Paranoja

Históriu Slovenska možno vidieť aj ako rad zlovoľných plánov temných zahraničných síl, ktorých jediným cieľom je poškodiť dobrému slovenskému ľudu. Židoboľševické kruhy, svetový imperializmus, maďarskí iredentisti… Človek by si myslel, že keď v roku 1998 Slovensko prestalo koketovať s primitívnym autoritárstvom a naplno sa oddalo omnoho subtílnejšej hre o moc vo formálne demokratickom systéme, vytváranie vonkajších nepriateľov ustane. Človek by si myslel, a človek by sa mýlil. Objavila sa ďalšia temná sila, pred ktorou nás musia varovať praví strážcovia „slovenskosti“. Tentoraz sú tým antikristom „feministické skupiny“. V momente, keď sa niekto opovážil krivo pozrieť na zmluvu medzi Slovenskom a Vatikánom o práve uplatňovať výhrady vo svedomí, ministerstvo spravodlivosti sa poponáhľalo „s ľútosťou“ konštatovať, že „feministické organizácie pri presadzovaní svojich cieľov neváhajú použiť aj lož“. Teraz nejde o obsah zmluvy s Vatikánom, ale o spôsob, akým štátny orgán zareagoval na kritiku zo zahraničia – paranoidným a osvedčeným spôsobom obvinil vonkajšieho nepriateľa (tie nebezpečné feministky, ktoré nechcú sedieť doma, variť a rodiť deti a tieto rozvracačské názory rozširujú aj medzi ostatné príslušníčky pohlavia zrodeného preto, aby bolo vedené) z toho, že akýmsi záhadným spôsobom ohrozuje všetkých slovenských občanov. Existuje veľmi dobrý dôvod, pre ktorý je „vonkajší nepriateľ“ témou stále sa do politiky vracajúcou. A nie je to „malosť národa“ či „národný komplex menejcennosti“ – to by bolo príliš zjednodušujúce tvrdenie. Problémom je časť politickej elity (nie vždy tá istá, nie nutne používajúca vždy tú istú ideologickú rétoriku a, bohužiaľ, nie vždy menšinová), ktorá môže (v snahe udržať si moc) zakryť svoju vlastnú hlúposť, myšlienkovú prázdnotu či absolútne zaostávanie za vývojom spoločnosti len tým, že vlastnú obmedzenosť premieňa na spoločenskú paranoju.