útulne, vďaka policiam so stovkami kníh i vďaka kávovaru nášho učiteľa. Napriek mojim očakávaniam sme dokonca mali aj elektrické svetlo. Zhasínalo sa síce tak, že sa žiarovke vykrútil krk, ale svietilo sa. A tie záchody boli dokonca splachovacie! Oj, ký luxus – aj keď sa splachovali len kýbľom s vodou. Ale byť v Oventicu, to predovšetkým znamenalo byť na naozaj oslobodenom území. Nielen fyzicky, no oslobodenom i od stredoeurópskeho cynizmu, od toho večného „nejde to“. Človek si vykračuje po tej blatistej ceste, preskakuje jarčeky, usiluje sa nepotknúť na vytŕčajúcich skalách – a vtedy ho trkne, že je vlastne súčasťou histórie. Že je niekde, kde ľudia napriek všetkými farbami neónov propagovanému koncu dejín povedali už dosť – Ya basta! – a chytili veci do vlastných rúk. Ono to vyzerá tak obyčajne. Vtáčiky spievajú, blato sa lepí, hmla sa valí… A predsa to všetko patrí do svetodejinného pohybu… Takéto záchvaty ma chytali pravidelne, zhodou okolností obyčajne najmä cestou z tých záchodov. Čo s vyhranou revolúciou? Ale než som dospel do takéhoto stavu, trvalo to dosť dlho. Iba postupne som zisťoval, že vedľa som skôr ja ako zapatisti. Lebo toto povstanie bolo úplne naruby. Len si to predstavte – revolúcia, ktorá nechce uchopiť moc! Ja viem, reči o revolúciách dnes zaujímajú nanajvýš tak vymierajúcu civilizáciu, živoriacu po kanáloch na červenej planéte Marx. Ale ja som odmalička chcel byť kozmonautom, tak mi verte, že vo vzorkách tamojších hornín sa predsa len sem-tam nejaké to zrniečko pravdy nájde. Alebo aspoň otázky. Napríklad: Čo má urobiť revolučné hnutie vo chvíli víťazstva? Lebo ak chce naozaj slobodu, logicky by sa moci malo vzdať. A zároveň sa nemôže, ak mu je život čo len troška milý. Čo robiť, priatelia? Nemusíte ani trikrát hádať, ako to riešili boľševici. Keby sa to tak malo skončiť zakaždým, tak to radšej nechať Zimný palác Zimným palácom. Východoeurópske revolúcie v osemdesiatom deviatom, našťastie, sledovali inú cestu – aspoň zatiaľ. To zapatistické riešenie mi však pripadá najsľubnejšie. Zdá sa, že je naozaj niečím novým. Veď im aj politológovia nadávajú do „prvej postmodernej revolúcie“. Lenže ako Stredoeurópanovi mi bolo jasné, aké ľahké je nechať sa unášať predstavami, že niekde ďaleko za našimi humnami sa budujú vzdušné zámky. Koľkých intelektuálov takto kedysi uniesol Stalin! Niekedy aj doslova. Odkiaľ som mal vedieť, že sme to zase raz voľakomu nenaleteli? Tak som tam, keď sa mi jedného dňa naskytla príležitosť, v záujme nenaletenia radšej letel sám. Aby som videl na vlastné oči a nik mi na ne nenasadzoval ružové okuliare. Na tej príležitosti – stať sa mierovým pozorovateľom, ktorý dohliada na prímerie medzi vládou a povstalcami – si, pravda, musí človek aj trocha popracovať. Ak máte záujem, rád pomôžem… Neznesiteľná tiaž bytia vegetariána ,,Stúpa mi cholesterol, panebože, hej, stúpa mi cholesterol… Zapata žije, boj pokračuje, a mne stúpa cholesterol…“ El Mosaico Zapatista A veru má tá pesnička hlbokú pravdu! Keď som do Oventica dorazil, nijakovsky som nečakal, že budem môcť jesť, ako mi zobák narástol. Bol som preto príjemne prekvapený, keď si ma hneď v prvý deň označkovali ako vegetariána. Strava to bola dobrá, chutná, výživná – a po troch dňoch som jej mal plné zuby. Lebo odtiaľ potiaľ. Fazuľa trikrát denne? No dobre. Ryža na raňajky, obed i večeru? Ale čo by nie. Ku každému jedlu feferónky? S radosťou. Len, preboha vás prosím, už nikdy v živote ani jedno vajce! Lebo vždy tam, kde moji všežraví compaňeros dostali mäso, ležala mi na tanieri praženica. Po troch dňoch mi už vajcia naozaj liezli hádam zo všetkých telesných otvorov. Nezostalo mi nič iné ako požiadať o preradenie do kategórie vegána čiže „vegetariano puro“ alebo „vegetariano fundamentalista“. Inak nechýbalo veľa a namiesto po španielsky by som sa bol naučil kotkodákať. Filozof a Ich Excelencie Moji compaňeros v Oventicu boli zväčša Severoameričania. Billy a Drake, ktorí sa zo žartu vzali v autokaplnke v Las Vegas a potom zistili, že sobáš vlastne rušiť netreba. Ďalej Terry z jednej alternatívnej americkej univerzity, veľmi inteligentný chalan, ktorý si na škodu veci tú svoju inteligenciu až priveľmi uvedomoval. Zoe, milá, pojašená účastníčka mnohých antikapitalistických demošiek, a tak podobne. Náš učiteľ Joaquín nás, skupinku čundrácky odetej mládeže s velikánskymi plecniakmi, karimatkami a spacákmi, najprv preletel pohľadom, posunul si okuliare po nose a potom s kamennou tvárou vyhlásil: „Vítam vás v mene zapatizmu ako vyslancov medzinárodnej občianskej spoločnosti…“ A to mi pri prvom stretnutí pripadal ako suchár a autoritár. No, z toho vidno, akú cenu asi majú prvé dojmy. Lebo Joaquín je fajn. Poznáte takých ľudí, čo sú vždy dušou spoločnosti, v jednom kuse vtipkujú, pokrikujú, stále sú aktívni a je ich plný dom? Tak presne toto Joaquín nie je. Ibaže z neho vychádza nejaké fluidum príjemnosti a vďaka nemu vychádza s ľuďmi. Jazyk má síce nabrúsený, ale iba na hlášky, nikdy nie na druhého človeka. Joaquín nie je Indián. Kedysi prednášal na univerzite filozofiu, potom učil jazyk na nejakej ,,normálnej“ škole, no nakoniec sa zbalil a teraz už druhý rok organizuje jazykovku v Oventicu. Za stravu a ubytovanie (to znamená, že vyše roka býva v tom našom penzióne), lebo peniaze za výučbu idú rovno povstaleckej strednej škole. Keď sa raz prestanem túlať po Mexikách a iných zahraničiach a začnem robiť niečo seriózne, dúfam, že to bude s ľuďmi, ako je Joaquín.
