Paraguajský socialistický katolík

Výsledky prezidentských volieb v Paraguaji 20. apríla tohto roku priniesli koniec vlády strany Partido Colorado, ktorá riadila chod krajiny rozdelenej riekou Paraguaj na regióny Chaco a Paraneňa šesťdesiatjeden rokov. Novým prezidentom sa stal Fernando Armindo Lugo Méndez, ktorý do úradu nastúpil 15. augusta. Svetové médiá aj politické analýzy prinášajú poplašné či menej poplašné správy o ďalšom ľavicovom (socialistickom) prezidentovi v rýchlo a radikálne sa meniacej Latinskej Amerike. Patriotická aliancia za zmenu (APC, Alianza Patriótica para el Cambio), ktorá ho podporovala, v sebe zjednocuje šestnásť politických strán, tri sociálne hnutia a sociálno-ľudový blok. Nie všetky strany a zoskupenia sa deklarujú ako „ľavicové“. A tak aj napriek najlepšej vôli nového prezidenta sľubujúceho hlbokosiahle sociálne reformy môže byť naplnenie tohto poslania zložité. Paraguaj má spomedzi latinsko-amerických krajín niekoľko špecifických historických, geografických aj politických aspektov. Keďže sa okupovanie susednej Argentíny stretávalo s mimoriadne odhodlaným odporom domorodého obyvateľstva, dobyvatelia sa riekou Paraguaj presúvali väčšmi na sever a zakladali nové kolónie, medzi nimi aj neskoršie mesto Asunción. Ich mimoriadna izolácia od iných španielskych usadlostí viedla k nepomerne intenzívnejšiemu miešaniu s domorodými ženami. Obyvateľstvo Paraguaja preto onedlho tvorili takmer výlučne miešanci – mestici, a len veľmi malá skupinka criollov, teda Španielov narodených v Amerike. Sociálna hierarchia podmienená v iných latinsko-amerických krajinách práve stupňom „čistoty“ krvi sa v Paraguaji nikdy nemohla úplne naplniť: po nadobudnutí nezávislosti od Španielska v roku 1811 sa nová vláda zasadzovala, aby sa kreolskí muži ženili s domorodými ženami, čo malo zabrániť udržovaniu bielych elít criolliov. Túto politiku neskôr ešte väčšmi utužili vojny a s nimi súvisiaci pokles mužskej populácie. Z týchto a iných dôvodov dnes približne 95 percent obyvateľov Paraguaja tvoria mestici a 90 percent rozpráva aj jazykom pôvodných obyvateľov – Indiánov Guaraní – napriek tomu, že úradným jazykom je španielčina. Napriek Svätej stolici Bolívijský senátor Félix Rojas Gutiérrez po Lugovom nástupe do funkcie povedal, že nový paraguajský prezident reprezentuje úspech domorodého obyvateľstva Paraguaja a Latinskej Ameriky vôbec. „Jeho zvolenie je úspechom más vyháňaných z krajiny v hľadaní obživy a prístupu k pôde a nerastným bohatstvám, ktorými je požehnaná ich krajina, v ktorej sa stali cudzincami, a v ich boji za prinavrátenie krajiny, ktorá im právom patrí.“ Viacerí latinskoamerickí politici vyjadrili potešenie zo skutočnosti, že nový paraguajský prezident, ktorý už v septembri 2007 otvorene vyslovil svoje sympatie k socializmu, je bývalý katolícky biskup, hlásiaci sa v duchu teológie oslobodenia k ľavicovému smerovaniu katolíckej cirkvi. Fernando Lugo vyštudoval na katolíckej univerzite Universidad Católica Nuestra Seňora de Asunción a v polovici 70-tych rokov bol ordinovaný za katolíckeho kňaza. Neskôr pracoval ako misionár v ekvádorskej diecéze, vyučoval, a potom študoval v Ríme. Po návrate do Paraguaja v roku 1994 ho vysvätili za biskupa v najchudobnejšom regióne krajiny, v diecéze San Pedro. Na konci roku 2006 Lugo na cirkevnú činnosť rezignoval, aby sa mohol naplno venovať politike, ale Svätá stolica jeho rezignáciu neprijala. Napriek tomu sa stal silným protivníkom prezidenta Nicanora Duarteho Frutosa zo strany Partido Colorado, ovládajúcej krajinu viac ako šesťdesiat rokov, z ktorých tridsaťpäť sa nieslo v tieni diktatúry Alfreda Stroessnera, jedného z najneblahejšie preslávených latinskoamerických diktátorov obdobia studenej vojny a teroru Operácie Condor riadenej CIA. Indiánski jezuiti Keď Lugova politická kariéra stúpala a stal sa prezidentským protikandidátom, zriekol sa kňazského poslania a požiadal Vatikán o možnosť ostať členom katolíckej cirkvi ako laik. Kongregácia biskupov jeho žiadosť zamietla. Deň po svojom zvolení 20. apríla tohto roku Fernando Lugo požiadal katolícku cirkev o prepáčenie za „bolesť, ktorú spôsobil spreneverením kanonickým predpisom svojou prezidentskou kandidatúrou“. Nezlučiteľnosť teológie oslobodenia so zásadami katolicizmu je však iba zdanlivá. V Latinskej Amerike – a už vôbec nie v Paraguaji – nie je prelínanie katolíckej viery so sociálnym hnutím či otvoreným prihlásením k socializmu nijaký paradox. Okrem odlišného historického koloniálneho a etnického vývoja, o ktorom bola reč v prvej časti, môžeme za jednu z logických historických príčin zvolenia „socialistického katolíka“ Luga považovať aj udalosti z paraguajských dejín 17. a 18. storočia (od roku 1610 do roku 1767), keď krajinu riadili a kontrolovali jezuitské misie. Na rozdiel od mnohých iných juhoamerických končín neboli členmi cirkevného rádu španielski misionári vyhovujúci požiadavkám bielej feudálnej triedy, ale Indiáni Guaranís či mestici. Paraguajské jezuitské misie boli známe svojím ľudomilstvom, dobrou organizáciou a úspešnou vzdelávacou a sociálnou činnosťou. Práve preto boli v dôsledku koloniálnych španielskych záujmov jezuiti z Paraguaja vyhnaní a až do konca 20. storočia krajinu riadili takmer výlučne vojenské diktatúry, ktorých vyvrcholením bolo obdobie diktatúry Alfreda Stroessnera v rokoch 1954 – 1989. Kriesenie sna Špeciálna podoba „socialistického katolicizmu“ Paraguaja vedúceho k teológii oslobodenia, takej veľmi príznačnej pre Latinskú Ameriku, je logickým výsledkom ako etnického, tak náboženského synkretizmu. Blízkosť katolíckych náboženských obradov s predstavami pôvodných indiánskych náboženstiev ruka v ruke s blízkym kontaktom odlišných etník a rás dnes spôsobila nezvyčajne sociálny charakter politických hnutí hlásiacich sa ku katolíckemu vierovyznaniu. Z pohľadu Ríma (či skôr z európskeho pohľadu) vyznieva (a odjakživa vyznievalo) presahovanie starých tradícií do importovaného kresťanstva skôr ako heréza. Keď však nový paraguajský prezident opísal Latinskú Ameriku ako „kresťanský svetadiel, kde je bieda vredom požierajúcim obrovské masy ľudí“, do veľkej miery vyjadril skutočnosť, že dôsledky kolonializmu (ekonomické, rasové, sociálne) sú na začiatku 21. storočia pálčivejšou otázkou, ako by sa donedávna bolo zdalo. Z toho pohľadu nemôže prekvapiť, že pri svojej prvej diplomatickej návšteve Venezuely ešte pred nástupom do funkcie v júni 2008 sa Fernando Lugo v Caracase pred rozhovormi o budúcich bilaterálnych vzťahoch zúčastnil katolíckej omše spolu s prezidentom Hugom Chávezom. Venezuelský prezident vyslovil podporu „duchovných a politických“ väzieb s Paraguajom v duchu napĺňania solidarity a jednoty latinskoamerického kontinentu. Obaja politici to vnímajú ako pokračovanie zjednocovania „rozbitého“ kontinentu bojovníkom za nezávislosť Latinskej Ameriky Simónom Bolívarom. Bolívarovský sen sa po celé 20. storočie možno zdal ako prachom zapadnutá a nenaplniteľná ilúzia, ale súčasný vývoj väčšmi nasvedčuje tomu, že revolučné zmeny Latinskej Amerike sa definitívne vymkli spod kontroly neokoloniálnych záujmov veľmocí. Skutočnejšie ako skutočnosť Hugo Chávez vyzval Fernanda Luga zvážiť možnosť vstupu do obchodnej organizácie ALBA (Bolívarskej alternatívy pre Ameriky) iniciovanej Venezuelou a Kubou. Lugo sa pred voľbami zaviazal riešiť akútne problémy paraguajského hospodárstva, predovšetkým poľnohospodárstva, a Venezuela dnes ponúka Paraguaju trvalý prísun ropy. Chávez zároveň Lugovi predstavil ropný projekt nedávno znárodnenej zóny pri rieke Orinoco a vyzval ho zvážiť vytvorenie podniku s Venezuelskou štátnou ropnou spoločnosťou PDVSA, ktorá by sa podujala na vyhľadávanie ropných zdrojov na území Paraguaja. Chávezove patetické či pre mnohých azda smiešne reči o „bratských národoch“, „kolektívnej revolúcii“, „duchovných väzbách“ či potrebe „zbaviť sa jarma“ môžu nezainteresovanému severoamerickému a európskemu pozorovateľovi vyznievať ako obohratá a skrachovaná pesnička uplynulého storočia, lenže Latinská Amerika je časť sveta, v ktorej sa u nás už azda prekonaný národnooslobodzovací boj ešte nezavŕšil, rovnako ako sa nezavŕšili dôsledky, ktoré jej priniesol starý a moderný kolonializmus. Romanticky znejúce vlastenecké heslá Simóna Bolívara a iných legendárnych osloboditeľov „Našej Ameriky“ (Nuestra América), sú dnes ešte skutočnejšie ako skutočnosť. Paraguajský prezident Fernando Lugo, ďalší reprezentant narastajúcej skupiny ľavicových vlád v Latinskej Ameriky, to vyjadril celkom presne: „Je našou povinnosťou uskutočniť sny našich osloboditeľov. Pretože väčšmi ako kedykoľvek predtým naši ľudia potrebujú poznať politikov, ktorí nás dovedú k zjednoteniu našich národných komunít.“ Niet pochýb, že to nebude krátka ani hladká cesta – Lugova koalícia ani zďaleka nie je jednotná. Súčasný prezident však v Paraguaji nemá podporu len stredo-ľavých strán a chudobných más.