Parlamentné interpelácie na slovenský spôsob

V každej parlamentnej demokracii je významným spôsobom kontroly výkonnej moci, t. j. vlády, interpelačné oprávnenie poslancov parlamentu. Interpelovaný člen vlády je povinný odpovedať na interpeláciu vyčerpávajúco, so znalosťou veci. Požiadavka kvalifikovanej odpovede na interpeláciu je podmienkou fungovania parlamentnej kontroly v demokratickom a právnom štáte. Preto je v právnych systémoch zafixované oprávnenie poslanca vyjadriť alebo nevyjadriť spokojnosť s odpoveďou interpelovaného a následným hlasovaním pléna NR SR o spokojnosti alebo nespokojnosti s jeho odpoveďou. Tento mechanizmus má zabezpečiť nielen možnosť všetkých poslancov vyjadriť sa ku kvalite, pravdivosti a odbornosti interpelácie, ale najmä to, že interpelovaný nebude interpeláciu považovať za nutné zlo, že ju bude „brať vážne“ a že v prípade poukázania na nedostatky v jeho rezorte tieto nedostatky preskúma, odstráni, jednoducho postará sa o nápravu. Nástroj kontroly Interpelácia má byť účinným nástrojom kontroly parlamentu najmä nad výkonnou mocou, čo vyjadruje aj čl. 80, ods. 2 Ústavy SR. Zakotvuje právo interpelujúceho poslanca, nespokojného s odpoveďou člena vlády, spojiť hlasovanie o nespokojnosti s odpoveďou s hlasovaním o dôvere interpelovanému členovi vlády. Ak sa zamyslíme nad uvedenou právnou možnosťou parlamentnej kontroly, musíme konštatovať, že právny podklad na účinnú parlamentnú kontrolu existuje a je len na poslancoch, či túto možnosť aj uplatnia a využijú na skvalitnenie práce výkonnej moci. Skúsenosti z posledného obdobia však dokumentujú, že poslanci svoju kontrolnú funkciu vo vzťahu k vláde (čo je nielen ich právo, ale aj povinnosť) chápu benevolentne a viac než subjekty parlamentnej kontroly sa správajú ako príslušníci politickej strany, prípadne príslušníci vládneho alebo opozičného zoskupenia. Možno si ani neuvedomujú, že tým pomáhajú tolerovať nešváry porušovania platného práva alebo štátnej disciplíny. Jasne to vyplýva z postojov poslancov vládnej koalície k interpeláciám, ktoré poukázali na nedostatky v práci ministra M. Fronca. Boli to najmä interpelácie poslancov V. Mečiara a K. Tóthovej. Laxný postoj ministra bol očividný. Poslanec Mečiar vo svojej interpelácii upozornil na vážny problém rušenia slovenských škôl na južnom Slovensku. Chcel od kompetentného ministra vedieť, kto a prečo zrušil slovenské školy v rozpore s platným právom. Minister školstva pred Národnou radou SR vysvetľoval, prečo boli zrušené školy s vyučovacím jazykom slovenským a súčasne zriaďované školy s vyučovacím jazykom maďarským. Vinu za tento stav pripísal starostom. Reakcia poslanca Mečiara bola prirodzená: prečo minister nedal podnet na konanie pre zneužitie právomoci verejných činiteľov, keďže vyradenie škôl zo siete a zakladanie nových škôl je v právomoci iba ministra školstva. Odpoveď na interpeláciu visí vo vzduchoprázdne. Minister v útoku Vyvrcholením však bolo, že namiesto uznania pochybenia a nekvalifikovanej, s platným právom rozpornej odpovede na interpeláciu pán minister prešiel do útoku a pripomenul poslancovi, že má „legislatívnu iniciatívu a môže dať návrh na zmenu“. Skutočnosť, že práve minister má zákonnú kompetenciu rozhodovať v interpelovanej veci a niesť za svoje rozhodnutia aj zodpovednosť, pán minister obišiel s ironickým a sebavedomým úsmevom. Národná rada SR tým, že väčšinou svojich hlasov vyjadrila spokojnosť s odpoveďou ministra Fronca a vyjadrila mu dôveru, jasne dokumentovala stav vzťahu výkonnej moci a parlamentu na Slovensku. Je to nad slnko jasnejší dôkaz preferovania politických záujmov a vzťahov pred požiadavkou zákonného a odborného riadenia našej spoločnosti, pred požiadavkou zabezpečenia vymožiteľnosti práva v oblasti verejnej správy. Autorka je poslankyňa NR SR